Ak sa pri minuloročnom odovzdávaní Nobelovej ceny za mier pán Nobel neotočil v hrobe, tak je možné, že sa tak nestalo v dôsledku akýchsi zvláštnych javov zapríčinených globálnym otepľovaním. Keď tento vynálezca dynamitu vo svojom závete z novembra 1895 vyjadril vôľu založiť po jeho smrti fond, z ktorého budú každoročne odmeňovaní ľudia, ktorí v uplynulom roku preukázali ľudstvu najväčší úžitok, nemohol o probléme globálneho otepľovania, ktorý raz bude najväčšou hrozbou pre svetový mier, tušiť vôbec nič.
Azda neexistuje na tomto svete človek, ktorý by o globálnom otepľovaní nezaregistroval čo i len zmienku. A zďaleka nemusí ísť o meteorológa dennodenne študujúceho analýzy a trendy vo vývoji klímy či počasia. Pri zadaní slovného spojenia globálne otepľovanie do akéhokoľvek internetového prehliadača sa zobrazí niekoľko tisícov výsledkov a odkazov na množstvo odborných, vedecky overených a stopercentne zaručených informácií o najväčšej hrozbe, ktorej ľudstvo bude musieť v nasledujúcich desaťročiach čeliť. Napríklad podľa najväčšej slobodnej internetovej encyklopédie o globálnom otepľovaní hovoríme, keď sa priemerná teplota oceánov a atmosféry počas viacerých rokov zvýši v mierke celej planéty. Vo všeobecnom význame sa tento pojem používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia. Bez akýchkoľvek problémov natrafíme na stovky prorokov varujúcich nás pred touto globálnou katastrofou, či už ide o odborníkov na klimatické zmeny, alebo o politikov, ktorí nezriedka rozumejú úplne všetkému a radi na seba preberú rolu zvestovateľov veľkej pravdy, či iných kvalifikovaných celebrít.
V čase, keď BIOobchody v našich mestách vyrastajú ako huby po daždi a tátoše v garáži si už samé žiadajú jazdiť výlučne na BIOpalivá, by len blázon pochyboval o pravdivosti výsledkov mnohých vedeckých štúdií potvrdzujúcich tézu o globálnom otepľovaní. Veď kto by si nežiadal návrat k prírode, ktorú tak drzo a bezohľadne nivočíme. Všetci to zreteľne vidíme. Zimy takmer žiadne, po snehu ani stopy a v lete nevídané horúčavy, aké nepamätajú ani naše staré mamy. Ibaže by im pamäť až tak neslúžila.
Všetko sa začalo v roku 1988 vznikom Medzivládneho panela pre klimatickú zmenu (IPCC), ktorého cieľom malo byť lepšie pochopenie vedeckého základu rizika klimatickej zmeny spôsobenej človekom. Panel od svojho vzniku vypracúva hodnotiace správy, z ktorých doposiaľ ani jedna nevyvrátila tvrdenie, že človek svojou činnosťou negatívne vplýva na životné prostredie a spôsobuje prebiehajúce klimatické zmeny. Práve naopak.
Keď sa na scéne objavil Kjótsky protokol, máloktorá krajina sa odvážila neratifikovať ho a spochybniť význam a dôležitosť boja s tak škodlivým CO2, výhrady smerovali jedine k biznisu, ktorý tento protokol so sebou prinášal.
Do nášho svedomia sa potom pokúsil vstúpiť Nicholas Stern, bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky, ktorého si zaplatila britská vláda, aby vypracoval prehľad o nákladoch klimatických zmien. Ten v prehľade konštatuje, že udržiavanie globálneho otepľovania na prijateľnej úrovni by stálo 1 % svetového HDP a nečinnosť krajín v tejto oblasti by mohla spôsobiť škody až do výšky 20 % HDP. Prehľad bol síce podrobený kritike, jeho vedecká hodnota a výpočty nákladov boli spochybnené, mnohí však pod jeho vplyvom podľahli panike a ani vtedajší britský premiér Tony Blair nezostal mimo pozornosti médií, keď sme všetci v priamom prenose mohli sledovať jeho emotívne vystúpenie, v ktorom nás varoval pred prichádzajúcou katastrofou, ktorá sa vraj čoskoro odohrá pred očami nás všetkých.
A teraz prichádza hlavný hrdina roku 2007 Al Gore. Tento bývalý americký viceprezident publikoval knihu s názvom An Inconvenient Truth – Nepohodlná pravdaa neskôr ,,zahviezdil“ rovnomenným dokumentom. Klimatické zmeny sú jeho témou už od roku 1997 a na túto strunu si brnkal aj počas predvolebnej kampane na post amerického prezidenta v roku 2000, vtedy však neuspel. Na vyvolanie paniky a presvedčenie ľudstva o svojej, ako sám hovorí, nepohodlnej pravde zrejme potreboval viac času, ktorý nakoniec prišiel v uplynulom roku. Ľudia uverili. Prinajmenšom tí, ktorí v októbri 2007 rozhodli, že Nobelova cena patrí práve jemu. Nobelova cena za mier.
Táto cena má podľa vôle Alfreda Nobela patriť osobe, ktorá urobila najväčšiu alebo najlepšiu prácu v prospech bratstva národov, zrušenia alebo redukcie stálych armád a udržania a podpory mierových kongresov.
Nedá sa tvrdiť, že všetci nositelia predmetnej ceny z minulosti boli jednoznačnými a verejnosťou prijatými kandidátmi a samotné udelenie ceny nebolo spochybňované či nevyvolalo vášnivé diskusie, no udelenie ceny pre tohto jej ostatného nositeľa je viac ako diskutabilné. Ako tento človek prispel premietnutím jedného filmu k svetovému mieru zostáva nezodpovedanou otázkou. Film si podľa názoru odborníkov – filmárov zaslúžil dve sošky amerického Oscara. To by mu aj mohlo stačiť, no nestačilo. Ak by sme aj pripustili fakt, že údaje a skutočnosti prezentované vo filme sú faktami vyložene vedeckými a stopercentne potvrdenými, a na druhej strane opomenuli fakt, že už aj páni v talároch bdejúci nad spravodlivosťou v Británii rozhodli, že spomínaný film obsahuje nepravdivé tvrdenia, stále nemáme zodpovedanú otázku súvislosti klimatických zmien so svetovým mierom.
Pozrime sa teda na prostriedky, ktorými sa nás tento bojovník za mier pokúša presvedčiť o svojej nepohodlnej pravde, ktorá je vážnou hrozbou pre svetový mier a hľadajme stopy, ktoré nás dovedú až tam, kam sa dostali páni z výboru.
Základom je vybrať tú správnu tému. Prírodu má každý rád a ubližovať jej chce len nevzdelaný barbar, prípadne aj hocikto iný, dôležité je ale nepriznať sa a hlásiť sa k stále modernejšej ,,ekovlne“. Al Gore využil aj fakt, že ľudia majú krátku pamäť a zabudli napríklad na sedemdesiate roky 20. storočia, kedy sa vášnivo diskutovalo o príchode akejsi novej doby ľadovej. Možno sa tiež inšpiroval úspechom katastrofických filmov pojednávajúcich o prichádzajúcom armagedone. Veľké katastrofy ľudí fascinujú a zvláštnym spôsobom priťahujú. Ak má teda film dobrých dramaturgov a dokáže správnym spôsobom zahrať na city, úspech je zaručený. Kto by nezaplakal pri pohľade na roztápajúce sa ľadovce a nedesil sa z toho vyplývajúcej hrozby zaplavenia mnohých štátov. A na to všetko sa má v priamom prenose dívať práve naša generácia. Téma zapĺňa titulné stránky novín a ľudia už nemajú prečo pochybovať. Pre istotu je ešte vhodné zorganizovať koncert, predsa len, čo ak sa nájde niekto taký, komu termín global warming nehovorí vôbec nič. Agitujúcejší názov by mu nevymysleli ani najlepší reklamní agenti sveta. Save our selves – SOS. Zachráňme sa!
Kto v tomto momente dokáže tvrdiť, že globálne otepľovanie spôsobené ľudskou činnosťou nie je hrozbou nasledujúcich desaťročí, musí byť zaručene blázon.
A predsa na niekoho takého natrafíme. Je síce potrebné prelistovať mnohé stránky plné falošných hrozieb a varovaní, ale na meno Fred Singer narazíme určite. Tento emeritný profesor environmentálnych vied University of Virginia je jedným z tých, ktorí rázne spochybňujú tvrdenia o blížiacej sa hrozbe globálneho otepľovania. Profesor Singer tvrdí, že otepľovanie prichádza každých 1 500 rokov a nejde teda o jav ničím výnimočný. Spochybňuje tiež skutočnosť, že IPCC má akékoľvek dôkazy o tom, že globálne otepľovanie je spôsobené toľko obmieľaným CO2, dokonca sa odvažuje tvrdiť, že obávaného CO2 zemská atmosféra potrebuje oveľa viac. V našich zemepisných šírkach je svojím nesúhlasným postojom ku klimatickým témam známy český prezident Václav Klaus, ktorý v existencii tzv. ambiciózneho environmentalizmu vidí vážnu hrozbu 21. storočia.
Celá táto agenda je pritom úplne nezmyselná. Je dôkazom toho, že kvalitným marketingom sa už dokáže predať akýkoľvek produkt a dnes sme svedkami aj toho, že marketing môže dopomôcť dokonca k Nobelovej cene. Európska únia veselo obchoduje s emisiami a zarobené peniaze rozdáva ,,poľnohospodárom“, ktorí pestujú plodiny nie na utíšenie ľudského hladu po chlebe, ale na výrobu palív zdravších pre naše prostredie. Ceny potravín potom rastú závratnou rýchlosťou a vinníka nikto nehľadá v tých správnych radoch. Len ťažko sa dá takto vyhnúť pocitu, že emisie sú iba ďalšou možnosťou ako na obchode s nimi rýchlo zarobiť a v tomto smere je to príležitosť pre vlády, tú slovenskú nevynímajúc. Zarážajúce na tom je, že málokto sa to odváži spochybniť. Akoby tú repku ťahali naši starí otcovia odjakživa len kvôli autám. Európski ministri zahraničných vecí či životného prostredia sa uznášajú o jednoznačnej nutnosti bojovať s emisiami skleníkových plynov a hneď po dôležitých rokovaniach vstupujú do lietadiel, ktoré tieto plyny veselo vypustia do ovzdušia. Vlády vymýšľajú koncepcie boja proti globálnemu otepľovaniu a hlavy štátov dôležito rečnia na kadejakých samitoch a takto spoločne s umelcami a inými predstaviteľmi nášho spoločenského života bojujú proti globálnemu otepľovaniu – obrovskej hrozbe 21. storočia.
Nemyslím si, že sa z tohto global warming vlaku dnes dá vystúpiť. Predpokladám totiž, že sa vykoľají úplne sám aj s jeho rušňovodičom – dnes významným nositeľom Nobelovej ceny.
Otázku súvislosti boja proti klimatickým zmenám a svetového mieru sa mi nepodarilo zodpovedať. Jej jemný náznak sa črtá jedine v tom prípade, ak nám príroda vyhlásila galaktickú vojnu a práve Al Gore je náš záchranca, ktorý je pripravený poraziť ju a zachrániť celé ľudstvo pred nastávajúcou skazou. Vďaka mu za to!
A prečo teda Al Gore nemal dostať Nobelovu cenu? Pretože sa to zjavne vymyká pravidlám logiky tak, ako nás ich učia v škole.
Autorka je študentkou Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2007.
