Štát by nemal vlastniť firmy a skúšať podnikať

Štát by nemal vlastniť firmy a pokúšať sa o podnikanie. Neexistuje racionálne zdôvodnenie jeho úlohy v podnikaní. Existuje však protichodnosť princípov a motivácií fungovania štátu a firiem. Z nej vyplýva, že štát nemôže reálne podnikať. Keď sa napriek tomu hrá na podnikanie, tak spôsobuje neefektívnosť týchto podnikov, ich zvýhodňovanie oproti ostatným, obmedzovanie súkromných podnikateľov, politické deformovanie konkurencie a podnikania, dodatočné náklady pre daňovníkov a spotrebiteľov a iné negatíva.

Východiskom argumentov vyvracajúcich opodstatnenosť štátu ako vlastníka firiem je ich principiálne odlišné fungovanie. Štát, resp. vláda, funguje na krátkodobých politických motiváciách a princípe povinnosti, zatiaľ čo firmy pôsobia na dlhodobých a trhových motiváciách a princípe dobrovoľnosti.

Vláda má výlučné legálne právo vynucovaním nadobúdať zdroje od ostatných (zdaňovaním) a donucovať ich (napríklad reguláciami). Jej cieľom sú politické body u voličov a motiváciou je poskytovať z takto nadobudnutých zdrojov počas volebného obdobia čo najviac „darčekov“. Firmy však v konkurencii ponúkajú produkty a služby zákazníkom, ktorí môžu priamo a dobrovoľne za ne zaplatiť a kúpiť si ich. Sledujú dosahovanie zisku, vlastníctvo nadobúdajú bez donucovania a majú motiváciu dlhodobo zveľaďovať majetok. Vláda je však dočasným (zvyčajne štvorročným) vlastníkom používania vynútením získaných zdrojov, nie legitímnym vlastníkom ich kapitálovej hodnoty.

Zástupcovia štátnych firiem nemusia niesť osobnú vlastnícku zodpovednosť a nepodliehajú efektívnej kontrole vlastníkov, ktorí by boli zainteresovaní na dlhodobom zhodnocovaní majetku. Nenesú ani podnikateľské riziko používania vlastných peňazí. Systematicky ich ovplyvňuje politická motivácia krátkodobého využitia súčasnej hodnoty podniku.

Nepodnikateľskú podstatu štátnych podnikov zvýrazňuje prísun netrhových zdrojov, na ktoré sa manažéri môžu vždy spoliehať. Vlády ich z daní dotujú, napríklad v prípade ich strát. Fungovanie štátnych podnikov tak sprevádza morálny hazard. Predstavujú dodatočnú záťaž pre daňovníkov, z ktorej sú zvýhodňované oproti ostatným.

Štátne podniky tak neprechádzajú trhovým testom. Nemôžu preto racionálne ekonomicky kalkulovať a reálne podnikať. Dôsledkom sú ich nižšie zisky alebo každoročné straty. Na Slovensku je dosť neefektívnych a pravidelne dotovaných štátnych podnikov. Mementom je napríklad Železničná spoločnosť Cargo.

So štátnymi firmami sú tiež spojené politické zásahy do podnikania. Potvrdzujú to napríklad výmeny väčšiny manažérov štátnych podnikov po nástupe novej vlády a v roku 2014 štátom získaná výlučná kontrola nad transformovaným SPP, tým aj vplyv nad cenotvorbou zemného plynu.

Výraznými politickými zásahmi do podnikania sú regulácie. Politickým rozhodnutiam podlieha napríklad cenová regulácia ÚRSO v sieťových odvetviach. Politici tiež určujú dotácie a cenové regulácie v železničnej a autobusovej doprave. Vláda naposledy zaviedla bezplatné prepravné pre študentov a dôchodcov vo všetkých vlakoch štátnych železníc a v niektorých vlakoch súkromného RegioJetu. Regulácie nepriaznivo zasahujú konkurenciu, poskytovateľov, daňovníkov, aj spotrebiteľov. Osobitným negatívom pre spotrebiteľov sú nekvalitné služby štátnych firiem, napríklad železníc, Slovenskej pošty, či bratislavského letiska. Pre zákazníkov je to čoraz evidentnejšie najmä tam, kde ich už môžu porovnať so súkromnými poskytovateľmi, napríklad s dopravou autobusmi Student Agency a vlakmi RegioJet.

Alternatívou k súčasnosti je neobmedzovaná konkurencia súkromných firiem na deregulovaných trhoch. Odštátnenie a odpolitizovanie podnikania by zabezpečila transparentná (do)privatizácia s dereguláciou a odstránením bariér konkurencie. Umožnila by získať zdroje na financovanie verejného dlhu a dlhového dôchodkového bremena. Nedeformovaná konkurencia reálnych podnikateľských subjektov by znamenala ich efektívnejšie riadenie, kvalitnejšie služby a nižšie ceny, tým dlhodobé pozitíva pre prosperitu, podnikanie a spotrebiteľov.

Autor je riaditeľ KI.

Článok bol publikovaný v denníku Hospodárske noviny dňa 16. decembra 2015.

Navigácia