Slovensko sa v roku 2013 dočká zjednotenia volebnej legislatívy, o ktorej sa roky uvažovalo. Samostatné zákony pre každý z piatich typov volieb (parlamentné, prezidentské, európske, regionálne a komunálne) a referendový zákon budú nahradené dvoma spoločnými zákonmi pre všetky voľby. Prvý bude upravovať voľby samotné, druhý volebnú kampaň.
Otázka, či by sa to všetko nezmestilo do jedného zákona a či úprava volebnej kampane nemohla byť súčasťou „veľkého volebného zákona,“ sa síce núka sama, nie je však najpodstatnejšia. Najpodstatnejšie nie je to, či je zákonov šesť, dva alebo jeden. Hoci je zjavné, že kodifikáciu volebnej legislatívy bolo možné urobiť dôslednejšie a šesť doterajších zákonov nahradiť nie dvoma, ale jedným.
Forma a obsah
Ťažko spochybniť, že zjednotenie volebnej legislatívy má istý význam aj samé o sebe. Jednotlivé volebné zákony boli totiž prijímané v rôznych obdobiach a v úprave volebného procesu i volebných kampaní v dôsledku toho existujú aj neopodstatnené odlišnosti. Teda nie také, ktoré súvisia s povahou a charakterom jednotlivých typov volieb, ale vyplývajú len z toho, že pri ich schvaľovaní sa nemyslelo na to, aby medzi rôznymi voľbami neexistovali odlišnosti v úprave vecí, ktoré môžu a mali by byť upravené spoločne a rovnako.
To všetko však je iba forma. Podstatný je obsah. Nie to, koľko je zákonov, ale čo obsahujú. A z tohto hľadiska si návrh zákona o volebnej kampani zaslúži väčšiu pozornosť ako zákon o podmienkach výkonu volebného práva. Kým navrhovaný volebný zákon zásadnejším spôsobom nezasahuje do doterajších volebných systémov, zákon o volebnej kampani predpokladá pomerne výrazné zmeny oproti doterajšej úprave volebných kampaní. Zaujímavé je, že v pozitívnom aj v negatívnom slova zmysle.
Pozitíva a negatíva
Pozitívnou zmenou, ktorú návrh zákona o volebnej kampani prináša, je vytvorenie podmienok pre lepšiu kontrolu financovania volebných kampaní. Zásadným negatívnom sú zásahy do ústavou garantovaného práva slobodne šíriť informácie.
Ťažko sa asi nájde niekto, kto by protestoval (aspoň nie verejne) proti zámeru zaviesť transparentné účty kandidujúcich politických strán a kandidátov. Vzhľadom na rozšírenosť korupcie a klientelizmu v našich končinách bude pozitívne, keď bude môcť verejnosť takpovediac v priamom prenose sledovať, akú drahú kampaň si dovolia jednotlivé subjekty a jednotliví kandidáti, na čo konkrétne a za akú cenu zhromaždené finančné prostriedky použijú a predovšetkým, odkiaľ, čiže od koho ich zoberú.
Nie je však dôvod, aby zvyšovanie transparentnosti financovania volebných kampaní bolo „vyvažované“ obmedzovaním slobodného šírenia informácií. O to viac, že z troch navrhovaných zásadných zásahov do práva šíriť informácie má aký taký súvis s kontrolou financovania kampaní iba jeden.
Moratórium, prieskumy, iné subjekty
Ficova vláda navrhuje obnoviť volebné moratórium pre všetky typy volieb, zakázať zverejňovanie volebných prieskumov 21 dní pred voľbami a zakázať možnosť zapájať sa do volebnej kampane iným subjektom ako samotným kandidátom a kandidujúcim politickým stranám. Všetky tri návrhy zasahujú do slobody prejavu a slobodného šírenia informácií a zrejme sú protiústavné. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Ani jeden z troch vyššie spomenutých bodov (moratórium, prieskumy, iné subjekty) nie je nevyhnutným opatrením. Iste, pre každý z týchto návrhov sa nejaké argumenty nájsť môžu, ani raz však nikde nezaznel žiadny argument, ktorý by preukazoval, že ide o nevyhnutné opatrenia. A ak nejde o opatrenia nevyhnutné, sú tieto návrhy protiústavné, lebo v ústave zakotvenú slobodu šíriť informácie obmedzujú.
Slabé alibi
Z týchto návrhov má súvis s kontrolou financovania kampaní iba zákaz vedenia kampane pre nekandidujúce subjekty. Je pravda, že v súčasnosti môžu politické strany viesť kampaň aj prostredníctvom iných subjektov. A môžu to urobiť masívne, ako sme to zažili v roku 2012 v rámci kampane hnutia 99 %. Je to však dostatočný dôvod na to, aby sme znemožnili slobodne prejavovať svoj názor v predvolebnom období iným subjektom ako samotným kandidátom a politickým stranám? Ide tu zjavne o to, aby sa mimo zákon postavili občianske kampane, ako bola Shootyho bilbordová kampaň alebo kampaň týždenníka .týždeň „Škrtni Fica“ v roku 2010. Dosť ťažko si predstaviť, akoby inak správna snaha o verejnú kontrolu financovania politiky mohla legitimizovať takýto brutálny zásah do ústavného práva šíriť informácie.
Existencia volebného moratória, či zákaz zverejňovania predvolebných prieskumov transparentnosť volebných kampaní nijako neovplyvňujú. Nemôžu byť teda ani teoreticky obhajované tým, žeby boli potrebné pre zlepšenie kontroly politikov. Vláda ich navrhuje zaviesť preto, že má pocit, že voličom bude lepšie, keď budú mať dva dni pred voľbami pokoj od politikov a tri týždne pred voľbami budú „ušetrení“ informácií o vývoji predvolebných nálad svojich spoluobčanov. Naozaj „pádne“ dôvody pre obmedzovania v ústave zakotveného práva.
Ak Smer svoje predstavy neskoriguje v parlamente, bude zákon o volebnej kampani horúcim adeptom na posúdenie ústavným súdom.
Autor pôsobí v KI.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 07-08/2013.
