Májové britské parlamentné voľby priniesli niekoľko noviniek. V prvom rade porážku labouristov a ich odchod do opozície po trinástich rokoch pri moci. V druhom rade vytvorenie koaličnej vlády – prvej od konca druhej svetovej vojny.
Vytvorenie koaličnej vlády bolo spôsobené tým, že iba druhýkrát od konca druhej svetovej vojny nezískala ani jedna politická strana absolútnu väčšinu v Dolnej snemovni britského parlamentu. Vďaka tomu sa prvýkrát od konca druhej svetovej vojny dostala do vlády aj iná politická strana ako sú labouristi alebo konzervatívci. Liberálni demokrati desaťročia „doplácali“ na väčšinový volebný systém, ktorý prirodzene zvýhodňuje dve najväčšie politické strany. Tentoraz však mali šťastie v nešťastí. Predvolebné prieskumy verejnej mienky totiž krátko pred voľbami dávali liberálnych demokratov dokonca na druhé miesto pred labouristov a večne tretí liberáli si už začínali brúsiť zuby na miesto druhej najsilnejšej politickej strany vo Veľkej Británii, ale výsledky volieb boli pre nich veľkým sklamaním, keď skončili nielen opäť tretí, ale aj s veľkým odstupom (pokiaľ ide o zisk kresiel) za konzervatívcami a labouristami.
Prehra všetkých
Britskí komentátori vôbec zhodnotili výsledok volieb tak, že boli prehrou všetkých. Labouristi voľby prehrali a odišli do opozície, konzervatívci nezískali absolútnu väčšinu a liberáli sa nestali druhou najsilnejšou stranou v britskom parlamente. Predovšetkým pre liberálnych demokratov to však bola šťastná prehra, lebo ich vyniesla až do vlády.
Asi najväčšiu neistotu vyvoláva otázka stability vlády a to, či vydrží celé volebné obdobie. Treba však povedať, že volebný systém Veľkej Británie má oproti volebným systémom vo zvyšku Európy jednu zvláštnosť. Vo Veľkej Británii totiž nie je fixné volebné obdobie. Platí iba pravidlo, že parlamentné voľby sa musia uskutočniť najneskôr do piatich rokov od posledných volieb. Ale presný dátum volieb určuje premiér. A ten môže vyhlásiť parlamentné voľby už po štyroch alebo troch rokoch. A takéto „predčasné“ voľby nemusia byť vôbec spôsobené vládnou krízou, teda tým, že vláda stratí väčšinu, resp. jej parlament vysloví nedôveru. Práve naopak, predseda vlády môže vyhlásiť parlamentné voľby práve preto, že sa jeho strane darí – vládne politiky sú úspešné, ekonomika šliape, popularita vládnej strany stúpa. Prečo čakať rok alebo dva, kým parlament naplní svoje maximálne volebné obdobie, a riskovať, že medzitým sa vyskytne nejaká medzinárodná ekonomická kríza alebo domáci škandál, ktorý naopak spôsobí výrazný pokles popularity vládnej strany.
Túto možnosť využila napríklad Margaret Thatcher, keď v roku 1983 vypísala parlamentné voľby po štyroch rokoch vládnutia aby využila výrazný nárast popularity konzervatívcov po víťaznej vojne o Falklandské ostrovy a znovu v roku 1987 keď opäť po štyroch rokoch využila výrazné zlepšenie ekonomickej situácie v krajine. A niečo podobné zopakoval v rokoch 2001 a 2005 labouristický premiér Tony Blair.
Navyše, v povojnovej britskej histórii nájdeme dva prípady, keď sa parlamentné voľby konali už po dvoch, resp. po jednom roku od predchádzajúcich volieb a to pritom bola pri moci vláda tvorená iba jednou stranou, ktorá mala v parlamente väčšinu, aj keď veľmi krehkú. Takže predčasné voľby by neboli žiadnou tragédiou. Avšak, zrejme ani jedna z dvoch strán, ktoré vytvorili vládnu koalíciu, si ich minimálne najbližšie dva roky nebude priať, pretože je málo pravdepodobné, že by niektorej z nich priniesli výraznejší úspech.
Priority koalície
Čo teda prinesie Británii (ale aj Európe) nová koaličná vláda? V prvom rade bude musieť riešiť neutešenú ekonomickú situáciu. Podľa koaličnej zmluvy sa konzervatívci zhodli s liberálmi, že prvoradou úlohou je zníženie rozpočtového deficitu a to predovšetkým znižovaním výdavkov skôr ako zvyšovaním daní.
Nová vláda sa chce zamerať na posilnenie občianskych slobôd a zníženie miery zasahovania štátu (ale aj Európskej únie) do životov občanov. Súčasne však vláda plánuje prijať opatrenie, ktorými obmedzí poberanie podpory v nezamestnanosti ľuďmi, ktorí neprejavujú záujem pracovať o odmietnu primerané pracovné ponuky.
Jednou z priorít vlády bude aj zavedenie ročného limitu pre ekonomických migrantov z krajín mimo EÚ. Krajiny, ktoré sa uchádzajú o členstvo v EÚ, nepoteší to, že nová britská vláda chce zaviesť aj obmedzenia, ktoré na určité časové obdobie neumožnia vstup občanov z nových členských krajín na britský trh práce.
Nová vláda sa tiež prihlásila k zvyšovaniu energetickej efektívnosti a podpore obnoviteľných zdrojov energie, na rozdiel od predchádzajúcej labouristickej vlády si však nedala žiadne obmedzujúce ciele znižovania emisií CO2. A v oblasti recyklácie odpadov preferuje skôr metódy, ktoré majú britských občanov motivovať ako trestať.
Očakávaná zahraničná politika
Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, nová britská vláda si chce udržať jadrovú odstrašovaciu silu, aj keď jej modernizácia zrejme vzhľadom na ekonomickú situáciu krajiny nebude prioritou. Šetriť sa má na prevádzkových nákladoch ministerstva obrany ale nie na jednotkách bojujúcich v Afganistane, práve naopak, za službu v tejto krajine by vojaci mali dostať vyššie príplatky. V britskej zahraničnej politike budú mať naďalej významné postavenie úzke vzťahy s USA, už menej potešujúce je, že nová vláda sa chce usilovať o užšie vzťahy s Čínou.
Mnoho politických komentátorov a analytikov určite so záujmom očakávalo, ako sa prevažne euroskeptickí konzervatívci dohodnú so silne proeurópskymi liberálnymi demokratmi v otázke vzťahov k Európskej únii. Koaličná dohoda v tomto smere nedáva veľmi jasnú odpoveď, ale predsa sa len zdá, že pri hľadaní kompromisu museli liberáli ustúpiť o krok viac ako konzervatívci. Nová vláda jednak naznačila, že nemieni pokračovať v procese presunu kompetencií na Európsku úniu a chce si ponechať v rámci EÚ minimálne súčasný rozsah suverenity. V oblasti trestného súdnictva a pracovného práva sa zrejme dokonca bude snažiť obnoviť svoju suverenitu a obmedziť možnosť inštitúcií Európskej únie zasahovať do suverenity britského súdnictva.
Posolstvo pre Slovensko
Výsledok britských parlamentných volieb nesie aj dve posolstvá pre Slovensko. V prvom rade ukazuje, že argumentácia tých, ktorí presadzujú zmenu volebného systému z pomerného na väčšinový, tvrdiac že to stabilizuje volebný systém, lebo to zníži počet politických strán v parlamente a umožní vytvorenie stabilnej vlády, ktorú vytvorí jedna víťazná strana, má svoje trhliny. Do dolnej komory britského parlamentu sa totiž dostali zástupcovia až 10 politických strán a jedna nezávislá poslankyňa. Okrem už spomínaných konzervatívcov, liberálnych demokratov a labouristov napríklad aj poslanci Škótskej národnej strany, welšskej strany Plaid Cymru a severoírski unionisti (poslanci strany Sinn Féin síce boli zvolení, ale do parlamentu sa nedostanú, lebo odmietajú zložiť prísahu britskej kráľovnej). Takže napriek väčšinovému systému je v britskom parlamente zastúpených viac politických strán ako v súčasnej Národnej rade SR.
Druhé posolstvo je určené súčasným stranám opozície. Vládnuci labouristi síce voľby prehrali, ale mali teoretickú šancu udržať sa pri moci, ak by sformovali koaličnú vládu s liberálnymi demokratmi. Túto ich nádej však pochovali liberálni demokrati, ktorí akceptovali skutočnosť, že britskí voliči jednoznačne vystavili vládnucim labouristom vysvedčenie za ich posledné volebné obdobie. Strany súčasnej slovenskej opozície by mali tento fakt vziať do úvahy, keď po júnových parlamentných voľbách budú stáť pred dilemou, či prijať ponuku od strany Smer-SD na sformovanie koaličnej vlády.
Autor je analytik KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2010.
