„Vzdať sa slobody znamená vzdať sa ľudskosti.“
Jean Jacques Rousseau
„Bol moderne mysliacim človekom, občanom, pre ktorého republika znamenala obec obcí, v ktorej žije slobodný človek.“ Tieto slová hrdo zdobia pamätnú tabuľu Dominika Tatarku, ktorá sa nachádza v obci Plevník-Drienové. Slobodný človek. Jednotlivec v slobodnej krajine. Sloboda v slobode. Aj takto by sa dala charakterizovať Tatarkova koncepcia krajiny, v ktorej žije človek všestranne rozvíjajúci svoje schopnosti, voľne vyjadrujúci svoje presvedčenie, neustráchaný z neistoty obopínajúcej tieň budúcnosti. Nebola však Tatarkova idea takejto republiky v jeho časoch len utópiou? Nebol zenit jeho náhľadov stav, v ktorom by žil človek slobodne v neslobode? Bolo vlastne možné dosiahnuť absolútny status slobody? Ak sa máme pridržiavať foriem, ktoré vytvárajú voľnosť v neslobodnom svete, sú to práve ilegálne kanály umožňujúce rozširovať myšlienky i v ťažkých časoch područia. Ak však máme kompletne zanalyzovať Tatarkove pôsobenie v dobe, ktorá bola protipólom toho, o čo sa celé roky tak neúnavne snažil, je potrebné priblížiť si život tejto osobnosti a podmienky, ktoré urobili z Tatarku symbol nezávislosti v časoch permanentnej perzekúcie.
Som karpatský pastier, partizán, moderný Jánošík, človek – sloboda, Bartolomej Boleráz, seladón na listine nežiaducich, vyhnanec z národa a vlastnej tvorby. Som Dominik Tatarka. Človek, ktorý nikdy nepoznal otcovský vzor, ale i napriek tomu sa z neho vyformovala osobnosť razantnej povahy. Národovec ovplyvnený Francúzskom, ktorý sa úporne snažil vniesť do nášho malého štátu trochu čerstvejšieho a vycibrenejšieho západoeurópskeho ovzdušia, v širšom chápaní Tatarka – kozmopolita, v užšom ponímaní Tatarka – vlastenec snažiaci sa o progres Slovenska v duchu kultúrneho rozvoja.
Ako jeden z členov Slovenského národného povstania sa usiloval o to, aby náš malý národ nebol ovládaný veľkým Nemeckom. Po úspešnom oslobodení optimisticky vítal nástup socializmu, v ktorom videl možnú formu obrody Slovenska. V histórii našej krajiny, ale aj štátov po celom svete, sa stretávame len s malým množstvom osobností, ktoré sa nebáli poukázať na svoje predošlé omyly. Medzi ne patrí aj Dominik Tatarka, ktorý si uvedomil, že socializmus na Slovensku bol len zásterkou, ktorá nás mala viesť k strate svojbytnosti a priznal, že v mnohých aspektoch zlyhal. Zistil, že to, čo mal byť slobodný život v slobodnom svete, bola v skutočnosti poroba v krajine, ktorá mala od slobodného národa na míle ďaleko: „Neobviňujem nikoho, ale hľadám koreň, východiskový, počiatočný bod svojich omylov, chvíľu, miesto, kde a kedy som sa vychýlil, kedy som sa dostal na slepú koľaj, totiž kedy a ako som zaujal, osvojil si postoj nezlučiteľný s postojom čestného občana, socialistického spisovateľa, postoj štátnický, politikársky, chytrácky, kortešský.“ (1) Vyjadril sklamanie zo seba samého a snažil sa zistiť, kedy urobil primárnu chybu a vytvoril zo seba socialistického spisovateľa, ktorý už viac o sebe nerozhodoval. Veď jeho najväčším snom bolo žitie v slobode, ktoré bolo charakteristické nestraníckym prejavom vlastnej osobnosti, ale aj skutočnosti, ktorá nás obklopovala. Tatarka vlastne prešiel univerzálnym vývojom. V čase nasadenia ružových okuliarov žil slobodne v neslobodnej zemi, bol hrdým členom KSČ a Zväzu slovenských spisovateľov, (ne)úmyselne propagujúc literárny schematizmus. Ďalším obdobím bolo jeho pôsobenie v krajine, ktorá ho obrala o všetky možnosti slobodného bytia a prejavu. Prestal byť slobodným občanom. Uvedomil si však, že nikdy nebol voľnou bytosťou v zmysle nasledovania svojich ideálov. Veď v bode, v ktorom porozumel, že bol len figúrkou v rukách mocnejších, ktorí si v zákulisí potajme poťahovali nitkami a ovládali Tatarku – pešiaka, sa stal nepriateľom režimu. Dostal sa na kontrarozviedku a akákoľvek snaha o spoločný boj Slovákov za nezávislosť preňho značila nielen riziko, že príde o svoje povolanie, ale taktiež hrozbu, že bude súdne trestaný ako zradca režimu. On však už bol dávno väzňom. Zákaz publikačnej činnosti a slobodného prezentovania svojich ideí znamenali pre Tatarku ten najvyšší trest. Stal sa odsúdencom svojej doby. „Posadili ma do jedného väzenia zvláštneho. Väzenia, ktoré si vymysleli. Ja nemôžem učiť v škole, hoci som profesor, nemôžem písať, hoci som spisovateľ. Ja nemôžem cestovať do Prahy, lebo mi hrozia: Když vás uvidíme v Praze na nádraží, okamžitě vás pošleme zpátky do Bratislavy.“ (2) Tatarka, symbol slobody, hlásateľ práva na sebaurčenie, divoký kôň raziaci si cestu za spoločnou nezávislosťou, sa stal väzňom v krajine, o rozvoj ktorej sa dlhé roky tak usiloval. Žil v štáte, v ktorom pýcha a hrdosť na vlastný národ a históriu znamenali buržoázny nacionalizmus. Žil v štáte, v ktorom sa dalo prežiť len prostredníctvom nežitia a pasivity. Žil v štáte, v ktorom sa mu otočili chrbtom tí, ktorí mali taktiež bojovať za naše malé Slovensko. On sa však nikdy nevzdal. Bol to práve on, kto sa postavil pred ústie tankov vojsk Varšavskej zmluvy na námestí a zvolal: „Sem strieľajte, ja nie som čísi nepriateľ, ale zúfalo bránim suverenitu svojej republiky.“ (3) Práve on sa prihováral ľuďom na uliciach a snažil sa otvoriť im oči. Nebál sa. Stal sa symbolom nikdy nekončiacej nádeje a snahy o zlepšenie. A tak sa pýtam: Ako mal Tatarka bojovať v období normalizácie, takmer sám proti všetkým, keď teraz, 45 rokov po opísanej udalosti, 90 percent študentov nemenovaného gymnázia, ktoré navštevujem, si myslelo, že normalizácia je zlepšenie podmienok v určitej krajine? Ako mal presvedčiť ľudí, že to, akým smerom sa Slovensko poberá, nie je správna cesta a slovo sloboda už dávno stratilo svoj význam?
Tatarka vo viacerých svojich dielach kritizoval pasivitu národa. Apatia občanov nikdy nevedie k rozvoju krajiny a spoločenských pomerov a už vôbec nie k slobode. Našťastie, naše Slovensko sa môže chváliť aj takými osobnosťami, ako je aj samotný Tatarka, ktorému nebolo ľahostajné, v akom položení sa nachádzame. Neodradil ho zákaz publikačnej činnosti, práve naopak, stal sa popredným predstaviteľom samizdatovej literatúry na Slovensku, jednou z vedúcich osobností disentu a zápalistým bojovníkom za ľudské práva, o čom svedčí aj fakt, že ako prvý Slovák podpísal Chartu 77. Neviem si predstaviť Tatarkovu bezmocnosť a dezilúziu, keď boli jeho diela vyradené z evidencie verejných knižníc. Cítil sklamanie? Smútok? Rozhodne. Určite v čase februárového víťazstva nečakal, že po necelých tridsiatich rokoch literárnej činnosti sa bude spomínať len v tajných dokumentoch pod kódovým menom. Istotne ani nesníval o tom, že klenot slovenskej literatúry, ktorý vytvoril, sa stane symbolom štátnej zrady. A dozaista neveril, že jeho teória slobodného štátu sa zmení na stav, v ktorom vládne nesloboda slobodných. Je až neuveriteľné, akou hierarchiou povolaní táto úžasná osobnosť prešla. Z popredného slovenského spisovateľa ho preradili na pomocníka v lesnom závode, odtiaľ na obyčajného zberača odpadkov. Lenže nepriateľ režimu predsa nemôže zastávať žiadnu funkciu. Preto posledné roky svojho života Tatarka prežil ako invalidný dôchodca, literárny aj národný exulant, no najmä sklamaný človek. Duchom však bol slobodnejší, ako keď zastával funkciu socialistického spisovateľa. Vo vnútri zostal čistý a vyrovnaný so svojou minulosťou. Bol duševne slobodný v neslobodnej zemi.
Dominik Tatarka zomrel sám. Len veľmi málo ľudí zostalo po jeho boku až do chvíle jeho posledného výdychu. Nedočkal sa ani vysnívanej demokracie, umrel ešte pred Nežnou revolúciou. So svetom sa rozlúčil ešte v čase neslobody, ale konečne sa stal slobodným. Paradoxom však naďalej zostáva, že v dnešnej dobe mnohokrát zabúdame na význam slova sloboda. Nevenujeme dostatočnú pozornosť tomu, aby sme v hĺbke vedeli oceniť skutočnosť, že sa môžeme slobodne prezentovať, vyjadrovať a rozhodovať. Veľakrát to ústi až do takých extrémov, že začíname žiť neslobodne v slobodnom svete. Nechávame sa ovplyvňovať názormi iných ľudí, napĺňame svoje hlavy zbytočnými heslami, s ktorými ani nesúhlasíme, a bojíme sa vystúpiť z radu všednosti a prísť s novými myšlienkami. Robíme presný opak toho, o čo sa snažil Dominik Tatarka. My však máme na rozdiel od neho perfektné podmienky na realizáciu našich nápadov. Preto by sme nemali zaháľať a mali by sme pokračovať v tom, čo tu pre nás Tatarka, ale aj mnohí iní, významní rodáci vybudovali.
Naďalej pre mňa zostáva otázkou, či by bol Dominik Tatarka spokojný so súčasným Slovenskom. Zabúdame na veci, ktoré nie sú samozrejmosťou, nevenujeme im dostatočnú pozornosť a často ignorujeme fakt, že postavenie, v akom sa nachádzame, nebolo výsledkom jednodňovej záležitosti. Išlo o systematickú snahu zlepšiť podmienky v našej krajine, išlo o vytúženú slobodu, za ktorú museli mnohí zaplatiť vlastnou neslobodou. A takou osobnosťou je aj Dominik Tatarka. Snažím sa pozorne sledovať jeho rukopis, fotky a hľadám v nich jeho utrpenie. Pátram, čo sa skrýva za tou tajomnou tvárou pokrytou vráskami – nie však stareckými, ale vráskami plnými nešťastia a životných prehier. Dúfam, že sa na jeho myšlienky a predstavy nezabudne. Verím, že jeho odkaz sa bude šíriť ďalej a nie iba v roku, počas ktorého si pripomíname okrúhle výročie jeho narodenia. Dominik Tatarka je toho rozhodne hoden. Myslím, že by si zaslúžil vidieť, že aj vďaka nemu môžem dnes písať túto esej a jeho zámery neboli len utopistickými predstavami rojčivého Slováka. Dokázal to. Žijeme slobodne. Teraz len pevne verím, že si vďaka vytúženej slobode uvedomíme aj význam Tatarkovej vety, ktorá je vyobrazená na stene školy v obci Plevník-Drienové ako večná pamiatka a úcta tejto osobnosti: „Život má zmysel práve v tejto chvíli, keď ho žijeme. Teraz.“
Autorka študuje gymnáziu v Púchove.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2013.
Použité zdroje:
1) Tatarka, D.: Démon súhlasu, s. 32.
2) Štolbová, E.: Navrávačky s Dominikom Tatarkom, s. 19.
3) Tatarka, D.: Kultúra ako obcovanie, s. 246.
