Milan Rastislav Štefánik – národný hrdina, idol našich starých otcov, ospevovaný v dejepisných učebniciach, zomrel 4. mája 1919 vo veku 39 rokov a to po páde lietadla pri Ivanke nad Dunajom. Krátko po tom bola uzatvorená Versaillská zmluva, ktorá zabezpečila v Európe mier. Nie však na dlho, lebo prišla druhá svetová vojna, po nej komunizmus a potom kapitalizmus a demokracia. Potom Mečiar, Dzurinda, Európska únia a NATO, Fico, euro, Radičová a znova Fico až sme konečne tu. V súčasnosti, v roku 2012. Počas 93 rokov sa toho zmenilo veľa… Od sveta naokolo nás – to ako ho vnímame a vidíme, cez politiku, až po nás – ľudí. Čo ho spája s dnešnou dobou? A čo by azda pokladal za absurdné?
Slovenská tvár (paneláky)
Keď človek spoznáva niečo nové, prvý dojem je vždy dôležitý. Aké pocity by mal Štefánik? Nuž, zmiešané. V každom väčšom meste by nachádzal znova a znova tie isté budovy – paneláky, mesta sú tak sivé s občasným kúskom zelene. Kvôli výchove socializmu „všetko je všetkých“ (a teda nič nikoho), množstvo budov je schátraných a zanedbaných. Historické pamiatky, ako zrúcaniny hradov, sú často neobnovované a prerastené burinou. Na druhej strane, mnohým veciam by sa potešil. Bratislavský hrad bol za jeho éry zrúcanina, dnes je to zrekonštruovaná „úctyhodná“ budova, turistická atrakcia, ktorá Slovensko prezentuje v zahraničí.
Okrem toho si Slovensko stále zachovalo nádhernú prírodu, často bez zásahu človeka niekoľko desaťročí. Akákoľvek túra na Malej Fatre či iných vrchoch by Štefánika pravdepodobne okamžite rozveselila a uvedomil by si, aké je to tu nádherné. Po takomto výlete, by sa určite začal zaujímať o Slovensko vo svete.
Globalizácia sveta
Štefánik sa celú svoju vojenskú kariéru snažil o vytvorenie československých légií, dobrovoľného československého pluku. Pokladal za kľúčové, aby si po vojne jednotlivé štáty určili svoj osud. Veril, že jeden štát s Čechmi nám prinesie blahobyt a slobodu. Bohužiaľ, plodov svojej práce sa už nedožil.
Dnes má väčšina štátov mierne inú zahraničnú politiku. Snažia sa pridružiť do rôznych spoločenstiev a únií. Globalizácia a začleňovanie sa do rôznych organizácií nabralo také rozmery, že jednotlivé štáty nie sú schopné prežiť samostatne. Ekonomická závislosť jednotlivých krajín, prepojenosť hospodárstiev skoro celého sveta a závislosť na spolupráci posunula technologický, sociálny aj ekonomický rozvoj do predtým nevídaných rozmerov.
Iste, prináša nám to mnoho výhod. Človek v rámci Európskej únie to má neskutočne pohodlné, mladí ľudia študujú v zahraničí na často kvalitnejších univerzitách ako doma, a to zadarmo. Prostredníctvom rôznych programov cestujú po svete, spoznávajú množstvo ľudí, s ktorými môžu byť cez internet v kontakte vlastne kdekoľvek a kedykoľvek.
Naopak, prepojenosť sveta nám priniesla rozsiahlu finančnú krízu, marazmus morálnych hodnôt, honbu za ziskom bez akýchkoľvek hraníc a dala moc do rúk inštitúciám, ktoré s mocou nikdy nemali mať nič spoločné. Nezodpovedné hospodárenie bánk na globálnej úrovni, nezáujem a neschopnosť relevantných štátnych úradov nás dostala do najväčšej ekonomickej krízy od 30 rokov 20. storočia. Aký by bol Štefánikov pohľad? Bol by sklamaný z rozpadu Československa a následnej unifikácie Slovenska?
Vychádzajúc z jeho cestovateľských skúseností, pravdepodobne by sa potešil otvoreným hraniciam a „neobmedzeným“ možnostiam, ktoré dnešný svet ponúka. Tešil by sa z každého študenta – svetobežníka, aj keď pravdepodobne by si robil starosti, či sa vráti. Vôbec by nebol nadšený z toho, že Slovensko sa ocitlo v dobe, kde banky diktujú štátom koľko majú zaplatiť a obzvlášť by nebol nadšený z faktu, že proti tomu nič nerobíme. Ach, určite by prevracal oči, keď by počul absurdity typu nekryté peniaze a neustále tlačenie nových bankoviek do systému (áno, verím tomu, že by aj tomuto po čase rozumel).
Samozrejme, bol by veľmi prekvapený, ako veľmi sa Slovensko vo svete zmenilo. Ako veľmi sa zmazávajú hranice medzi ľuďmi jednotlivých národností, ako sa dá v angličtine dohovoriť v celej Európe, ako Slováci dosiahli istú métu, kedy sa aspoň oficiálne stretávajú s mocnými politikmi. Iné pocity by s nami však zdieľal, keby sa pozrel na domácu politiku.
Domáca politika
Neustály súboj o voliča (rozumej moc), korupcia, klamstvá, tendre, populizmus, nadávky, pokrytectvo, zatratenie slušných hodnôt… Ako by sa Milan Rastislav Štefánik pozeral na predsedu súdnej rady obvineného z priameho kontaktu s mafiánmi? Ako by sa pozeral na „pochody za slušnú spoločnosť,“ primárne však namierenými proti istej etnickej komunite na Slovensku? Ako by sa pozeral na zvoleného politika, ktorý bol niekoľko krát pred kamerami opitý? Ako by sa pozeral na odvolanie arcibiskupa bez relevantných dôvodov, ktorý ukázal ľudskejšiu tvár cirkvi a snažil sa priblížiť k ľuďom bez ohľadu na ich vyznanie? Ako by sa pozeral na pád jednej z mála slušných političiek len kvôli tvrdohlavosti oboch strán? Ako by sa pozeral na poddimenzované školstvo a zdravotníctvo? Ako by sa Štefánik pozeral na … dnešné Slovensko?
Sklamanie zo slovenskej spoločnosti ako takej a nesmierne rozčarovanie zo súčasného vývoja by možno definovalo jeho pocity. Štefánik by pravdepodobne vôbec nedokázal čo i len pochopiť, ako je možné, že sa hranice slušnosti v politike posunuli tak ďaleko, že ich vlastne úplne ignorujeme. Rozmýšľal by, kde asi nastala chyba, kde mohol byť ten zlom, kedy sa slovenská spoločnosť zmenila v nečinnú masu ľudí, ktorí si zatvárajú oči pred do neba volajúcou bezočivosťou. Pýtal by sa nás, prečo niečo neurobíme, prečo sa necháme takto okrádať…
Nik nevie, aké odpovede by dostal, ale možno by ho to prinútilo sa zamyslieť nad tou najdôležitejšou zmenou za posledné storočie. Premena, ktorá ovplyvňuje všetko ostatné v tomto štáte. Tým zlomom sme my.
Slováci
Akí sme to my národ, Slováci? Toto je kľúčová otázka, pretože Slovensko je, aké je, nie kvôli panelákom, nie kvôli domácej politike alebo tomu, v akých medzinárodných spoločenstvách sa nachádzame. Slovensko sme my – Slováci. My tvoríme, my sa staráme, my volíme, my so znechutením odchádzame, nadávame, bezmocne sa prizeráme, protestujeme, znova sa bezmocne pozeráme. Ako by sa Štefánik pozeral na … dnešné Slovensko? Ako by sa Štefánik pozeral na … nás?
Zaznamenal by asi najväčšiu zmenu. Slováci sú v istom iní – osamostatnili sme sa a vytvárame si postupne tzv. národné povedomie, ktoré je kľúčové pri akejkoľvek národnej kultúre. Vnímame samých seba ako jeden z Európskych národov, nie už však ako súčasť Česka. Vnímame sa aj ako súčasť Európy (EÚ), NATO atď.
Slováci ale rezignovali. Prakticky to znamená, že sme nečinní. Korupcia vo vláde? No čo už. Korupcia v mestskom zastupiteľstve? Tak to tu bolo odjakživa. Jeden z najdrahších kilometrov diaľnice na svete? Cesty nám treba. Nedocenení učitelia a doktori? Cesty nám treba. Ako sa Slováci stavajú k týmto otázkam? Prečo v politike zatiaľ nebola vôľa to zmeniť? Vyzerá to, akoby sme už nemali sily na obrat, akoby sme zaspali a ignorovali problémy, ktoré sú z dlhodobého hľadiska kľúčové pre vývoj krajiny. Ak nevychováme múdru mladú generáciu, ak nenastavíme systém tak, aby sme vzdelávali uplatniteľných absolventov, ako bude vyzerať Slovensko za niekoľko desiatok rokov?
Naopak priaznivé podmienky v zahraničí a prepojenosť sveta zabezpečili, že aj napriek tomu napredujeme. Mladí chodia študovať do zahraničia – Česka, Británie, Nemecka, Rakúska, USA, … Neskôr niektorí prišli späť a vznikajú tu úžasné projekty. Ak sa ale spýtame vo všeobecnosti, priláka ich niečo späť? Ak si založia rodinu v zahraničí, uplatnia sa v práci, akú motiváciu im Slovensko dáva na návrat? Sme schopní toto zmeniť?
Ako by sa na nás pozeral Štefánik? S užasnutím? Neviem, pravdepodobne by bol hrdý na všetkých, ktorí podobne ako on, vycestovali do zahraničia za štúdiom. Obzvlášť by si cenil tých, ktorí mali „odvahu“ sa vrátiť. Tých bezmocných by asi ľutoval. Nie kvôli ich bezmocnosti, práve naopak, tou by pohŕdal. Ľutoval by ich, lebo sa nevedia vzchopiť a konať.
Štefánik – pozeral by sa?
Na záver, stručná polemika ohľadom témy. „Ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik?“ Nuž, naozaj si myslíme, že Štefánik by sa pozeral? Z jeho životopisu to skôr vyzerá, že to bol muž činu, ktorý si vždy išiel za svojím. „Nič mi nebolo nemožné, lebo som chcel“[1], údajne raz povedal. Štefánik nebol typický Slovák. Bojoval až do konca a nikdy sa nevzdával. Svoje hodnoty mal jasne zadané a vždy cieľavedome vedel kam ísť. Nie, neverím, že Štefánik by sa pozeral, aj keď sa zmenila tvár Slovenska, svet okolo Slovenska, svet vnútri Slovenska či Slováci.
Možno by bol sklamaný, zúrivý, zhnusený, ale nikdy by sa nevzdal. Snažil by sa zmeniť veci k lepšiemu. Štefánik by skrátka konal. Ako? To je snáď vhodná téma na Študentskú esej 2013.
Autor študuje na Heriot-Watt University v Edinburgu.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2012.
Použité zdroje:
[1] Slovenský rozhlas: Okamihy knihy: M.R.Štefánik vo svetle talianskych archívov
