Prešiel okolo toho výkladu a zastal. Zamračil sa do chodníka, otočil hlavou dozadu a vrátil sa o tri kroky naspäť. Neveril vlastným očiam. Chceme slobodné voľby!Muž prešiel rukou po výklade, áno, bola to pravda, ten papier tam skutočne ktosi nalepil. Chceme slobodné voľby! Nemohol tomu uveriť.
Muž v čiernom kabáte sa od výkladu napokon odlepil a zvierajúc v ruke tašku pokračoval v ceste do práce. Zastavil sa len pri novinovom stánku. V novinách listoval podvedome od konca, čítať sa oplatilo jedine šport. Po chvíli sa zarazil a zamyslene sa vrátil na začiatok. Čosi viselo vo vzduchu.
Na jeseň 1989 listoval v novinách na bratislavskej ulici môj otec.
Kolega
„Katastrofa! Svinstvo!“ vtrhol do kancelárie o pár dní nato otcov kolega Gabriel. Na stôl vysypal plný vačok pohúžvaných plagátov a pohoršene sa na postŕhané dielka zamračil.
Koniec vlády jednej strany!
Chceme slobodné voľby!
Pravda musí zvíťaziť!
„Smradi pubertiacki! Obyčajní sopliaci, sopliaci chcú v tomto štáte rozhodovať! Ale socializmus si len tak nedáme! Socializmus je naša jediná istota! So Sovietskym zväzom na večné časy!“ teatrálne mával ukazovákom Gabriel.
Do ticha kancelárie rapotal heslá jedno za druhým.
Otec zhlboka vydýchol. Odchlipol si z kávy a vrátil sa k novinám. Slovan prekvapivo zvíťazil.
Opár dní neskôr sa jediné istoty začali rozplývať a večné časypomaličky končiť. Na nohách bolo asi celé mesto.
Na námestí vtedy nechýbal ani môj otec, s priateľmi skandovali heslá o demokracii a snažili sa pretlačiť dopredu. A vtom sa zbadali. Bol tam! Štrngajúc kľúčmi naňho žmurkol kolega Gabriel.
Starý ako republika
Na svet som prišiel o štyri roky neskôr a to najlepšie som asi zmeškal. Komunisti padli, rodičia boli slobodne voliť a krajina sa stihla rozdeliť. Nezostalo mi teda nič iné, než sa narodiť do novej republiky. A to bol šikovný ťah. Svojmu starému otcovi som vďaka tomu uchmatol výhradné právo na jeho obľúbenú vetu. Som starý ako republika!
Spolu sme sa narodili a spolu sme rástli. Musím sa vám však s niečím zdôveriť: po celé tie roky mám nepríjemný pocit, že zakaždým cupkám aspoň o krôčik, dva popredu. Učím sa akosi rýchlejšie, no ubezpečujem vás, že za to nevďačím mimoriadnemu nadaniu. Rodičia. Ako prvé ma otec s mamou učili, že hrniec je „pá“, že „kaka“ patrí do nočníka. Aj krajinu vtedy začínali učiť. Mamu Slovensko síce nemalo, ale otec krajine chytro vysvetlil, že aj vraždy, klamstvá a únosy môžu byť „pá“.
O niečo neskôr sme vstúpili do puberty. Každému som drzo odvrával a urážal všetkých okolo. Štát vtedy síce urazil iba jedno maďarské dievča, no počas puberty sa aj on stihol dosýta vyblázniť.
Od vzniku samostatného štátu uplynulo 18 rokov, od nežnej revolúcie takmer štvrťstoročie. Chodíme slobodne voliť, vyhlasujeme referendá, podpisujeme petície. A pečené holuby nikde! Hoci November ´89 nevyhnutné zmeny priniesol a ľudia odrazu mohli povystierať ohnuté chrbty, po štyridsiatich rokoch totality to nedokázal každý.
Štyridsaťročné manipulovanie volieb vymenilo kupovanie poslancov. Politické procesy vystriedali zlaté roky mafie a únosy prezidentských synov. Na stoličkách po komunistických sudcoch sa uvelebili Harabinovia. Krehučký systém plánovania nahradila divoká privatizácia. A namiesto starých súdruhov sa dnes o moc bijú ich synovia, čo sa nachytro ponavliekali do modernejších hábov. Po osemnástich rokoch už koketujem s dospelosťou a pomaličky snáď dostávam rozum. Na ťahu bude republika…
Stará ako republika
Tetu Helenu, známu starého otca, poznám odmalička. Narodila sa desať rokov pred ním, no v detstve sa spolu hrávali a vyrastali v tom istom meste. Teta Helena v ňom koniec-koncov prežila celý život.
Príbehov o Stredoeurópanoch, ktorý sa za celý život nepohli z jedného dvora a žili pritom vo viacerých štátoch, je síce dosť, no príbeh tety Heleny ma vždy fascinoval o čosi viac. Možno to bolo tým, že som ju poznal. A možno tým, že bola skutočná, že som jej videl do očí a mohol ju chytiť za ruku.
Narodila sa do monarchie. Vyrastala za Československej republiky a potom ich Levice zabralo horthyovské Maďarsko. Väčšinu života prežila za socializmu, v osemdesiatom deviatom prišla revolúcia a krátko po nej samostatná éra.
Za tetinho života sa toho zomlelo dosť. Pri moci sa menili cisári, ľudáci, komunisti, ich mesto patrilo raz pod Budapešť, potom pod Prahu, inokedy pod Bratislavu, no teta by na to všetko povedala: „ ale kurence znášali vždycky rovnako.“
A mala by pravdu. Ak sa kdesi na fronte strieľa, môžete si preladiť stanicu. Ak v Prahe alebo Bratislave niečo vyhlásia, môžete si ešte zapchávať uši. Avšak keď do dobytčích vagónov naložia práve Sternovcov, sú to ľudia z vašej ulice! Keď naženú do družstva práve vaše kravy, vy prídete o svoje zvieratá! Ak sa tanky premávajú práve po vašom meste a vás nútia sa na ne usmievať, týka sa to aj vás!
Starí ľudia zvyčajne strácajú sily, zdravie aj mladícku krásu. Tá múdrosť však občas vyráža dych.
Spravodlivosť víťazí
Vládcovia a režimy, pravidlá a zákony sa menia. Keď teta Helena prišla na svet, z jej bratov už vďaka Apponyiho zákonom v škole usilovne miesili Maďarov. O tridsať rokov neskôr zas vyhlásili zákony, ktoré poslali manželov s deťmi z druhého konca ulice do plynu.
Krátko po vojne do paragrafov presadili, že krava rodičov tety Heleny bude odrazu patriť všetkým. A o pätnásť rokov neskôr do Ústavy napísali, že tých všetkých budú môcť zastupovať iba oni.
Zákony ohýbať podľa potreby. Ústavy písať na želanie. Pravidlá meniť počas hry. Pre diktátorov a totalitné režimy nič nemôže byť ľahšie. Morálka a právo, spravodlivosť a súlad s právom sú však celkom odlišné pojmy.
V ideálnom prípade by bolo, samozrejme, najlepšie, ak by tieto pojmy splynuli do jedného celku. Aj dnes však žijeme v dobe, kedy obhajujú právo vstúpiť na cudziu pôdu a postaviť na nej diaľnicu. Aj dnes však žijeme v spoločnosti, kde je možné za používanie materinského jazyka dostať pokutu. Aj dnes však žijeme v dobe, kedy citáty zo zákonníkov nemusia obstáť v skúške pred mravmi.
Avšak na mieste nie je povedať: mňa sa to netýka. Nie je na mieste strčiť hlavu do piesku a prstom ukázať na iných. Nie je na mieste tváriť sa, že všetko funguje tak, ako má. Pravdou totižto je, že zákony Slovenskej republiky sú našimi zákonmi, že nefungujúce súdnictvo je naším súdnictvom, že skorumpované úrady sú našimi úradmi.
Občianska aktivita a zdravý záujem o spoločnosť však u obrovskej masy ľudí začínajú aj končia pri tom istom. Vzdychanie. Nadávanie. Ponosovanie. Za komunistov bolo lepšie! Každý mal nejakú robotu, neboli nezamestnaní! Všetci si boli rovní!
Po príklady rovnosti však nemusíme chodiť až k Orwellovi. Ak pripustíme, že je možné, aby si všetci ľudia boli rovní, je možné takúto rovnosť dosiahnuť v totalite? Môžu si byť ľudia rovní, keď je jeden uväznený len preto, že má vlastný názor? Môže medzi ľuďmi existovať rovnosť, ak niekoho vyhlásime za nepriateľa len pre jeho triedny pôvod?
Marcus Tullius Cicero už v starovekom Ríme skonštatoval, že „podstatou rovnosti je spravodlivosť.“ Na to, aby si ľudia boli rovní, nepotrebujú bývať v rovnakých bytoch, jazdiť na rovnakých autách a voliť rovnakú stranu. Na to, aby si ľudia boli rovní, musia v krajine vládnuť dobré zákony a fungovať nezávislé súdy. Ľudia si navzájom úplne rovní nebudú nikdy. Avšak rovnosť šancí a rovnosť ľudí pred zákonom by mali byť samozrejmosťou v každom demokratickom štáte.
Teta Helena by sa dnes dožila 97 rokov. Po deväťdesiatich rokoch jej života by mala ostať vo vzduchu visieť aspoň jedna otázka. Otázka českého esejistu Gabriela Lauba: „Kto vymyslel heslo „spravodlivosť víťazí“? Bojovník za spravodlivosť alebo víťaz?“
Nesmieme zabudnúť
Pred dvadsiatimi rokmi aj moji rodičia stáli na námestiach. Aj moji rodičia štrngali kľúčmi, aj moji rodičia sa dožadovali spravodlivosti a túžili po demokracii. To všetko v záujme tej najvyššej hodnoty – ľudskej slobody.
Jediná istota otcovho kolegu Gabriela sa pred dvadsiatimi rokmi rozplynula. Muži v oblekoch sa vzdali. Z ústavy vypustili povestný Článok štyri.
Svoju istotu však potrebujeme aj dnes. Ak chceme oporu hľadať v slovách o demokracii, slobode a láske, na niečo nesmieme zabudnúť. Nesmieme zabudnúť na garanciu práva, morálku a spravodlivosť, na zdravý rozum a čisté svedomie.
Bude totižto úplne zbytočné kvetnato rečniť o ľudských slobodách a právach, ak nebude existovať sila, ktorá tieto hodnoty garantuje. Na to, aby sa zo základných hodnôt nestali prázdne frázy, musí v štáte fungovať spravodlivosť. Ľudia sa musia vedieť domôcť svojich slobôd a na súdoch ochrániť svoje práva.
Po dvadsiatich rokoch preto aj my potrebujeme zvoniť kľúčmi a trvať na svojom. Aj my sa potrebujeme dožadovať nezávislých súdov, rešpektovania práv a dodržiavania ústavy.
Demokratický štát nesmie byť bezzubý. Slobodná spoločnosť musí vedieť aj hrýzť, aby mohla hladkať. Po príklad toho, čo všetko môže jednotlivec pre spravodlivosť v spoločnosti spraviť, pritom netreba chodiť ďaleko. V hlave mám niekoľko slov.
List
Tak ako, pán Valko?
Píšem Vám, hoci my dvaja sme sa nikdy nestretli. Nikdy sme sa nezoznámili, nikdy sme sa nemohli zhovárať. Pravdupovediac, poznáme sa len tak spoly – ja som o vás čítal, vy ste o mne jakživ nepočuli. A predsa mám nutkanie napísať zopár riadkov a poslať vám tento list. Rok. Uplynul presne rok. Vaša smrť každého zhrozila. Pochovali vás na Martinskom cintoríne a rozbehli pátranie po Vašom vrahovi. Pravdupovediac, zrejme ho rozbiehajú dodnes. So žiadnym menom zatiaľ neprišli.
Neviem či tam hore sledujete politiku, ale prednedávnom sa u nás rozpadla vláda. Inak to ide tu dole po starom. Generálneho prokurátora už síce zvolili, ale vymenovaný ešte nie je. Prezident. Veď viete.
Zmenila sa vlastne len jediná vec. Nie ste tu. A strašne nám chýbate.
Keď ste pred rokom v novembri odišli, zostalo ticho. Ticho, ktoré prehlušilo všetko ostatné. Ticho, ktoré odvtedy nik nedokázal vyplniť. A z toho ticha celkom nenápadne vyplávali na povrch dva výkričníky. Ak by to išlo, spísal by som tie slová na lístok a prilepil ho našim politikom na chladničku.
Prvý výkričník. Možno to vyznie trošičku pateticky, ale faktom je, že vy ste nás celý život učili. Stáli ste pri prvom návrhu slovenskej ústavy, predsedali ste Ústavnému súdu a nech ste sa v živote pohli kamkoľvek, kráčali vedľa vás samé veľké slová: ústava, právo, spravodlivosť, morálka. A hoci ste nám celý život ukazovali, čo je spravodlivé, my sme vám ukazovali len to, čo je to krivda. Zatknutie. Obvinenie. Naozaj nie sme dobrí žiaci.
Možno nemám právo niečo také vravieť. A možno nemám právo Vám ani písať. Ale povedať to musím: Prepáčte!
Druhý výkričník. Podľa známeho výroku G. B. Shawa „sloboda znamená zodpovednosť – preto sa jej väčšina ľudí bojí.“ Vy ste sa zodpovednosti nikdy nebáli. Stáli ste pri kľúčových premenách našej spoločnosti. Vždy ste boli vášnivým zástancom zákonnosti, túžili ste vytvárať právny štát. A Vaša smrť pre nás zostáva výzvou. Dokážu orgány tohto štátu vyšetriť Vašu vraždu? Dokážeme Vášho vraha postaviť pred spravodlivý súd?
Vaša smrť nie je iba tragédiou ľudskej bytosti. Vaša smrť je tragédiou celej spoločnosti. Hoci si želám, aby sme Vášho vraha jedného dňa našli, zostávam tak trochu skeptik.
Ak by to predsa len vyšlo, určite sa Vám ozvem.
Autor je študent Gymnázia Andreja Vrábla v Leviciach.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2011.
