Hokejista korčuľuje smerom k bránke a po dvoch bodyčekoch strieľa gól. Následne s (prehnanou) hrdosťou v hlase vykríkne „My sme tu doma!!!“ Takto vyzerá jedno z propagačných videí z roku 2011, kedy sa na Slovensku po prvýkrát v histórii konali majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji (viď napríklad).
Pohostinnosť sa väčšinou definuje ako štedrosť voči okoliu, ako nezištné prichýlenie, či dávanie. Na svoju krajinu možno byť hrdí, a v istých vypätých okamihoch až veľmi hrdí, no čo to má spoločné s pohostinnosťou? A kde sa povedomie tejto vlastnosti v našich mysliach vôbec vzalo? Odpoveď možno začať hľadať v dejinách a odtiaľ nájsť prípadnú kontinuitu pretrvávajúcu do súčasnosti.
Tri oblasti, kde sa pohostinnosť môže dnes prakticky prejaviť najviac, sú: altruizmus, turizmus a prisťahovalecká politika.
Dejiny
Veľmi stručne: územie Slovenska bolo po stáročia začlenené do väčších štátnych celkov. Od 5. storočia ho osídľovali Slovania a po Samovej ríši sa stalo súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy. Od 10. storočia sa postupne pričlenilo k Uhorsku a neskôr Rakúsko-Uhorsku. Zárodky národnooslobodzovacieho hnutia Slovákov patria do 18. storočia, kedy vďaka osvietencom, ako bol Anton Bernolák, vzniká povedomie o slovenskom jazyku a kultúre. V 19. storočí sú snahy o obrodenie a politickú emancipáciu ešte výraznejšie, spomeňme aspoň Ľudovíta Štúra, okolo ktorého sa zoskupili intelektuáli a umelci s národným cítením.
Až do roku 1918 sme ale nemali samostatný štát a počas takmer celého 20. storočia sme spoločne žili v Československu.
To, že sme po stáročia nemali vlastný štát však neznamená, že sme o sebe neuvažovali ako o národe. Povedomie „slovenskosti“ sa totiž začína formovať už pri prvých konfrontáciách s Maďarmi pri vznikaní Uhorska. „Starí Slováci“ vedeli, že sú iní, že Maďari mali iné zvyky a inak hovoria. Aj keď sa pojem „Slovák“ prvýkrát objavuje až v 15. storočí, povedomie odlišnosti slovanského a maďarského tu bolo určite skôr (Krekovič et al., 2005).
Výraz „slovenská pohostinnosť“, ako výraznejšia črta Slovákov, však mohol vzniknúť až keď sa Slováci zadefinovali ako národ. Preto sa pohostinnosť rovnako traduje aj v spojení s Českom, Chorvátskom, Ukrajinou a ďalšími (ibid, 2005). Samozrejme, tým sa nevylučuje, že naši predkovia naozaj mohli byť nadmieru štedrí a zdieľajúci.
Položme si pri tejto úvahe otázku či to boli samotní Slováci (resp. slovenskí predkovia), kto nám dal tento prívlastok, alebo príslušníci iných národov, ktorí cez toto územie prechádzali a spoznali tu neobvykle pohostinných ľudí? Predpokladajme, že to boli „turisti“, pútnici, ktorí nám tento kompliment prisúdili. No v tom prípade by si to naši susedia mali pamätať až dodnes, tak, ako si o Škótoch mnohí myslia, že sú lakomí, o Nemcoch, že sú pracovití, o Angličanoch, že sú konzervatívni atď. Stereotypy majú svoje limity, no napriek tomu prežívajú aj bez priamej skúsenosti. A keďže Slovensko dodnes nepatrí medzi top turistické destinácie, ľudia v zahraničí by mýtus o pohostinnosti mohli živiť aj naďalej, hoci ju sami nezakúsili. V širšom kontexte však termín „Slovak hospitality“ neexistuje. Na základe toho sa môžeme domnievať, že mýtus o „pohostinných Slovákoch“ sme si vytvorili my sami.
Otázka teda znie: prečo? Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o riešenie si komplexu z histórie. Keďže máme svoj štát len zopár desiatok rokov, hľadáme niečo neobvyklé, čo by nás odlišovalo od ostatných. Pohostinnosť sa javí ako výborný prívlastok: robí nás výnimočnými a zároveň atraktívnymi. A kto už posúdi či zodpovedá realite? Zrnko pravdy tu však možno nájdeme: naši predkovia mohli, napríklad, prirodzene prichýliť pútnika, alebo sa štedro podeliť o posledné. Pojem slovenská pohostinnosť by sa dal považovať za odkaz na tradíciu, ktorú sme si skutočne vážili. Ťažko ju dokázať, no nehodno ju ani zavrhnúť. Nechcem idealizovať minulosť, ale feudálny život na území Slovenska bol nepochybne veľmi náročný a starostlivosť o druhých (predovšetkým o svoje najbližšie okolie) mohla byť veľmi silná črta a charakterová vlastnosť vštepovaná deťom odmalička. Je známe, že v rozvojových krajinách dnes ľudia žijú v užších komunitách, na rozdiel od bohatého Západu, kde sa rodiny často trieštia na malé bunky. Dedinské či religiózne komunity tu dnes nájdeme skôr výnimočne. Ľudia v rozvojových krajinách si navzájom nezištne pomáhajú práve vďaka, či napriek chudobe.
Od konca 19. storočia emigrovalo zo Slovenska takmer pol milióna ľudí (Koník, 2015). To je závratné číslo na historicky veľmi nízku populáciu. Ľudia teda doma trpeli nedostatkom pracovnej sily a potravy, a potreba solidarity bola o to intenzívnejšia.
Kam sa dnes podela?
Ako je to s pohostinnosťou u súčasných Slovákoch?
Sústreďme sa v nasledujúcich riadkoch len na tri aspekty: pohostinnosť smerom von, do zahraničia, pohostinnosť voči turistom a pohostinnosť voči prichádzajúcim v núdzi.
Na začiatok je vhodné čitateľa upozorniť na alarmujúco nízku štedrosť Slovenska v zahraničí. Ako člen OSN sme sa zaviazali plniť už aj tak nie vysoký plán prispievania na rozvojovú pomoc 0,7% hrubého národného produktu. Slovensko bolo v roku 2014 skoro na úplnom chvoste krajín OECD aj EÚ. V roku 2014 Slovensko do rozvojovej pomoci investovalo 0,08% hrubého národného produktu (OECD, 2014). Krajiny s porovnateľnou veľkosťou či populáciou, ako napríklad Írsko, Fínsko či Dánsko dávajú vyše desaťnásobok rozvojovej pomoci Slovenska (OECD, 2014). To samozrejme neznamená, že projekty, ktoré Slovak Aid (spolu)financuje, sú neúčinné. Univerzita sv. Alžbety vedie niekoľko iniciatív v Keni či Ugande, kde dlhodobo pracujú na projektoch vo vzdelávaní či boju proti AIDS (VŠ sv. Alžbety, 2015). Pohostinnosť Slovákov sa však v zahraničí oproti krajinám EÚ prejavuje naozaj len minimálne.
Svetové ekonomické fórum každoročne publikuje index konkurencieschopnosti krajín v cestovnom ruchu. V ňom sa Slovensko tradične umiestňuje na chvoste európskych krajín, za Bulharskom, Ruskom či Českom (WEF, 2015). Slovenská agentúra pre cestovných ruch (SACR) vo svojej Marketingovej stratégii 2011-2013 udáva, že až 21% respondentov marketingových prieskumov nebolo spokojných s návštevou našej krajiny (SACR, 2013). Tieto výsledky naznačujú zjavné rezervy, no situácia sa postupne môže meniť k lepšiemu, keďže samotní Slováci oveľa viac ako kedysi cestujú a nadobúdajú skúsenosť so skutočnou kvalitou služieb v turistickom odvetví.
Pozrime sa na záver na celkom iný typ pohostinnosti, aký máme možnosť ponúknuť doma. Európa čelí migračnej kríze, ľudia, ktorí opustili svoje domovy a hľadajú v EÚ bezpečie, sú prevažne zo Sýrie a Eritrei. Prílev imigrantov je bezprecedentný, v EÚ len za prvých šesť mesiacov roku 2015 dosiahol počet azylových žiadostí úroveň za celý rok 2014. To je asi dvojnásobok počtu žiadostí v roku 2010 (Eurostat, 2015).
Postoje politikov k zložitým otázkam imigrácie sa v Európe líšia. Zatiaľ čo nemecká kancelárka Angela Merkelová zastáva pozíciu európskej altruistky, slovenský premiér Robert Fico sa rozhodol pre oveľa menej pohostinný prístup k imigrantom a odmieta akékoľvek kvóty prerozdelenia utečencov v rámci EÚ.
Hovorí sa, že politici sú zrkadlom spoločnosti. Na základe ich agendy si môžeme spraviť obraz o všeobecnej mienke spoločnosti. Ak je táto hypotéza správna, tak platí obzvlášť v predvolebnom období. „Imigračná panika“ sa tak prejavila aj v lokálnom gabčíkovskom referende, kde 2501 z 4300 voličov hlasovalo proti dočasnému ubytovaniu utečencov v miestnom tábore. A to aj napriek tomu, že cez tábor od roku 1994 prešlo už niekoľko tisíc azylantov (SME, 2015).
Ani v dlhodobej azylovej politike Slovensko neprejavuje veľkú pohostinnosť. Od roku 1993 Migračný úrad udelili len 651 azylov (Ministerstvo vnútra, 2015). Problém azylovej politiky samozrejme netreba zjednodušovať, je to zložitá téma, do ktorej vstupuje mnoho právnych a iných faktorov. Faktom ale je, že Slovensko za posledných 12 rokov udelilo azyl len hŕstke ľudí. Tým si samozrejme v zahraničí budujeme povesť svojej (ne)pohostinnosti a teda nie je prekvapujúce, že za rovnaké obdobie o azyl požiadalo len niečo vyše 58000 migrantov (ibid, 2015).
V nedávnych mesiacoch malo Slovensko príležitosť, aká sa v histórii malých štátov naskytá len zriedkavo. Mali sme možnosť byť krajinou, ktorá sa prejaví ako otvorená a súcitná, krajinou, ktorá si uvedomuje svoj historický kontext (emigrácia z dôvodu chudoby na prelome 19. a 20. storočia a emigrácia z dôvodu totality v 20. storočí), a podľa neho určí svoju zahraničnú politiku. Mali sme jedinečnú príležitosť konečne prejaviť potenciálnu etickú veľkosť malých štátov, a tým ich dôležitosť a protiváhu mocenskej politike v nadnárodných zoskupeniach. Slovensko však túto možnosť premárnilo a v najlepšom prípade z tejto krízy vyjdeme ako chladní pragmatici. „Heartless and mindless“, bezcitní a nerozumní, takto kroky vlád krajín V4 označil bloger v britskom denníku The Guardian (Schweitzer, 2015).
Kde ju hľadať?
Na základe krátkej analýzy môžeme usúdiť, že slovenská pohostinnosť je v dnešnej dobe prázdny pojem. Tým, samozrejme, netvrdím, že sme vyslovene nepohostinný národ. Len, žiaľ, výnimočná pohostinnosť nie je tá charakteristika, ktorou by sme sa od ostatných krajín odlišovali.
Stojí teda otázka ako sa pohostinnými stať. Verím, že kľúč je vo vzdelávaní. Inými slovami, musíme k pohostinnosti vychovávať mladú generáciu. Zmeny, ktoré k zvýšeniu citlivosti môžu potencionálne viesť, zahŕňajú povinnú dobročinnosť (na niektorých školách je to dnes štandard (Bilgym, 2010)) či inklúzia inakosti. V školách si pod týmto pojmom môžeme predstaviť triedy, v ktorých sú zmiešané etniká a učitelia študentov vedú k vzájomnému pochopeniu, prípadne predstaveniu svojej kultúry. V angličtine na toto existuje pojem open-mindedness, „otvorená myseľ“, nepredpojatosť či objektivita voči cudziemu. Zmeny tohto typu sú samozrejme mimoriadne náročné, najmä na začiatku. Časom ale máme šancu vychovať generáciu ľudí, ktorí sa k cudzincom budú správať s porozumením, zvedavosťou a s tým spojenou pohostinnosťou.
Či sme v histórii naozaj boli nadmieru pohostinný národ, sa asi nikdy nedozvieme. Na základe aktuálnych udalostí ale môžeme usúdiť, že pohostinnosť nie je vlastnosť, ktorou by sme sa mohli pred ostatnými hrdiť. Stojíme teda pred dilemou: buď sa budeme naďalej slaboducho a pokrytecky utvrdzovať v tom, že takí sme, alebo stojíme pred novou výzvou. Táto slovenská tabula rasa sa dá zapísať odpoveďou na otázku, ako sa náš malý národ môže odlíšiť od svojho okolia. Ak sa rozhodneme uplatňovať to známe „hosť do domu, Boh do domu“, aj mimo svoje najbližšie okolie a na národnej úrovni, bude to pre Slovensko veľký krok vpred. Prijatie a veľkorysosť nás v konečnom dôsledku obohatí.
A ako inak definovať pokrok než práve cez vedomé spoznávanie nového?
Autor študuje na Univesity College London.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2015.
Použité zdroje:
1) Bilgym (2010) ‘Dobročinnosť’, Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa,
2) Eurostat (2015) ‘Asylum applications (non-EU) in the EU-28 Member States, 2004–14’, Eurostat,
4) Krekovič, E., Mannová, E., Krekovičová, E. (2005) ‘Mýty naše slovenské’, Academic Electronic Press, Bratislava,
5) Ministerstvo vnútra (2015), ‘Azyl a migrácia: Štatistiky’, Ministerstvo vnútra SR,
6) OECD (2014) ‘Official Developmebnt Assistance’, OECD,
7) SACR (2013) ‘Marketingová stratégia SACR 2011 – 2013’, Slovenská agentúra pre cestovný ruch,
9) SME (2015) ‘Gabčíkovo cudzincov nechce, referendum bolo úspešné’, SME,
10) VŠ sv. Alžbety (2015) ‘Projekty’, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety,
11) WEF (2015) ‘Travel and Tourism Competitiveness Report 2015’, World Economic Forum,onomic Forum,
