Štatistika neklame. Sotva sa nájde Slovák, ktorý by mohol prehlásiť, že jeho predkovia nikdy neemigrovali. Títo ľudia odchádzali za veľkú mláku, do Británie či Írska. Viedla ich k tomu bezútešná ekonomická situácia i politické perzekúcie. Nemali totižto na výber. Dnes máme možnosť ukázať, že nie sme pokrytci ani užitoční idioti a že dejinný odkaz predchádzajúcich generácií interpretujeme správne. Stojíme pred veľkými rozhodnutiami. Hrozí, že im hlbšie neporozumieme a preukážeme si medvediu službu.
Slovenskosť
Slovensko dosiaľ neuchopilo svoju slovenskosť. Niektoré špecifické rysy národného koloritu zožltli, iné asimilovali. Hoci sa prejavujeme ako kultúrne otupení renegáti, bojíme sa kontaktu s inou kultúrou, ktorá predstavuje riziko pre „našu“ autenticitu. Nie je to príznačné? Tŕpneme, že stratíme kapitál, ktorého sme sa dávno zriekli, dobrovoľne. Domnievajúc sa, že chránime celospoločenské blaho a integritu národa, sa dopúšťame hlúpych chýb. Negatívne emócie voči ostatným sú akýmsi zrkadlom našich problémov. Čo nám bráni, aby sme sa prijali v pravom svetle? Strach, frustrácia alebo sebaľútosť? Mnoho hlasov tvrdilo, že žijeme dobu bez veľkej témy, ktorá by nás znovu stmelila. Pridali sme sa k európskej elite, následne sme vstúpili do Schengenu a prijali euro. Napokon to nebola pravda. Najväčšia téma súčasnosti nás rozdeľuje. Aký paradox! V skratke, Slovensko malo (ešte stále má, miernejšie povedané) nádej, že získa veľmi cenené eso. Namiesto toho si nenútene vypýtalo Čierneho Petra.
Slovensko je do istej miery frustrované. Štyridsaťročný komunistický žalár, ako aj namáhavý zápas s „mečiarizmom“ poznačili našu životaschopnosť. Slováci prišli de facto o päť dekád. Takéto vysvetlenie je však príliš plytké. Iste, dynamika zmien a reforiem, ktorými Slovenská republika postupne prechádzala a naďalej prechádza, vyvoláva u podstatnej časti obyvateľstva zmiešané idey. Dnes sme unavení, zamestnaní vlastnými ťažkosťami. Desaťročia izolácie nás značne stigmatizovali. Ríša zla padla, no hlboko vryté názory a uniformné modely správania, len v máločom kompatibilné s európskou rétorikou, pretrvali. Na druhej strane, totalitný duch umožnil človeku nahliadnuť do svojej trinástej komnaty, pretože tá reprezentovala celý jeho majetok, s ktorým mohol slobodne manipulovať. Samozrejme, tí, ktorí toho času prekypovali apatiou a nezáujmom, sa nezmenili a ich svetonázor je naďalej rovnako tvárny.
Dôvera sa zasluhuje. Nik neverí tomu, kto sa skrýva v kúte. Vnímavému človeku neunikne, že dôrazné a suverénne vyhlásenia sa v mnohých ohľadoch pretínajú s politickým flirtom, ktorý dvorí pudom voliča, chlebodarcu. Neunikne mu ani skutočnosť, že nepredstieraná štátnickosť spočíva v synergickom prístupe. Myšlienky zaobalené do slov môžu spájať, ale i rozlučovať. Európa dneška stojí na rázcestí. Obávam sa, že jej srdce spyšnelo. Slovensko, kam to kráčaš? Túžili sme po slobodnejšom a demokratickejšom svete. „Keď myslíme na Európu, musíme sa pozerať aj na východ.“(1) Pokorné slová Konrada Adenauera adresované madridskému publiku pred takmer polstoročím sa zdali byť utópiou, ibaže prežili aj to, čo malo pretrvať naveky. V čase, keď sa nám naskytá možnosť jasne deklarovať, že v historickom kroku zjednocovania vidíme zmysel, kalkulujeme. Čakalo sa od nás tak málo, no napriek tomu sa cítime dotknuto. Ak sa povznesiem ponad účelný machiavelizmus súčasných politických špičiek, chápem, že naše obavy nie sú fingované. V prvom rade to vnímam ako prirodzený akt sebaobrany, i keď – matematicky vzaté – náš strach koreluje s objemom bezobsažného „alarmizmu“ a mediálnej démonizácie. Chceme sa chrániť, ale tým, že sa pred vonkajším svetom uzavrieme do ulity, to nedosiahneme. Obdobná defenzívna pozícia je nielenže „energeticky“ neefektívna, vychádza z nesprávnej premisy a dezilúzie: vyzdvihuje vlastnú dôležitosť, štylizuje sa do úlohy sudcu a zvyšku Európy natŕča dlhý nos. Je extrémne dôležité, aby sme odolali triumfálnym, pyšným prehláseniam, ktoré na nás vrhajú kompromitujúci tieň, pretože nevieme naslúchať logike doby. Slovensko má plné právo kritizovať, ale malo by tak činiť uvážlivo a z presvedčenia. Aj ten najoddanejší ľudskoprávny aktivista súhlasne dosvedčí, že idealizmus napácha viac škôd než úžitku, podobne ako expandujúce náboženstvo ľahostajnosti. Pokiaľ si neuvedomíme, že vo svojej odlišnosti a rozmanitosti sa navzájom potrebujeme, nedospejeme k vecnej odpovedi, ako prepojiť zdanlivo nezlučiteľné. Doterajšia jednostrannosť nás zaviedla do slepej uličky.
Humanizmus nie je populizmus
Na pozadí utečeneckej krízy sa opätovne vynára motív (globálnej) zodpovednosti. Európanov k nej primäli predovšetkým výčitky a nevädnúce spomienky na krviprelievanie dvoch vojen. Zodpovednosť je teda v širšom zmysle plodom postmoderny, vrátane svojich ekvivalentov. Jedná sa o pojem, ktorý nepoznala dávna antika ani stredovek. Stelesňuje totiž druhú polovicu dvadsiateho storočia. V načrtnutej súvislosti sa a priori odkrýva otázka. Sme zodpovední len za nás samých, za našu krajinu, kultúru, alebo by sme mali prevziať spoluzodpovednosť aj za ostatných, za cudzincov? Je evidentné, že Európa nedisponuje žiadnym všeliekom a nemôže vyriešiť všetky problémy sveta. Spasiteľský komplex dychtiaci po bohorovnosti je politickou samovraždou. Zodpovednosť má predsa určité medze, vyplývajúce z jej vzťahovej podstaty. Nemali by sme ju ani unáhlene škatuľkovať a klasifikovať ako čosi vágne, vytrhnuté z reality. Nech to znie akokoľvek pateticky, zaujať hodnotovo nevychýlený postoj – to nie je selanka. Ak je v stávke život, paragrafy a smernice sa stávajú druhoradými. Nuž, také jednoduché to nie je.
Západ sa k utečeneckej kríze postavil čelom, morálne bezúhonne. Najmä Nemecko, ktoré sa obdivuhodným spôsobom vyrovnalo s temnou minulosťou a okovy sebaľútosti vymenilo za vedomie zodpovednosti, prebralo iniciatívu a koná. Miestami chaoticky, netakticky a ťarbavo. Keď nemecká kancelárka Angela Merkelová dočasne pozastavila uplatňovanie dublinských dohovorov, zeleným i socialistom zaimponoval jej zmysel pre solidaritu, niektorí vehementne protestovali. Každá kríza so sebou prináša ťažké otázky. Bolo len otázkou času, kedy nastane nezvratná konfrontácia s prvou kockou domina: nemožnosť vyvoliť si z nespočetného kvanta rôznych riešení jedno konkrétne, nad ktorým by sa nevznášal tieň rôznych „ale“. Nemecko si tak či onak zaslúži plusové body. Kto sa len díva, ten nič nepokazí. To v zásade platí. Avšak prihliadajúc na súčasnú situáciu si dovolím poznamenať: kto sa len díva, ten pokazí najviac.
Minca má dve tváre. Priznám sa, nemôžem sa zbaviť pocitu, že krajiny za našimi západnými humnami si na svoje plecia naložili priťažké bremeno. Isteže, kolegiálnejší prístup niektorých členských štátov Európskej únie by včasne zamedzil disproporčnému rozdeleniu tlaku. Kvóty sú symptóm, nie ohnisko problému. Domnievam sa, že zodpovednosť by mala byť vnímaná optikou zdravého úsudku a umu. Nárokovať si „suverénne prevzatie všetkej zodpovednosti“ (2) je krátkozraké. Ostentatívne gestá a sladké frázy sú skôr karikatúrou solidarity, než jej verným vyobrazením. Netreba veľa, aby zablúdili do plytkých vôd „politickej korektnosti“. Občania, ktorí sa v terajšom európskom ovzduší cítia stratení a prehliadaní, majú vo svojich pohľadoch (áno, často jednorozmerné) kus pravdy. Sú azda unavení hlukom kabinetných ideálov, ktoré sa ponášajú na panoptikum presladeného humanistického gýča? „Slniečkari“ to myslia dobre, ibaže svet sa neriadi papierovými prognózami. Odhliadnuc od slovenských národných športov – hundrania a bolestínstva – kaviarenskí intelektuáli nie sú stávkou na istotu. Snáď aj preto sa radový Slovák prikloní na stranu akcieschopnosti a ráznosti, bez ohľadu na ich pofidérnosť. Myšlienka zodpovednosti nadobúda svoj význam len za predpokladu, že sa v nej nebudeme šprtať. Okolitý svet je naším svetom. Bodka.
Náš výklad národnej suverenity
Dve svetové tragédie, vražedné ideológie i mŕtve vízie. Európa a jej stručný výpis z registra trestov, oklieštený na minimum. Veľdiela, ktoré starý kontinent v minulosti vyexpedoval do ostatných kútov Zeme, sa zakaždým neniesli v superlatívoch. Dnes svet vzhliada k Európe s obdivom, pretože v nej sleduje inšpiratívny príklad zjednocovania a integrácie, založenej na princípoch solidarity a subsidiarity. Dobre naolejovaný stroj sa však v posledných mesiacoch zasekáva, akoby strácal pevnú pôdu pod nohami. Efektivita a zvrchovanosť. Multikultúrny model na západe, národnostný model na východe. Viac, či menej Európy.
Mám rád Slovensko a nehanbím sa za to. Mám sny, plány do budúcnosti. Jednu z podmienok pre ich eventuálne zhmotnenie predstavuje relatívne slobodný svet. V ríši rozprávok by sme štáty dnešného typu „nabetón“ nepotrebovali. Pri o čosi menej ideálnej konštelácii činiteľov by štátne útvary dokázali koexistovať bez nutnosti akejsi inštitucionalizovanej centralizácie. Obidve projekcie sú zahnané ad absurdum. Svet, ktorého sme súčasťou, neponúka priestor na romancu. Od Slovenska očakávam, že mi poskytne voľnosť. Bohato stačí, aby mi nehádzalo polená pod nohy. Lavírovanie a politický hazard so statusom Slovenska vo mne vyvolávajú pochybnosti. Je očividné, že Slovensku je politicky i ekonomicky lepšie v Európskej únii než za jej hradbami. S dvadsiatimi ôsmimi nositeľmi autonómnych postojov sa síce dá prežívať, no o vládnutí nemôže byť ani reči. Bez jasných pravidiel by zostala len odvekou imagináciou.
Európska únia má nejednu chybu. „Otec Európy“ by sa voči jej ideologickej mantre možnože rázne ohradil. Nedokonalosť Európskej únie však nesmie znemožniť jej nedocenený počin: sedemdesiat rokov mieru. Bezpečnosť, komfort alebo voľný pohyb nie sú výsledkom tvorby deus ex machina. Vzdali sme sa časti svojej suverenity, pretože nám to v konečnom dôsledku prospelo. Tým nenaznačujem, že by Slovensko malo prijať pozíciu poslušného prisluhovača. Ani Robert Schumann nechápal národnú suverenitu ako nedotknuteľný inštitút. Čiastočná zvrchovanosť nestratila svoje opodstatnenie, práve naopak, vnímam ju ako nosný pilier. Štát (spoločenstvo) degradujúci jej význam je odsúdený na zánik. Ako súčasť vyššieho celku sme viazaní určitými písanými i nepísanými pravidlami. Stopercentná suverenita, vyčlenená kdesi na perifériu, vylúčená z hry, je sama osebe kontraproduktívna. Buďme hrdí, ale i prezieraví. Nezapíšme sa do dejín ako tí, ktorí stáli na nesprávnej strane. Šľachetný úmysel s diletantsky zvolenými prostriedkami skrátka neosoží. Slovenská politická vrchnosť to z môjho pohľadu nemyslí šľachetne. A výber prostriedkov hovorí za seba. Štandardné politické strany stavili na pudovosť voliča a táto taktika sa, bohužiaľ, vypláca. Mediálny mainstream sa zameral na to ľudskejšie a krajšie, čo v nás tkvie. Šľachetné, no príliš optimistické. Nehovoriac o tom, že pasovanie sa do pozície „svedomia“ národa mnohých irituje a dráždi. Médiá boli, sú a budú spravidla liberálnejšie než verejná mienka. To neovplyvníme.
Nemyslím si, že slovenská pohostinnosť patrí medzi javy, ktoré môžeme zaradiť do minulosti, hoci sa jej legitimita otriasa v základoch. Uznávam, že naša skúsenosť s imigráciou by sa dala prirovnať ku kolektívnej skúsenosti s letmi na Mesiac. Emigrácia tvorí diametrálne odlišný príbeh… Dostalo sa nám veľkého privilégia, keď sme de iure doplnili najprestížnejší európsky klub. Intuitívne očakávanie, že svoje členstvo potvrdíme aj mentálne, je na mieste. Z povahy veci vyplýva, že by sme tak mali činiť vo vlastnom záujme. Slovensku sa onoho času reálne pomohlo. Niekde to viazne. Moja otázka znie: v nás, či v našich „hovorcoch“, čím sa následne skresľuje skutočný obraz? Nie sme v tom nevinne, pretože svojich zástupcov sme si zvolili, demokraticky! Sčasti sa stotožňujem s názorom, že politici sú v prenesenom význame slova zrkadlom doby, autoportrétom svojich voličov. Bez individuálnej angažovanosti jednotlivca niet nádeje na lepšie zajtrajšky. Slovensko má navyše smolu na „štátnikov“, ktorých genialita sa obmedzuje na rámec detekcie ľudových nálad.
Bojím sa Európskej únie, ktorá zo svojho slovníka vypustí pokorné „snáď“. Ešte väčšmi sa však obávam Slovenska, ktoré v sebe živí nevďačného Bruta. Som presvedčený, že slovenská pohostinnosť sa dosiaľ zásadne nezmenila. Žiaľbohu, ani politická kultúra. Dobré nemusí byť nutne správne. Správne je to, čo je logické. Zatnúť zuby a ťahať za spoločný európsky povraz sa mi zdá byť maximálne logické, dobré, a teda správne. Zobuďme sa, kým nebude po funuse.
Beyond your comfort zone is where magic happens.
Autor študuje na gymnáziu v Lipanoch.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2015.
Použité zdroje:
1) Schwarz, H. P. 2014. Konrad Adenauer. Bratislava : Hlbiny, 2014. 71 s. ISBN 978-80-970986-7-4
2) Halík, T. 2004. Vzýván i nevzýván. Jihlava : Ekon, 2004. 124 s. ISBN 80-7160-692-317
