„Podľa môjho názoru je dnes veľmi ťažké hovoriť, či je Slovenská republika právny a demokratický štát.“
Túto vetu vyslovil pred viac ako desiatimi rokmi Ernest Valko. Človek, ktorému skutočne záležalo na týchto pojmoch, nie len ako na prázdnych slovách, ale ako na hodnotách. Morálnych hodnotách! Ja si však často kladiem otázku, či sa dá naša krajina hodnotiť ako právny štát v súčasnosti.
Dennodenne sa stretávam s nespravodlivosťou, nedodržiavaním zákonov a základných princípov práva. Niekto mi môže oponovať, avšak podľa môjho názoru, ľudia, ktorí si neuvedomujú absenciu morálky, práva a zákonnosti sú zaslepení a nedokážu rozoznať morálne od nemorálneho, spravodlivé od nespravodlivého, dobré od zlého. Prečo? Príčinu vidím v absencii týchto hodnôt a schopností v samotnej tretej zložke štátnej moci, v našej justícii. A je logické, že tak ako je vnímaný súčasný stav justície na Slovensku, sa stávajú vnímanými aj už spomenuté cnosti.
Právny štát
Pri vzniku USA povedal Thomas Paine, že „v Amerike bude kráľom právo“. Ak by som sa úvahami obrátil k Slovensku ako štátu, pýtam sa ja, jeho občan: Je právo kráľom aj na Slovensku?
Od Novembra 1989 ubehlo už vyše 20 rokov a súdnictvo sa stalo nezávislým. Monopol moci, ktorý diktoval, čo je spravodlivé a čo nie, sa rozpadol a sudcovia, právnici sa oslobodili z pozície „sluhov“ komunistickej strany, kedy verdiktom dodávali zdanlivú oprávnenosť. Každý by očakával, že po uplynutí tejto doby bude na Slovensku všetko fungovať tak ako má. No nie je tomu tak!
Justícia ako tretia zložka štátnej moci má nielen rozhodovať jednotlivé spory, ale aj kontrolovať činnosť výkonnej aj zákonodarnej moci. Kde však boli tieto brzdy a páky, keď na Slovensku vládla de facto mafia? Keď kľúčoví svedkovia v rozhodujúcich prípadoch mizli jeden po druhom a ich pozostatky sa nachádzali zakopané v lesoch? Je nesporné, že justícia mala zakročiť alebo minimálne zefektívniť svoju činnosť. Ale bolo to v jej záujme? Generácia „nových“ právnikov a sudcov vtedy nebola a na svojich stoličkách stále sedeli ľudia zvyknutí na to, že pri posudzovaní zákonnosti má hlavné slovo niekto nad nimi. Teraz sú však už oni skutočnými vykonávateľmi spravodlivosti.
Náš súdny systém sa v tom čase ocitol na úplnom dne. Na dne, z ktorého sa dalo dostať len veľmi ťažko. No kde sa nachádza slovenské súdnictvo dnes? Stal sa právny štát konečne realitou alebo tretia zložka štátnej moci jednoducho upadla do zabudnutia verejnosti?
Právny štát pre mňa znamená štát, kde si môžem byť istý vymožiteľnosťou práva, garantovaním základných ľudských práv. Znamená pre mňa krajinu, ktorá si váži práva a slobody svojich vlastných občanov, krajinu, kde zákon a spravodlivosť stoja na absolútnom vrchole hodnôt a princípov, kde sú tieto práva nedotknuteľné a nespochybniteľné. A teraz sa pozrime na realitu. Skutočne sme si pred súdmi všetci rovní? A rozhodne súd skutočne spravodlivo, objektívne a nezaujato? Veľmi rád by som povedal áno. No nemôžem. Môj skepticizmus však nie je ojedinelý. V našej krajine až 67% jej občanov nedôveruje právnemu systému a vymáhateľnosti práva. A toto je jasná odpoveď.
Keď ide štát proti svojim
Donedávna bolo mojím očakávaním, že v prípade potreby či pošliapania mojich práv sa môžem kedykoľvek obrátiť o pomoc na našu justíciu. Rovnaké očakávania mala v roku 2006 zrejme aj jedna študentka. Študentka maďarskej národnosti, ktorú zmlátili, urazili, ponížili. Narážam na prípad Hedvigy Malinovej. Potom však prišiel, minimálne pre mňa, obrovský šok.
Minister vnútra ešte pred skončením vyšetrovania verejne uviedol, že Hedviga Malinová klame. Je toto normálne a akceptovateľné? Je bežné, aby predstavitelia výkonnej moci priamo zasahovali do súdneho procesu? Je akceptovateľné, aby navyše títo ľudia vynášali rozsudky pred skončením vyšetrovania? Kde sa podel jeden zo základných aspektov spravodlivého a nestranného súdnictva? Článok 50 v odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí: „len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy“. Dievča, ktoré bolo napadnuté, teraz čelí trestnému stíhaniu zo strany štátu za krivú výpoveď.
No mňa, ako človeka hlboko veriaceho v právo a spravodlivosť, je ešte väčším šokom reakcia verejnosti. Väčšina opýtaných ľudí si totižto myslí, že skutočne klame, že si útok na seba len vymyslela. Keď si predstavím, žeby sa niečo podobné stalo mne, príde mi zle. A moja viera vo vymožiteľnosť práva, spravodlivosť a zákonnosť okamžite klesá blízko k bodu mrazu. Maďarská karta očividne stále ovplyvňuje veľmi veľa. Je však smutné, že ich dokáže zamiešať aj v orgánoch, ktorých povinnosťou je ochraňovať nedotknuteľnosť práv a slobôd občanov tohto štátu bez ohľadu na rasu, národnosť či pohlavie.
Už Alexis de Tocqueville povedal, že „idea práva nie je nič iné než idea cností prenesených do politického života“. Politický život a politici však reprezentujú štát. Štát, ktorého povinnosťou je ochrana Ústavy, práv a slobôd svojich občanov. V našej krajine sa však paradoxne deje presný opak. Po prípade zbitej maďarskej študentky prišiel ďalší, kedy štát priamo pošliapal práva svojich občanov, a to prostredníctvom zákonov, ktoré Ústavný súd označil za protiústavné a znižujúce „štandard procesnej ochrany“. A moja viera v právny štát opäť klesá…
Nemoci tretej zložky štátnej moci
Jednou z nich je jednoznačne korupcia. Korupcia sa počas štyridsaťročného obdobia totality a dehonestácie práv a slobôd stala rakovinou našej spoločnosti a časom sa stala ticho tolerovaným a akceptovaným spoločníkom, ktorý každým dňom požiera viac a viac z našej dôstojnosti, z vidiny lepšieho a spravodlivejšieho zajtrajška. Je však alarmujúce, že táto celospoločenská pohroma sa šíri naším súdnictvom. Hrozím sa predstavy, že pri súdnom procese sa môžem dostať do situácie, kedy bude rozhodnuté v môj neprospech nie pre objektívne príčiny, ale pre čosi iné. Pre obálku plnú bankoviek, vsunutú pod sudcovský talár, ktorá zaváži na pomyselných miskách váh.
Súdnictvo by malo byť zamestnaním pre ľudí úprimne oddaných spravodlivosti. Pre ľudí nepodplatiteľných, nestranných a spravodlivých. Pre ľudí, ktorí sa nevenujú svojmu povolaniu pre zisk a osobnú prosperitu, ale pre ľudí, u ktorých stojí právo a spravodlivosť na vrchole rebríčka hodnôt. Pre takých, akým bol JUDr. Ernest Valko.
Nedávno som sa stretol s názorom, že korupcia na súdoch je predsa len do určitej miery dobrá, a to kvôli prioritnému, rýchlemu rozhodnutiu sporu. Na jednej strane je pravda, že prieťahy v súdnom konaní sú ďalšou z nemocí nášho súdnictva. Počas nedávnej diskusie s Verejným ochrancom práv, pánom Pavlom Kandráčom, som sa dozvedel, že sa stretol s prípadom, kedy súd 16 rokov rozhodoval o vyživovacej povinnosti pre dieťa alebo s prípadom, keď súd rozhodoval neuveriteľných 30 rokov. Ale podarí sa nám nájsť účinný liek, pokiaľ bude samotná verejnosť korupciu potichu tolerovať?
Mlčiaca väčšina
Súdnictvo považujem za najpodstatnejší pilier demokracie. Dnes sa veľa hovorí o zlom stave našej „postnovembrovej“ justície, ktorá sa má od tej západnej ešte čo učiť o morálnych hodnotách práva a spravodlivosti. Uzavretý svet v svete, ako býva justícia často označovaná, však nie je garanciou potrebných zmien.
Tu by som spomenul práve reformu súdnictva, ktorú vypracoval JUDr. Ernest Valko. Táto reforma by mala zlepšiť vymáhateľnosť práv, zefektívnenie justície, jej väčšiu kontrolovateľnosť. Od jeho smrti uplynul už takmer rok, no nemali by sme na takéto nápady zabúdať. Na nápady, ktoré naše súdnictvo tak potrebuje.
Problémom môže byť aj nezáujem verejnosti o stav súdnictva. Koľko ľudí vyšlo do ulíc na protest proti dosadeniu Harabina na post predsedu Najvyššieho súdu? Na protest proti disciplinárnym konaniam, ktoré pravidelne vznáša proti sudcom, ktorí ho verejne kritizujú? Protest proti človeku, ktorý si telefonuje s bosom albánskej drogovej mafie. Ľudia mlčia, zrejme im to neprekáža. A dávajú tým nepriamy súhlas na pokračovanie podobným praktikám, ktoré škodia nášmu súdnictvu a vymáhateľnosti práva. Aby som vystihol tento stav, požičiam si slová Tomáša Baťu. Ide o „mravnú biedu“ nielen niektorých členov justície, ale aj spoločnosti vo všeobecnosti.
Keď niekomu poviem, že v budúcnosti by som sa chcel venovať právu, pýtajú sa ma, či mám v rodine nejakého právnika či sudcu. Považujem to za ďalší dôkaz toho, že verejnosť potichu akceptuje to, že právo sa stáva rodinnou záležitosťou, ktorá mi pripomína skôr stav „privilegovaných“ ako skupinu ľudí, ktorá by hájila záujmy a práva občanov. Právnici a sudcovia by sa teda mali zaoberať skôr otázkou ideálov, na ktorých stojí celá spravodlivosť, problémom bežných ľudí, ktorí ich žiadajú o pomoc a nie dosadzovaniu svojich rodinných príslušníkov a priateľov na posty v justícii.
Dočkáme sa?
Z toho, čo som uviedol, by sa mohlo zdať, že neverím vo vymožiteľnosť spravodlivosti v našej krajine. No našťastie pre nás, bežných ľudí, tu je a bude množstvo tých, čo zostanú oddaní princípu právneho štátu. Myšlienke, akú vyjadril Niccolo Machiavelli, že „právo musí vládnuť nad každým jednotlivcom a každým zoskupením bez zmilovania“. Je potrebné hľadieť do budúcnosti, uskutočňovať reformy, ktoré zaručia takýto vývoj. Čo iné si mám priať? Na to je ťažké odpovedať. Priať si, aby sa na Slovensku rodilo viac takých ako bol JUDr. Ernest Valko. Aby sa jeho vražda objasnila, i keď táto myšlienka môže vyzerať skôr ako čistá utópia. No minimálne za jeho snahu, za život, ktorý zasvätil myšlienke právneho štátu, slobode a demokracii, by si to tento bývalý elitný právnik a predseda bývalého Federálneho ústavného súdu zaslúžil.
Mojím želaním je, aby som sa o pár rokov nemusel obávať toho, či sa na súde skutočne dovolám svojich práv. Aby spravodlivosť platila pre všetkých ľudí, ktorí porušujú zákony, rovnako. A v neposlednom rade, aby som raz svojim deťom nemusel vysvetľovať, čo je to právny štát. A keď nastane tá chvíľa, keď sa nebudú učiť charakteristiky právneho štátu, potom si budem môcť spolu s nimi povedať: „Žijeme v právnom štáte. V takom, aký si predstavoval JUDr. Ernest Valko. Človek, ktorý obetoval svoj život boju za spravodlivosť.“ A verím, že to bude čoskoro.
Autor je študent Gymnázia Milana Rúfusa v Žiari nad Hronom.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2011.
Použité zdroje:
Krsková, A. – Krátka, D.: Základy práva. Bratislava 2006
Ústava Slovenskej republiky, 22.4.2006
Javorčíková, K. – Gavalec, M.: Vyhlásenie k disciplinárnemu stíhaniu predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. týždeň.sk, 30.11.2010
Sled udalostí. týždeň.sk, 31.5.2009
Kern, M.: Štát povie Hedvige pardon. sme.sk, 28.9.2011
Ústavný súd Slovenskej republiky: TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 1/2011. concourt.sk, 26.1.2011
Radičová, D.: Keď štát povie: Prepáčte! týždeň.sk, 1.10.2011
Vojčík, P. – kolektív: Základy práva. Nitra 2007
Prušová, V. – Kern, M. – Jesenský, M.: V pondelok večer zastrelili právnika Ernesta Valka. sme.sk, 9.11.2010
Zastúpenie Európskej komisie v Slovenskej republike: EUROBAROMETER 72, 2009
Valko, E.: Reforma súdnictva v Slovenskej republike. Institute.sk, 2006
Pozn.: Názov časti „Nemoci tretej zložky štátnej moci“ odvodený od názvu relácie Lampa „Nemoc tretej moci“, týždeň.sk, 23.9.2011
