„(…) kde nie je ani snaha o spravodlivosť, kde rovnosť, ktorá predstavuje jadro spravodlivosti, je pri stanovení pozitívneho práva vedome popieraná, tam nie je zákon len „nesprávnym“ právom, skôr vôbec postráda povahu práva. To preto, že právo nie je možné definovať inak, ako poriadok a predpis, ktoré sú svojim zmyslom a účelom určené k službe spravodlivosti“(1).
V celých dejinách právnej filozofie nenájdeme bezpochyby žiaden iný moment, v ktorom by sa tak naliehavo ozývala výzva k prehodnoteniu tých najbazálnejších, dovtedy nespochybniteľných postulátov právnej vedy, ako obdobie po druhej svetovej vojne. Výstavbová štruktúra právne pozitivistického pohľadu na systém práva, ako dovtedy panujúcej náuky, založenej na hodnotovej neutralite práva a prakticky plnej dispozícii ústavodarcu, zažila dosiaľ nepredstaviteľnú eróziu svojich najzákladnejších premís. Kritici právnemu pozitivizmu vyčítali, a dodnes vyčítajú, že to boli práve tieto uhoľné kamene vtedajšej právnej vedy, ktoré otvorili dvere tým najkrutejším nacistickým právnym predpisom zbavujúcim vlastných občanov ich základných práv a slobôd. Azda nikomu sa dodnes nepodarilo formulovať kritiku právneho pozitivizmu tak výstižne, ako to krátko po vojne dokázal nemecký právny filozof Gustav Radbruch v tzv. Radbruchovej formuli, ktorej časť je citovaná v úvode tejto práce. Radbruchova formula sa v priebehu nasledujúcich desaťročí dočkala tak korektnej a poctivej kritiky, ako aj vášnivej obhajoby.
Napriek tomu, že spor o pojem práva v právnej vede ukončený nebol a, pochopiteľne, nikdy ukončený byť nemôže, pokúsili sa niektoré ústavné súdy štátov kontinentálnej Európy vystavať v priebehu desaťročí nasledujúcich po druhej svetovej vojne proti návratu predvojnového pohľadu na obsah pojmu právo nepreniknuteľnú hrádzu. Najvýraznejšiu stopu v tomto smere celkom určite zanechal nemecký Spolkový ústavný súd. Vo svojom slávnom náleze o štátnej príslušnosti z roku 1968 Spolkový ústavný súd konštatuje, že „právo a spravodlivosť nie sú zákonodarcovi k dispozícii. Predstava, že ústavodarca môže všetko usporiadať podľa svojej vôle, by znamenala návrat k duchovnému stanovisku bezhodnotového právneho pozitivizmu, ktoré je v právnej vede a praxi už dlhú dobu prekonané“ (2). Vychádzajúc z trpkej historickej skúsenosti, vyjadruje týmto Spolkový ústavný súd široko pociťovanú potrebu začleniť do pojmu práva aj akýsi jeho hodnotový prírastok, ono Radbruchovo „nadzákonné právo“ (übergesetzliches Recht). Integrálnou súčasťou pojmu práva, dovtedy stotožňovaného so súborom (písaných) právnych noriem, ktoré sú len jazykovými významami právnych predpisov, sa tak stávajú aj právne princípy, resp. idey práva a hodnoty a účely, na ktorých právne normy spočívajú (3). V konečnom dôsledku vedie tento prístup až k vybudovaniu definičného premostenia medzi právom a morálkou (4). Toto je zásadný kvalitatívny posun, ktorý kladie na subjekty aplikácie práva nové nároky. Sudca už totiž nemá byť v sporných prípadoch odkázaný výlučne na mimoprávne argumenty a má využiť argumentačné inštrumentárium právnej vedy v takom rozsahu, v akom by mu ho dovtedy panujúci právny pozitivizmus nikdy nepriznal.
Slovenská cesta
Na tomto mieste je nutné vyššie načrtnutý vývoj právnej vedy predošlého polstoročia doplniť ešte o jedno kľúčové konštatovanie – rozpad všetkých vyššie popísaných paradigiem mohol prebiehať zásadne len v tých štátoch, ktorých základom sa po druhej svetovej vojne stala demokratická otvorená spoločnosť pripúšťajúca slobodný vedecký diškurz. Ak teda chceme v ďalšom texte obrátiť svoju pozornosť na problémy práva a zákonnosti na Slovensku, musíme mať primárne na pamäti, že Slovensko sa, bohužiaľ, medzi takéto krajiny nezačlenilo. Celých štyridsať rokov po druhej svetovej vojne boli všetky tradície postupne sa rodiacej právnej kultúry na našom území udupávané železnou čižmou marxisticko-leninskej teórie štátu a práva. Príležitosť vybudovať na Slovensku právny štát vyvierajúci z ideí právnej vedy reflektujúcej kľúčové historické skúsenosti nadobudnuté v 20. storočí sa teda naskytla až na jeho sklonku – v Novembri 1989.
Popisu všetkých možných nemocí, ktorými slovenská justícia viac než 20 rokov po Novembri 1989 stále trpí, je v rámci verejnej diskusie venovaný dostatočný priestor. Predmetom tejto eseje preto nebude opakovanie tohto, až povážlivo dlhého chorobopisu. Na tomto mieste si vystačme len s konštatovaním, že ak sme v posledných rokoch na Slovensku svedkami nebývalej politizácie súdnej moci, zneužívania disciplinárneho stíhania sudcov na dosahovanie rýdzo mocenských cieľov, nízkej úrovne vymáhateľnosti práva, chýbajúcej reformy celých kľúčových právnych odvetví a klesajúcej dôvery verejnosti v justíciu, je toto všetko dôkazom toho, že na Slovensku neboli v otázke budovania fungujúceho právneho štátu naplnené očakávania novembrových námestí a to napriek tomu, že stav justície na Slovensku mohol byť dnes objektívne, tzn. za predpokladu kontinuálneho prechodu od totalitnej k demokratickej zákonnosti, o poznanie lepší. Preto sa v nasledujúcich častiach aspoň v stručnosti zameriam na konkrétne dve často opomínané východiská pre vylepšenie neutešeného obrazu slovenskej justície.
Východisko č. 1: Pestovanie právnej metodológie
Ak pred druhou svetovou vojnou prevládalo v právnej vede klasické stanovisko pozitivistov, že úloha právnej vedy je redukovaná len na zistenie rámca, ktorý zahŕňa všetky jazykovo možné významy interpretovaného ustanovenia (5), dochádza v povojnovom období k vybudovaniu právnej metodológie založenej na striktnom oddelení právneho predpisu a právnej normy. Zatiaľ čo právny predpis je definovaný ako komunikačný prostriedok, ktorým zákonodarca prehovára k adresátom právnej regulácie, myšlienka obsiahnutá v tomto prejave (právna norma) je až výsledkom procesu nachádzania práva (6). Takýto prístup si nevyhnutne vyžiadal svoje vedecké zdôvodnenie a obhájenie, pretože zabrániť presakovaniu ľubovôle do rozhodovania súdnych orgánov a zachovať čo možno najvyššiu mieru právnej istoty jeho adresátov je možné len tým, že sa subjekt aplikácie práva jednoznačne prihlási k určitému, vedecky falzifikovateľnému postupu, ktorým dospel ku konkrétnemu interpretačnému výsledku. K naplneniu tohto cieľa má slúžiť právna metodológia. Zjavne sa teda nejedná len o konkrétny „technický postup“ presadzovaný časťou právnej vedy. Právna metodológia a jednotlivé teórie právnej argumentácie výrazne menia pohľad na právo ako na entitu, ktorá je súčasťou sociálneho bytia spoločnosti.
Ak sa nemecký Spolkový ústavný súd zmienil vo vyššie citovanom náleze o štátnej príslušnosti o právnou vedou aj praxou dlhú dobu prekonanom stanovisku právneho pozitivizmu, na Slovensku nemôže byť v tejto súvislosti a vo väzbe na pestovanie vitálnej právnej metodológie ani reči. Výrazom nízkej úrovne interpretácie práva na Slovensku sa stala dlhodobá prax tuzemských všeobecných súdov, ktoré takmer úplne rezignujú na aplikáciu práva v jeho širokom ponímaní. Slovenské súdy až so šokujúcou dôslednosťou zanedbávajú interpretáciu právnych noriem vyskladanú na hierarchicky usporiadaných výkladových metódach, používanie právnych princípov, o aktívnej účasti na procese dotvárania práva ani nehovoriac. Až príliš často sa tento proces začína a zároveň aj končí na hranici holého jazykového vyjadrenia právneho predpisu. Takýto postup pritom v žiadnom prípade nie je možné označiť len za akýsi „technický nedostatok“. V dôsledku prepiato formalistického prístupu súdov dochádza nezriedka k stavu, kedy sú jednotlivcom vstupujúcim do právnych vzťahov odopierané dôsledky, ktoré chceli svojim legitímnym právnym jednaním vyvolať. Tento prístup je pritom v hlbokom rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Poctivá právna metodológia je často nahrádzaná tzv. spravodlivostnými úvahami sudcov, ktoré sú nezriedka založené na zúfalom hľadaní riešenia, ktoré je ako ono správne skôr len „pociťované“ a celý proces býva následne zakončený hľadaním vhodných argumentov, ktoré sa však takto javia až ex post. Výsledkom tohto stavu je nízka miera predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorá zase následne vo verejnosti vyvoláva pocit, že koľko je právnikov, toľko je (správnych) právnych názorov (7).
Pestovanie a presadenie právnej metodológie ako štandardného nástroja v procese interpretácie aj aplikácie práva predstavuje dnes zásadnú výzvu pre slovenské právnické vysoké školstvo. Je mrhaním času aj verejných prostriedkov, ak sú na Slovensku právnici intenzívne vzdelávaní smerom k znalosti pozitívneho práva, s ktorým ale následne nie sú schopní dôsledne pracovať v celom jeho rozsahu.
Východisko č. 2: Rekodifikácia súkromného práva
Bez dobre a spoľahlivo fungujúcich súkromnoprávnych vzťahov sa nezaobíde žiadna, v istej miere dokonca ani totalitná spoločnosť. Na Slovensku neboli po roku 1989 v oblasti súkromného práva uskutočnené žiadne dôsledné koncepčné zmeny. Veľká novela občianskeho zákonníka z roku 1991 bola od začiatku považovaná len za provizórium. Občiansky zákonník z roku 1964 je založený na základných ideových omyloch socialistického nazerania na súkromné právo a dnes je už celkom zjavné, že táto skutočnosť nemôže byť žiadnou jeho novelou zmenená. V období reálneho socializmu došlo k nezmyselnej partikularizácii súkromného práva na právo občianske, rodinné a pracovné. Tento postup nenasledovala žiadna civilizovaná krajina nachádzajúca sa mimo socialistický blok a to jednoducho preto, že tento prístup spôsobil duplicitu mnohých právnych inštitútov aj tam, kde pre tento stav neexistuje žiaden rozumný dôvod. Do súkromného práva tak bol vnesený silný legislatívny zmätok, ktorý po roku 1989 vyvrcholil vytvorením duálnej úpravy občianskych a obchodných záväzkov. V mene budovania socializmu boli v oblasti súkromného práva opustené mnohé tisícročiami overené právne inštitúty osvedčené už od čias živého rímskeho práva. V súčasnosti platná právna úprava predovšetkým v žiadnom prípade nerešpektuje základnú zásadu súkromného práva civilizovaných národov, ktorou je autonómia vôle jedinca. Ak aj niekto na začiatku 90-tych rokov veril, že základné nedostatky právnej úpravy pomôže preklenúť rozhodovacia prax súdov, z omylu ho musel vyviesť stav, kedy slovenské súdy až príliš často nevedia správne rozlišovať medzi donucujúcimi a dispozitívnymi ustanoveniami zákona. V súlade s tradíciami prednovembrového pohľadu na úlohu práva v spoločnosti dochádza veľmi často k favorizovaniu kogentných ustanovení pred dispozitívnymi tam, kde ingerencia štátu v súkromnom živote občana nemá čo hľadať.
Slovensko potrebuje čo najskôr vypracovanie nového občianskeho zákonníka, na základe ktorého dôjde k rekodifikácii jednotlivých odvetví súkromného práva, bude nastolená diskontinuita vo vzťahu k socialistickému súkromnému právu a naopak dôjde k nadviazaniu na osvedčené tradície našej aj okolitých právnych kultúr, a nakoniec by cieľom tohto procesu mala byť reflexia aktuálneho vývoja civilného práva, ktorý nikdy nedosahoval takú úroveň dynamiky ako dnes. Tento proces je možné, slovami tvorcu návrhu nového českého občianskeho zákonníka profesora Karla Eliáša stručne definovať ako prechod od štátneho paternalizmu k úcte voči privátnej sfére jednotlivca. Inými slovami – ako dosiahnutie cieľov Novembra 1989. Pri pohľade na to, ako zložito proces rekodifikácie prebiehal a ešte stále prebieha v Českej republike, neostáva než konštatovať, že už včera bolo neskoro.
Záver
Mojím cieľom nebolo popísať všetky problémy súvisiace s otázkou stavu právneho štátu na Slovensku a už vôbec nie hľadať všetky možné riešenia pretrvávajúcich problémov. To mi neumožňuje ani zložitosť súčasného stavu, ani rozsah tejto eseje. Ambíciou bolo skôr v novom svetle poukázať na konkrétne oblasti, kde sú na jednej strane prítomné výrazné nedostatky, no na strane druhej sa jedná o elementárne predpoklady na to, aby sa zakalené vody slovenskej justície konečne aspoň trochu prečistili.
Autor je študent Právnickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2011.
Použitá literatúra:
1) RADBRUCH, G. Gesetzliches Unrecht und übergesetzliches Recht. Süddeutsche Juristenzeitung, 1946, č.1, s. 105 – 108.
2) BVerfGE 23, 98 (106). Citované z ALEXY, R. Pojem a platnosť práva. 1. vydanie. Bratislava: Kalligram, 2009. s. 28.
3)K tomuto prístupu pozri napr. MELZER, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 18.
4) K tomuto pozri bližšie napr. ALEXY, R. Pojem a platnosť práva. 1. vydanie. Bratislava: Kalligram, 2009. 176 s.
5) KELSEN, H. Zur Theorie der Interpretation.In: KLECATSKY, H., MARIC, R., SCHAMBECK, H. (eds). Die Wiener rechtstheoretische Schule. 1. vydanie. Wien: EUROPA VERLAG WIEN, 1968. s. 1366.
6) MELZER, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 43.
7) MELZER, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 13.
