Písal sa 4. júl 1826 a mladá americká republika oslavovala Deň nezávislosti. Uplynulo už päťdesiat rokov odvtedy, ako sa vo Philadelphií niekoľko odvážnych mužov vydalo na cestu politického dobrodružstva a podpísalo Deklaráciu nezávislosti. Trinásť kolónií sa stalo Spojenými štátmi. Prefíkaný Benjamin Franklin vtedy varoval: „buď budeme závisieť jeden na druhom alebo odvisneme každý sám.“ Dvaja najväčší protagonisti toho slávnostného dňa, raz srdeční priatelia, inokedy urazene odvracajúci pohľady, teraz ležali na smrteľnej posteli. Uctievané ikony revolúcie John Adams a Thomas Jefferson skonali spoločne v ten istý deň, ktorý ich pred piatimi desiatkami rokov priviedol k sebe.
Umením dobrého historika je prerozprávať prachom zapadnutý príbeh tak, akoby sa odohral včera o tri ulice ďalej a nenáročný čitateľ dennej tlače ho prehltne niekde medzi komentárom k vysokým cenám energií a športovými správami. Túto métu popularizácie dejín dosiahlo len málo historikov. Jedným z nich je Paul Johnson. Ak ste si jeho ľahký štýl obľúbili, beletrizované diela amerického historika Davida McCullougha budete milovať. V jeho biografiách sa čitateľ neutopí v záplave faktov, ale stáva sa súčasťou deja dobrodružného románu. Práce tohto dvojnásobného nositeľa Pulitzerovej ceny sa vďaka svojmu renomé stávajú medzinárodnými bestsellermi. Platí to najmä o biografií druhého amerického prezidenta Johna Adamsa, ktorej sa v rôznych jazykoch predali už viac ako dva milióny.
.muž zásad
Dobrodružný život Johna Adamsa v podaní McCullougha fascinuje aj dnes, keď letecká doprava a exotické zájazdy dovoľujú zažiť takmer čokoľvek a kdekoľvek v priebehu niekoľkých hodín. Narodil sa v roku 1735 v Braintree na pobreží Massachusetts. Po štúdiách práva na prestížnej Harvardskej univerzite a sobáši s pastorovou dcérou Abigail sa usadil v Bostone. Londýnsky parlament vtedy utiahol svojim koloniálnym poddaným uzdu a mladý advokát John Adams si postavil hlavu. Mal guráž. S argumentáciou vycibrenou štúdiom histórie nadchýnal davy a zahanboval skúsených rétorov. V roku 1765 si zapísal do denníka: „Ohromný stroj, vyrobený britským parlamentom na zničenie všetkých práv a slobôd Ameriky, totiž kolkový zákon, vzbudil a rozšíril celým kontinentom ducha, ktorý bude zaznamenaný k našej chvále u všetkých budúcich generácií.“ Po bostonskom masakri v roku 1773 obhajoval nenávidených anglických vojakov, ktorý strieľali do útočiacej lúzy počas demonštrácie. Kolónie za túto nehoráznosť očakávali jednoznačný trest – smrť. „Radšej nech mnoho vinných unikne nepotrestaných ako by mal byť potrestaný jeden nevinný,“ odkázal Adams v záverečnej reči súdnej porote a obvinení „červenokabátnici“ dostali slobodu.
.revolucionár
Ako verejne ostrieľaného občana nepokojnej kolónie Massachusetts ho krajania zvolili za člena Snemovne reprezentantov a v roku 1774 vyslali na prvú cestu do Philadelphie, kde sa schádzal prvý kontinentálny kongres. V tom čase bolo ešte módne hľadať s vlasťou predkov zmier. Adams uzurpáciu práv slobodných kolónií nemohol vystáť, radšej sa stal rebelom. Odporučil menovanie neznámeho geodeta z Virginie, Georga Washingtona, do čela armády bojom spojených kolónií a druhého júla 1776 dvihol ruku za uznesenie favorizujúce samostatnosť. O dva dni neskôr pripojil svoj podpis k Deklarácií nezávislosti a dal sa do diplomatických služieb. V čase prekvitajúceho raison d‘etat sa Francúzi v potrebe získať výhodu na večnými rivalmi Britmi chytili akejkoľvek šance. Z revolučnej Ameriky bol zrazu strategický záujem. Adams odplával do Európy ako mierový komisár, niekoľko mesiacov prenasledovaný britskou flotilou a korzármi. Keď po mnohých strastiach dorazil cez Španielsko do Paríža, mal za sebou dobrodružnú skúsenosť rovnajúcu sa dnešným letom do vesmíru. V dekadentnom a gýčovitom Paríži nenašiel nič zvláštne, čo by si mohla puritánska duša zamilovať. „Mám podozrenie, že čím viac elegancie, tím menej cnosti, a to vo všetkých dobách a krajinách,“ napísal domov Abigail.
.vyslanec bez imunity
Kým na horúcej americkej pôde duneli kanóny a rinčali zbrane, Adams bojoval v Paríži na diplomatickom fronte. Po podpise prvej zmluvy o spolupráci a obchode s Francúzskom v roku 1778 vybojoval v Holandsku o štyri roky neskôr prvé diplomatické uznanie pre Spojené štáty. Briti, ktorí si lízali rany po potupnej prehre pri Yorktowne, nakoniec ustúpili. V septembri 1783 Adams podpísal Parížske dohody, v ktorých ponížená Británia musela uznať americkú nezávislosť. Urazený Londýn pochybnému republikánskemu experimentu dlhé trvanie neveštil. V roku 1785 odišiel Adams ako prvý veľvyslanec Spojených štátov s manželkou Abigail hasiť vybičované vášne rovno na kráľovský dvor svätého Jakuba. Stoicky pretrpel výsmech Londýna, aby sa mohol pozrieť svojmu niekdajšiemu suverénovi Jurajovi III. priamo do očí. Obaja vzdelaní gentlemani na vlastné prekvapenie zistili, že ich okrem anglosaskej minulosti spája láska k vzdelaniu a knihám. Nepriateľstvu bol koniec.
.proti prúdu
Na základe ratifikovanej federálnej ústavy, ktorej prijatie všestranne podporoval, sa v rokoch 1789 a 1792 stal dvakrát viceprezidentom Georga Washingtona. Čakanie na smrť prezidenta, procedurálne vedenie Senátu, ani riešenie nerozhodných hlasovaní, nemohlo byť nič vzrušujúce pre dobrodružného otca zakladateľa. Po odchode Washingtona sa americká politická scéna sa názorovo rozštiepila a Adams vstúpil do volebnej arény na strane federalistov proti republikánovi Jeffersonovi. Ten voľby prehral len o tri voličské hlasy a podľa vtedajšej ústavnej úpravy sa stal viceprezidentom. Adams a jeho federalisti, triezvo sympatizujúci s Britmi, sa ocitli na opačnej strane barikády proti romantickým advokátom francúzskej revolúcie a jej jakobínskych a napoleónskych metastáz v strane Thomasa Jeffersona. Vo vodách Atlantiku vypukla nevyhlásená námorná vojna s francúzskou flotilou a Jefferson zúril. Obvinil prezidenta z paktovania s britskou korunou. Nakoniec sa proti nemu obrátili aj vlastní. Udržať opraty vlády, ktorej členovia boli na smrť lojálni Washingtonovi a čeliť pritom odbojnému kandidátovi na amerického Napoleóna vo vlastnej vláde – Alexandrovi Hamiltonovi, bolo nad jeho politické sily. Presadil však tvrdé a nepopulárne zákony o naturalizácií a nepriateľských cudzincoch, vybudoval fragmenty rešpekt budiacej námornej flotily a s dobyvačným Korzičanom uzavrel mier. Pomohol tým zachrániť americkú úniu smerujúcu medzi dva mlynské kamene. Samozrejme, na úkor vlastnej popularity, takže vo voľbách v roku 1800 získal prezidentské kreslo republikán Thomas Jefferson. 4. marca 1801 ráno Adams zbalil kufre a navždy opustil nevľúdny Biely dom, ktorý viac pripomínal opustenú samotu uprostred lesov a mokrín ako dôstojné sídlo prezidenta. O niekoľko bažín ďalej skladal v nedostavanom Kapitole Thomas Jefferson prezidentskú prísahu. Starý pán Adams isto netušil, že si k prezidentskému úradu pričuchne ešte raz. Rok pred smrťou sa prezidentom stal jeho syn John Quincy, ktorý o štyri roky opustil úrad s rovnakou trpkosťou ako jeho otec.
.yankee versus Virginia
Odchodom do intímneho ústrania statku v Quincy v štáte Massachusetts sa príbeh zďaleka nekončí. McCullough ďalej analyzuje dozrievanie neuralgického vzťahu Johna Adamsa a Thomasa Jeffersona. Čitateľ môže nadobudnúť dojem, že vzájomné súboje týchto dvoch gentlemanov sú tak trochu predobrazom étosu dvoch táborov, ktoré sa o polstoročie neskôr budú nekorektne nazývať sever a juh. Dojem nebude ďaleko od pravdy. „Jeden bol hrdý Virgiňan, druhý Yankee.“ Adams nikdy necestoval južnejšie ako do Philadelphie, Jefferson nikdy nebol severnejšie ako v New Yorku. Jablkom sváru, a tiež zdrojom vášnivej výmeny zachovanej korešpondencie bol ich rozdielny svetonázor. „Jefferson bol oddaný ideálu zlepšovania ľudstva, ale o jednotlivých ľudí sa príliš nezaujímal. Adams veľmi neveril, že sa dá ľudstvo zlepšovať, ale bol si istý, že je dôležité pochopiť ľudskú prirodzenosť.“ Obaja nenávideli lenivosť a uctievali úsilie. Adams bol plamenný rétor, Jefferson radšej mlčal a nehádal sa. Boli tak veľmi rozdielni, až je prekvapujúce ako na sklonku života trávili dlhé desaťročia rozvíjaním obdivuhodného korešpondenčného vzťahu. Za celé štvrťstoročie sa totiž ani raz nestretli. Traduje sa, že keď Adams ležal na smrteľnej posteli, v agónií zašeptal posledné prorocké slová: „Thomas Jefferson prežije.“ Aj keď bol už jeho priateľ niekoľko hodín mŕtvy, dejiny si budú pamätať práve jeho výnimočnosť.
.apologét ľudskej prirodzenosti
Cenným prínosom McCulloughovej biografie sú exkurzy do politického myslenia novoanglického konzervatívca. K demokracií, ktorá v osvietenských časoch požívala rovnaké božské atribúty ako dnes, bol triezvo podozrievavý. „Pravá idea republiky je vláda zákona, nie ľudí“ a prorocky dodal, že „jednoduchá dokonalá demokracia nikdy neexistovala. Ľudstvo časom zistí, že bezuzdná väčšina je rovnako tyranská a krutá ako tyranskí despotovia.“ Kládol dôraz na nevypočítateľnosť ľudskej prirodzenosti, ktorá sa stala zdrojom jeho revolučného skepticizmu. „V ľudskej prirodzenosti sa od starých čias nič nezmenilo. Rôznosť spoločností je nevyhnutná, nech je politický poriadok akýkoľvek.“ Namiesto vlády más volal po prirodzenej aristokracií dobrých a schopných ľudí. Netajil sa vážnymi obavami pri pohľade na výdobytky francúzskeho náboženstva rozumu. „Neviem, čo si počať s republikou tridsiatich miliónov ateistov.“ Napísal: „práva jednej generácie musia do istej miery závisieť na papierových transakciách inej. Súdržnosť spoločnosti a zákony musia byť uchované písmom. Poslúchať ich sa musí stať národným zvykom a nemôžu sa rušiť revolúciami, ktoré sú príliš drahé.“ Adams nebol muž veľkých ideálov, ale pokorného uzmierenia s realitou sveta odsúdeného na prežívanie v dedičnom hriechu a prirodzenom poriadku vecí. Deväťdesiatimi rokmi svojho života vydal odvážne svedectvo o večnej rivalite medzi zásadovosťou a popularitou. A David McCullogh toto svedectvo bravúrne vzkriesil pre naše časy. Biografiu Johna Adamsa sa oplatí prečítať.
David McCullough: John Adams. Státník a prezident. Academia 2005.
Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 41/2006 dňa 9. októbra 2006.
