1993. Narodil som sa do doby, kedy bolo zdanlivo všetko vyriešené – komunisti padli, federácia sa rozdelila. Viem si živo predstaviť, koľko očakávania, koľko elánu, koľko entuziazmu muselo odrazu cítiť veľa ľudí. Vidina bola lákavá a tisíckrát bližšie než kedykoľvek počas štyridsiatich rokov totality.
Pred
Komunizmus. To slovo v niekom možno vyvoláva nostalgiu, inému sa pri ňom ježia vlasy. Ale pre veľa mladých ľudí mojej generácie to slovo neprináša žiaden citový prívesok. Nanajvýš nám pri ňom príde na rozum pár fráz či slávnych fotografii z dejepisu. Raz milý usmiaty pán skáčuci šípku, inokedy menej sympatický starší ujo z Dúbravky. Sú však tieto čiernobiele obrázky až tak ďaleko? Je snáď komunizmus pojmom pre muzeálne vitríny?
V malom provinčnom múzeu nášho mesta je inštalovaná zaujímavá výstava fotografii. Tuším, že ju nazvali August 1968 očami Paľa Bielika. Z tých fotografii cítiť veľmi zvláštnu atmosféru. Hlasy tisícov jednotlivcov a hrmot tankov, holé ruky a sovietske kalašnikovy… To všetko naoko staré, vzdialené vo mne prebúdza veľmi konkrétnu predstavu o tom, čo a kto bol komunizmus. Kto stál za ním a kto stál až po uši zaborený v ňom.
To zaujímavé slovíčko však vonkoncom nie je témou len pre múzeá či študovaných odborníkov. Ak si pamätáte Tisa alebo ešte nebodaj starú monarchiu, ste jedinečný a vzácny. Dostanete peknú stoličku a môžete toho naspomínať aj na dva tucty dokumentov. Kto si však pamätá Husáka a čo-to z obdobia pred novembrom, nie je žiaden unikát. Milióny šedých, tichučko pištiacich myšiek socializmus zažili a živo si naň pamätajú.
Jednými z davu celkom obyčajných ľudí boli aj moji rodičia. Aj oni vyrastali v tieni kosáka a kladiva, aj oni skladali sľuby, oslavovali prácu a nacvičovali spartakiády. Obyčajné príbehy. Ale pre mňa a môjho brata majú jedinečnú hodnotu. Sú dôkazom, že socializmus nedlávil práva akýchsi ľudí. Že nedržal za ostnatým drôtom akýchsipracujúcich. Komunizmus zanechal červené stopy aj v životoch mojich rodičov, dvoch konkrétnych ľudí, matky a otca, ktorých môžem chytiť za ruku.
Dokonca mám ich slová a spomienky vpísané tak hlboko, že pri slove komunizmus mi okamžite príde na rozum zvláštny otcov výraz. Sedeli sme v našej záhrade. Bolo augustové, možno septembrové slnečné popoludnie, na stromoch čvirikali vtáci a naša mačka sa labužnícky vyhrievala na slniečku. My s otcom sme mali v bruchách perfektný nedeľný obed, na stole ležal kopec maminých koláčov a ocko slastne prehĺtal dobre vychladené pivo. Úžasná idylka. Vtom sa zamrvil v kresle a s lahodným výrazom tváre okomentoval situáciu: „Tak toto už asi bude ten komunizmus…“
November Raz mi otec rozprával zaujímavý príbeh jeho priateľa, ktorého, myslím, volali Albert. Bol to mladý muž, krátko po vysokej, bez ženy, bez detí… Svet bol krásny a lákavý. Samozrejme ten na druhej strane.
Emigroval začiatkom septembra 1989. Pochopiteľne, nemal ani potuchy o tom, že starý režim to má pomaly spočítané. Na cestu odchádzal Albert, prekvapivo, sám. Vzdal sa nielen všetkého majetku, bývania, teplého miestečka na zastrčenom úrade, ale aj všetkých svojich priateľov a známych. Najprv sa mu podarilo dostať do Juhoslávie a odtiaľ akosi ubzikol do Rakúska. Stratil pri tom tak veľa, že do Viedne prišiel ako absolútny chudák s kôpkou šiat a pár šilingami na dve-tri zmrzliny. Tá najbizarnejšia a najšokujúcejšia skúsenosť ešte len mala prísť.
Bolo to iba pár týždňov pod strechou viedenského priateľa, keď sa s novou realitou zoznámil na vlastné oči. Viedeň, mysliac tým vybrané štvrte, bol samý Slovák. Celé výpravy, celé autobusy Slovákov mesto dobývali a napratávali svoje vozidlá takými vymoženosťami ako tranzistoráky, ktoré sem nahrnuli šrotoviská celého Západu.
Albert sa išiel zblázniť. Jeho stálo dostať sa sem prakticky všetko a títo ľudkovia si tu len tak hopkajú a strihajú ostnaté drôty. V deväťdesiatom prišiel môjmu otcovi prvý Albertov list zo vzdialenej Austrálie. Do Československa ani do novej republiky sa nikdy nevrátil. Spolu s mojím otcom však zažili najväčšiu udalosť ich životov. Zažili november ´89.
November bol, bez pochýb, len vrcholom odporu a pokusov o zmenu. Rovnako ako v prípade morských ľadovcov, aj v prípade pádu komunistického režimu je oveľa ľahšie vidieť vrcholec než všetko ostatné, schované niekde pod hladinou. Pokus o zmenu tu však bol aj v auguste, či neskôr pri Charte 77 a jeho idey sa rozžiarili i v jase sviečok manifestácie veriacich. Z toho, čo o predošlom režime viem, dokonca túto situáciu považujem za príznačnú: studené vodné delo proti pokojne horiacim sviečkam.
Zúrivý prúd vody v osemdesiatom ôsmom sviečky uhasil, fyzikálne zákony platili dokonale. Ale neplatila jedna dôležitá vec. Vzorec komunistickej moci založený na strachu, vydieraní a primitívnej ľudskej zlobe sa ukázal ako trvale neplatný. Nie, nechcem tvrdiť, že spoločenské zmeny v Československu na konci 80. rokov boli rozprávkou. Nebol to zápas jasného dobra proti temnému zlu, ale obrovská šanca niečo potláčané, odsúvané prebudiť a spoločnosť zvnútra oslobodiť. Toto je dôvod, prečo môžem byť na november ako mladý Slovák hrdý. V jeho princípe nestáli politici, rokovania či tlaky zo zahraničia, ale človek. Človek ako slobodná a sebavedomá bytosť.
Keď čítam, vidím, počujem čokoľvek o udalostiach, ktoré sme nazvali nežnou revolúciou, prekvapuje ma, aký silný citový zážitok pre mňa tieto veci znamenajú. Na námestiach stáli stovky tisíc ľudí, ktorí držali transparenty a skandovali heslá o demokracii, ľudských právach a slobode. Cítili však študenti na námestiach viac nádeje alebo strachu? Verili, že sa režim, ktorý zvieral Československo 40 rokov naozaj zásadne zmení? Myslel si vôbec niekto, že režim úplne padne? Musím sa na to mojej mamy opýtať… Áno. Moja mamička stála tam.
Veľmi presne si spomína nielen na november, ale aj december ´89, pretože až do januára 1990 boli všetci z univerzity zapojení do štrajkov, protestov… Neopakovateľných príležitostí na zmenu. Trochu ma však zarazilo, ako nepoeticky mi svoj november mamina opísala. Najviac sa vraj tešili z odsunutia všetkých skúšok a z toho, že dni trávili na uliciach a večery, poviem na rovinu, po krčmách.
Myslím si však, že na to, aby revolúcia naozaj bola revolúciou a priniesla niečo z hodnôt, na ktorých sa revolúcie stavajú, boli okrem tlaku más potrební dobrí vodcovia. Postaviť sa na tribúnu, podpísať petície namierené jasne proti autorite komunistickej moci, stretávať sa so „zakázanými“ ľuďmi, stáť zoči-voči súdruhom chcelo viac než len odvahu. Spisovatelia, umelci, akademici… Všetci, čo stáli na vrchole revolučného ľadovca, sú v mojich očiach osobnosti, ktoré skutočne napĺňajú významový obsah slova hrdina.
Hrdinami sme nazvali už kadekoho. Posledne dokonca hrdinom smelo nazývame zbojnícky symbol našej zbojníckej vlády. Za hrdinami však nemusíme chodiť do 18. storočia. Ich krásna osobnosť sa trbliece aj medzi tisíckami partizánov, ktorí nesúhlasili, ale nebáli sa. Hrdinom je muž s odhalenou hruďou, ktorý nesúhlasil, ale nebál sa. Hrdinami môžeme nazvať aj disidentov v režime, s ktorým nesúhlasili, ale nebáli sa.
Za novembrom nestáli ani politici, ani úradníci. Stáli za ním skutoční hrdinovia, konkrétni ľudia z mäsa a kostí, ktorí však nedokázali ďalej pritakávať a mlčať. Stáli za ním slušní a statoční ľudia. Takáto je moja predstava o novembri ´89. Hrdinovia, ďakujem vám.
20 rokov po
November 2009. Zamračený, upršaný, šedý… Obyčajný? Nie, je nešťastný. To, že predseda vlády si dvadsať rokov po páde režimu, ktorý vo svojich útrobách pomlel toľko ľudských životov, pripomenie kdesi v zahraničí, sa dokonale hodí k typickému novembrovému počasiu. A dokonale prilieha ku charakteru človeka, ktorý si pád svojej strany pred dvadsiatimi rokmi stále nechce všimnúť.
Ja mám dnes takmer šestnásť, zápas o slobodu na Slovensku takmer dvadsať rokov. Nemám ambíciu objektívne hodnotiť, čo sa za tých dvadsať rokov na Slovensku zmenilo, v akom ekonomickom a sociálnom stave sa nachádzame. Za exaktnú realitu koniec koncov hovoria jasné čísla a skúsení ľudia. Cítim však osobnú potrebu zamyslieť sa, kde stojí súčasná spoločnosť dvadsať rokov po.
Môj starý otec má vyše 70 rokov. Bol takmer v mojom veku, keď ich fungujúce hospodárstvo zoštátnili a mláťačku, traktor, všetky kusy zvierat odviedli na družstvo riadené tým najmizernejším roľníkom. Komunistom. Dokonale tu platila myšlienka P. Kosorina, že „bez kapitalistických peňazí by nebolo komunistických snov“. Táto obrovská krádež, známa pod eufemizmom zoštátnenie, v očiach môjho starkého navždy zdiskreditovala režim s mliekom za korunu. Vždy v ňom totiž cítil horkú chuť mlieka kravy, ktorú vytrhli z mozoľov jeho otca.
Dnes je 60 rokov od doby, kedy jeho rodičom vzali poslednú kravu a 20 rokov po páde režimu mlieka za korunu. Večné časy sa konečne skončili. Môže však dnes mať môj starý otec pocit, že spoločnosť ovládli ušľachtilé idey? Že jej vládnu hodnoty ako sloboda a spravodlivosť? Priznám sa, že ako mladý človek uprednostňujem optimistický pohľad na svet, ale skúsenosti môjho dedka tento spôsob nazerania na svet výrazne nahlodávajú.
Rozoberať jeho finančnú a sociálnu situáciu ako slovenského dôchodcu zrejme nebude príliš potrebné. Hoci nepatrí medzi dôchodcov s najnižšou penziou, jeho životná úroveň sa oproti obdobiu pred novembrom nijako dramaticky nezmenila. Pri súčasnom nastavení dôchodkového systému, demografickom vývoji a nezodpovedných snahách o deštrukciu II. piliera si ale ani ja sám neviem predstaviť, kedy a kto na Slovensku dostane slušnú penziu.
Veľa spoločného má s obdobím socializmu nielen ekonomická stránka jeho života. Vlastní totiž blízko Nitry malú chalupu s kúskom pôdy, čo zdedil po svojej rodine. Je to veľmi pekné miesto, kde som vždy rád trávil časť svojich letných prázdnin. Prednedávnom, sme však zistili, že pole, ktoré starý otec vlastní, v skutočnosti už ani nie je jeho, ale, dá sa to tak opäť povedať, patrí všetkému ľudu. Na pozemok starého otca sa bez akéhokoľvek povolenia vrútili vo verejnom záujme cudzie bagre.
Prekvapilo ma, ako na to starký reagoval. Nie, neprotestoval, neochraňoval právnosť, nežiadal to, čo mu patrí. Dokonca mi povedal, že sa cíti bohatším o skúsenosť svojho otca. Už vie, aké je to byť okradnutý štátom. Najväčšiu škodu však nenapáchali ani tak obyčajní úradníci a bagristi, ktorí kradli pozemok podľa litery zákona. Najväčšiu škodu zanechal nechutný spôsob myslenia ľudí, ktorí stále trčia niekde pred novembrom. Jednotlivec nemá právo hovoriť, čo áno a čo nie. Obyčajný človek je slabý, neslobodný, nemôže stáť v ceste štátu. Pánom je tu štát, štát, štát! Je toto zmýšľanie správne?
Starý otec takto dvadsať rokov po páde režimu, ktorý okradol jeho rodičov, prišiel aj o svoj majetok. Obrátiť sa na harabinovské súdnictvo a očakávať spravodlivú náhradu, nie je o nič osožnejšie, ako čakať, že spravodlivo rozhodne zamrznutý Ústavný súd. Dnes v očiach môjho starého otca čítam toľko sklamania a zármutku, až je do plaču aj mne. Prečo sa krádež jeho pôdy tak strašne podobá na praktiky starého režimu? Prečo víťazí opäť akýsi ľud, národ, kolektív nad zdravím rozumom a obyčajným človekom? A zmenilo sa od novembra vôbec niečo?
Nech je dnešný stav v spoločnosti akýkoľvek, myslím si, že od časov spred dvadsiatich rokov nás delí veľmi veľa. Napriek všetkému verím, že slušní ľudia dnes predsa len majú šancu, ktorú pred novembrom nemali. Majú šancu vyniesť do vysokej politiky slušných a múdrych ľudí. Už nikde nie je napísané, kto krajinu môže riadiť a kto nie, Slováci môžu sami z komunizmom doráňanej krajiny vymodelovať životaschopnú súčasť modernej Európy. November nám dal vytúženú slobodu. A sloboda nám dáva šancu to vytúžené nájsť.
Autor je študent Gymnázia Andreja Vrábla v Leviciach.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2009.
