„Neverte revolúciám. Ľudia umierajú a nič sa nezmení.“
Terry Pratchett
Pripomíname si dvadsiate výročie nežnej revolúcie. Pred dvoma desaťročiami padol totalitný režim, ktorý má vo svete na svedomí milióny mŕtvych. Ďalšie státisíce ľudí boli väznené, mučené alebo prenasledované, slobodné voľby alebo súkromné vlastníctvo neexistovali. Slovensko prešlo od 17. novembra 1989 kus cesty, na ktorej od nuly budovalo nový politický systém i vlastnú štátnosť. Dnes máme všetky formálne garancie demokratického života.
Keď sa však započúvame do bežných rozhovorov, čoskoro nadobudneme pocit, že niečo nie je v poriadku. Ľudia totiž na totalitu spomínajú ako na Zasľúbenú zem, kde nikomu nič nechýbalo a všetko bolo lepšie. A na záver dodajú: „Keby sa to tak dalo vrátiť späť!“.
Kde sa stala chyba?
Privysoké očakávania. Človek je zvláštny tvor. Nikdy nie je spokojný. Po niečom túži, a keď to získa, chce zas niečo iné. Ekonómia hovorí, že ľudské potreby sú neobmedzené. Nech je cesta za cieľom akokoľvek namáhavá, šťastie z jeho dosiahnutia netrvá pridlho. Kdesi v ľudskej hlave sedí malý čertík, ktorý nám šepká, že niekde ďalej nás čaká niečo ešte lepšie. To isté sa deje so slobodou. Keď jej nebolo, chýbala. Teraz ju máme, no nevážime si ju a túžime zas po niečom inom. Sloboda zovšednela. Stala sa samozrejmou, ba až otravnou zbytočnosťou. Ľudia sa nezúčastňujú volieb, lebo ich obťažuje už predstava, že si budú musieť vytvoriť názor a vyjadriť ho. Pritom ide o ich budúcnosť – otázku, ktorá sa bytostne dotýka každého. Je paradoxné, že tak zaobchádzame s právom, ktoré v mnohých krajinách dodnes nie je bežné.
Keď sa Československo stalo slobodným, demokratickým štátom, rozčarovanie prišlo prekvapivo rýchlo. Iste, veľké nádeje sú často nereálne. A ľudia, ktorí sa pred dvoma desaťročiami rozhodli vyjsť na námestia, boli hnaní práve nimi. Mnohí boli presvedčení, že odstránenie totality postačí na nový, skvelý svet. Potom prišlo sklamanie, keď vysvitlo, že demokracia vždy neznamená spravodlivosť, že láska nezaručí víťazstvo pravdy, že nový režim neznamená slobodu len pre obete socializmu, ale aj pre mafiánov, eštebákov a tunelárov. Mnohí na nové pomery zanevreli, pretože im nepriniesli všetko, čo čakali a neuvedomili si, že raj na zemi žiadny politický systém vybudovať nedokáže.
Nedostatky demokracie. Pojem demokracia vznikol v starom Grécku a znamená „vláda ľudu“. Menšina sa podriaďuje rozhodnutiam väčšiny a väčšina rešpektuje práva menšiny. Medzi jej najväčšie výhody patrí silná ochrana práv jednotlivca, deľba moci, sloboda prejavu, ale aj zaistenie podmienok pre dôstojný život. Je teda úžasným vynálezom, ktorý dáva každému šancu podieľať sa na smerovaní krajiny.
Demokraciu kritici radi odsudzujú za to, že nie je dokonalá. Má skutočne mnoho nedostatkov, napríklad sklony rýchlo sa zvrhnúť na tyraniu väčšiny. Winston Churchill však povedal, že demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal. (1) Nie je bezchybným modelom vlády, ale jednoducho najlepším, čo ľudia doteraz vymysleli. V demokracii sa k moci nedostane nikto, ak si to neželá väčšina. Mám síce iba jeden hlas, ale rovnako je na tom môj sused, šéf aj prezident. To je na demokracii krásne.
Sloboda však prináša aj menej príjemnú zodpovednosť. Ak je stav nášho štátu biedny, je to iba naša vina. Žiadni okupanti, diktátori ani zahraniční manipulátori, na ktorých sa tak radi vyhovárame. Oni naše vlády nezvolili. Nedali im moc, nedali im do rúk naše dane, dlhy ani nástenkové tendre. To všetko my. My a nikto iný máme v rukách osud našej krajiny. O našej budúcnosti bude rozhodovať iba tá vláda, ktorú si zvolíme.
Nedostatky ľudí. Na otázku „Kedy bude demokracia fungovať dokonale?“ existuje jednoduchá odpoveď: „Keď v nej budú žiť dokonalí ľudia.“. Zvolia si správnu vládu a budú žiť v šťastí a prosperite. Ozajstní ľudia však takí nie sú. Skutočný volič nadšene vyberie tú najhoršiu možnosť, a potom sa čuduje, kam sa jeho vlasť rúti. Verí pekným rečiam a má sklony prehliadať škaredé skutky. Demokracia je úžasná vo svojej slobode, keď však skombinuje nečestných politikov s naivnou masou voličov, vznikne nebezpečná kombinácia.
Množstvo ľudí verí, že na zmenu revolúcia stačí. Keď potom príde nový režim a veci fungujú po starom, nechápu, kde sa stala chyba. Lenže revolúcie nie sú samospasiteľné. Politický systém je ako prázdna schéma, ktorá bez ľudí neznamená nič. To my, občania, formujeme svoj svet. A ľudia sú vo svojej podstate stále rovnakí. Naše inštinkty, povahy a konanie nedokáže zmeniť žiadny prevrat. Hoci stále čakáme, že zvonku príde zmena, ktorá odhalí to najlepšie v nás, svoje vlastné vnútro prestavať nedokážeme. Dokonalých ľudí totiž žiadny režim nedodáva. A bez nich sa žiadny raj na zemi konať nebude.
Deformácia minulosti. Hovorí sa, že na vlastných chybách sa človek najlepšie učí. Prečo potom národ, ktorý prežil dvadsaťjeden rokov s okupačnými vojskami pod oknami, drzo vykrikuje, že „za socíku bolo lepšie“? Kto to zažil na vlastnej koži, mal by najlepšie vedieť, prečo by sa bývalý režim už nikdy nemal vrátiť na svetlo Božie.
Ľudská pamäť, žiaľ, nie je dokonalá ani presná. Mnohokrát deformuje naše spomienky a robí z reality akýsi subjektívny zostrih. Podvedomie blokuje zlé a zvýrazňuje príjemné zážitky, ospravedlňuje omyly a vykresľuje nás v lepšom svetle. Možno preto si mnohí pamätajú krásne spartakiády, ale agentov a gulagy už nie.
Na niektoré veci by sa ale zabudnúť nemalo. Skúsenosť s komunistami môže byť silnou zbraňou v našich rukách. Môže nás uchrániť pred nočnou morou z minulosti, pred tým, že sadneme na lep rovnakému peknému klamstvu. O túto zbraň sa však sami pripravíme, ak dovolíme času zdeformovať spomienky. Mrazivé zážitky rodičov môžu pomôcť našej generácii zamknúť prízrak komunizmu do skrine a zahodiť kľúč.
Štokholmský syndróm. Existuje psychologický jav nazývaný štokholmský syndróm. Prejavuje sa na obetiach únosu, ktoré trávili dlhší čas so svojím väzniteľom. Postupne si k nemu vytvorili pozitívny vzťah, zastávali sa ho, ľutovali ho a ospravedlňovali jeho konanie. Keďže dav sa mnohokrát podobá živému tvorovi, bolo by zaujímavé skúmať, či sa tento syndróm môže prejaviť aj na celej krajine.
Goerge Orwell v románe 1984 vytvoril pojem „doublethink“ ako myšlienkový pochod človeka, ktorý dokáže bez problémov považovať za správne dve protichodné tvrdenia. Práve tak obeť štokholmského syndrómu vie, že únosca jej úmyselne ubližuje, no napriek tomu si k nemu vytvorí puto. Nie je to presný popis toho, čo sa stalo nám? Socializmus mal viacero lákadiel, ktoré mohli vytvorenie opísaného vzťahu uľahčiť. Ponúkal útulnú klietku a súdruhov, ktorí inštruovali ako myslieť, takže si nebolo treba trápiť mozog. Väčšinu priemerných si získali povýšením tuctovosti na ideál a šedivosti na želaný efekt. Hromada dobrých dôvodov, prečo možno mať rád svojho tyrana.
Uprednostnenie pohodlnej klietky. Veľké množstvo Slovákov verí, že demokratický štát, v ktorom slobodne cestujú, podnikajú, nadávajú a sťažujú sa, nemožno s kvalitami socializmu ani porovnať. Čo tam po ľuďoch stratených na Sibíri, prenasledovaných pre vieru, čo tam po obetiach politických procesov. Hlavne, že práca bola a mlieko stálo dve päťdesiat. Čo si budeme nahovárať, mnohí by voľnosť či prístup k informáciám bez váhania vymenili za pohodlnú klietku s pravidelným kŕmením. Ich správa je jasná: nepotrebujeme vlastné názory a nestojíme o možnosť slobodne ich prezentovať. Kašleme na vieru – aj tak sa nám stále niečo zakazuje. Nezaujíma nás krv na rukách, ak nás budú tie ruky kŕmiť. Nechceme spravodlivú súťaž, slobodný trh. Netúžime dosahovať úspechy vlastnou usilovnosťou, nápadmi a pracovitosťou, stačí, ak nám za postávanie pri výrobnom páse nalinkujú priemerný plat a budeme si aspoň konečne všetci rovní.
Maslowova teória v slovenskom šate
Americký psychológ Abraham H. Maslow je autorom teórie potrieb. „Podstatou tejto teórie je vymedzenie rozhodujúcich potrieb človeka ako zdroja základných motívov jeho správania. Potreby sú usporiadané v určitom poradí – stupňoch (pyramída potrieb), ktoré súčasne odrážajú aj význam (váhu) potreby v celej štruktúre potrieb.“ (2)
Naše konanie je vo veľkej miere ovplyvnené snahou o naplnenie potrieb. Maslow ich rozdelil tak, že v prvej skupine v základni pyramídy sa nachádzajú existenčné potreby, v druhej potreba pocitu bezpečia, potom sociálne potreby a až v piatej skupine, na vrchole pyramídy, je potreba sebarealizácie a možnosti ovplyvniť svoj život a okolie. Až keď je potreba uspokojená, stráca význam a jej miesto preberajú potreby z vyššej skupiny.
Práve snaha ľudí o naplnenie svojich potrieb v uvedenom poradí môže vysvetliť veľkú a iracionálnu popularitu ľavice. Maslowova pyramída dáva najväčší dôraz na existenčné potreby, ktoré musia byť naplnené, aby človek prežil a netrpel. Žiaľ, súčasná kríza ešte ostrejšie vyčleňuje skupiny ľudí v hmotnej núdzi, ktorí riešia otázky prežitia. Potom nasleduje potreba bezpečnosti. Maslow zdôrazňuje, že nejde len o bezpečnosť fyzickú, ale hlavne ekonomickú, ľudia sa boja náhlych zmien a ich dopadov. Trhový hospodársky systém a jeho stále prítomné hospodárske cykly a nezamestnanosť tak socialistom voličov priamo priťahuje.
Ak porovnáme ponuku demokracie a totality, pochopíme, prečo v súčasnosti mnohí cítia sympatie k šedej klietke socializmu a sloboda demokracie v nich vzbudzuje hlbokú nedôveru. Demokracia dáva ľuďom možnosť prejaviť názor, využiť svoju osobitosť, podnikavosť a súťaživosť na dosiahnutie svojich cieľov. Potreby sebarealizácie sú však až na vrchole pyramídy, pred nimi sa nachádzajú prežitie a bezpečnosť, ktoré sa nášmu podvedomiu javia ako dôležitejšie. Okrem toho, zatiaľ čo prvé dve skupiny potrieb sú pre všetkých rovnaké, ďalšie poradie sa mení od človeka k človeku. Pre niekoho je sloboda prejavu rovnako dôležitá ako jedlo alebo bývanie, iný ju vo svojom rebríčku potrieb nemá vôbec. Socializmus ponúka naplnenie prvých dvoch skupín potrieb ako ústavou garantované právo. Napríklad potraviny: všetci si pamätajú, že rožky stáli pár halierov, ale na cenzúru médií si už nepamätá skoro nikto. Prečo? Lebo potraviny sú pre nás naliehavejšia potreba. Alebo práca – mohla byť nezaujímavá, slabo platená, neposkytovala žiadnu sebarealizáciu ani rast – no bola istá. Dnes nám síce ponúka omnoho väčšie finančné ohodnotenie aj lepšie tvorivé podmienky, no nedáva to, po čom veľmi túžime – istotu. Kombinácia málo + určite u nás zaváži viac ako mnoho + možno. Dá sa teda očakávať iný vývoj udalostí, ak ich utvárajú takto motivovaní jednotlivci?
„Tí, čo stáli na strane Ľudu, boli nakoniec vždy rozčarovaní. Ľud má totiž sklony byť veľmi nevďačný, nevie oceniť, čo sa preň urobilo a nechce ani poslúchať, ani myslieť dopredu. Naopak, má sklony byť spiatočnícky, obmedzený a neveľmi bystrý. A tak deti revolúcií čelili prastarému problému: nebolo to v tom, že by mali zlý druh vlády, ale zdalo sa, že mali zlý druh Ľudu.“ (3)
Naše správanie však neurčuje iba podvedomie. Máme rozum a máme svedomie, používajme ich. Ak nám ktokoľvek jednou rukou núka istoty, ktoré nám reálne nie je schopný dať a druhou berie naše práva, nie je to dostatočný motív na sebaobranu? Obmedzuje sa sloboda tlače. Mizne nestrannosť súdov a polície. Z obetí sa robia vinníci a naopak. Potrebujeme znovu prísť o všetko, čo vydobyla nežná revolúcia, aby sme pochopili cenu slobody? Chcem veriť, že na Slovensku stále žijú ľudia, ktorí si nemyslia, že pohodlná klietka je hodná zviazaných rúk. Že mnohí nezabudli na množstvo krívd a neprávostí, ktoré socializmus napáchal. A že sa im nepáči, kam Slovensko smeruje.
Vystrime chrbty a nenechajme si zapchať ústa.
Autorka je študentka Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2009.
Použitá literatúra:
1) Spencer-Churchill, W. L.: Prisudzované citáty. Dostupné z http://sk.wikiquote.org/wiki/Winston_Churchill
2) Galajdová, V. – Hitka, M.: Motivácia a osobnosť. Dostupné z http://www.miloshitka.szm.sk/motivacia1.html
3) Pratchett, T.: Noční hlídka, TALPRESS, Praha, 2003, 509 s., ISBN 80-7197-217-7
