Slovenská spoločnosť sa pod rúškom udalostí posledných rokov javí ako uzatvorený, exkluzívny (ako opozitum inkluzívneho), takmer nepriepustný a zdanlivo homogénny celok, kde priestor pre akúkoľvek formu inakosti nie je akceptovateľný. Naša spoločnosť je polarizovaná. Nedávne krízy zvýraznili mnohé problémy tejto krajiny. Ukazuje sa, že jedným z množstva problémov je netolerancia. Existujú dlho prítomné rasistické prejavy voči Rómom, iným etnickým menšinám či ľuďom, ktorí migrujú. V slovenskej spoločnosti je badateľné dlhodobé slovné i fyzické zastrašovanie rôznych menšín. Netolerancia a nenávisť však preteká aj do iných foriem. Šikana, násilnosti, vysmievanie sa… Voči komu sú tieto netolerancie namierené? Voči tým, ktorí nezapadajú do predstavy o „normálnosti“. Títo ľudia sú v menšine oproti väčšinovému diskurzu. Nemám to slovo rada. „Menšina“. Áno – v kvantite. V kvalite sme v prvom rade všetci ľudia.
Streľba dvoch LGBTI+ ľudí na Zámockej ulici mi dala silný impulz pre napísanie eseje. Po tejto vražde som začala uvažovať, kto za ňou stojí (samozrejme okrem vraha). Kto má na „rukách krv“? Aj verejnosť si položila otázku – „aký je koreň netolerancie?“ Všímam si, že vo verejnom diskurze sa vina pripisuje napríklad dlhodobému politickému zbrojeniu proti komunite LGBTI+ (i iným menšinám), rétorike jednotlivých politikov, cirkvi, či sile sociálnych sietí. Dovolím si tvrdiť, že toto nie sú zdroje (akejkoľvek) netolerancie. Vymenované javy sú „len“ médiá, ktorými sa netolerancia šíri a reprodukuje. A čo sú teda korene netolerancie na Slovensku? Pred samotnou odpoveďou sa však chcem zamyslieť nad položenou otázkou.
Les nie sú len stromy, tak ako rieka nie je len voda
Veľa som nad otázkou premýšľala. Slovo „korene“ vnímam podstatne. Rozumiem, že je zvolené kvôli analógii: strom = netolerancia a koreň = príčina. Chcela by som však na moment vystúpiť z tohto „stromového“ lineárneho myslenia. Netolerancia podľa môjho názoru nemá koreň či viaceré korene, ktoré ústia do stromov. Príčiny netolerancie a jej vývoj koexistujú spolu. Príčin, ktoré ústia do rôznorodých prejavov netolerancie je obrovské množstvo, avšak oni neexistujú stojace staticky pri sebe. Vtedy by boli nefunkčné. Čo je dôležitým faktorom je práve ich spoločná koexistencia, vzájomné ovplyvňovanie a komunikácia. Koncept netolerancie je príliš komplexný na to, aby sme ho vnímali cez prizmu „stromového“ myslenia. Netolerancia nie je strom, ale les. Komunikujúci les – spleť aktérov, vzťahov, sociálnych konštruktov, jazyka, morálnych kódexov, tabu, zvykov, presvedčení, naratívov, doktrín, viery a mnohých iných aspektov. Tie nemožno vnímať ako samostatne stojace entity. Navzájom koexistujú. Navzájom sa ovplyvňujú.
Les nie sú len stromy, tak ako rieka nie je len voda. Otázka eseje sa pýta – opíš tie „stromy“, opíš tú „vodu“. Takto to ale podľa môjho názoru nefunguje – príroda nie je statická a jednotvárna. Je komplexná, rovnako ako netolerancia.
Táto krátka úvaha nemá dehonestujúci ani kritický charakter. Je len opísaním mojich myšlienkových tokov, ktoré mi pomáhajú pri premýšľaní o komplexe, akým je netolerancia. Považujem za dôležité spomenúť proces svojho uvažovania. Ako sa idem v tejto eseji zamyslieť o netolerancii, jej spleti príčin a spôsobov manifestovania a replikovania?
Filip
Predstavme si piataka základnej školy menom Filip. Keď ráno príde do triedy, spolužiaci sa začnú smiať z jeho topánok. Ďalší deň sa mu začnú posmievať kvôli „nemodernému“ strihu vlasov a inokedy za nemotorné hody na kôš s basketbalovou loptou. Filip nie je obľúbený. Prečo ho spolužiaci šikanujú? Nejde o topánky, účes či nesprávnu techniku hodu – to nie sú predmety netolerancie. Nešikanujú ho kvôli týmto aspektom, ale „len“ prostredníctvom nich. Predmet a podstata šikany je to, čo nezapadá do skupiny – Filip. Prečo? Lebo vyčnieva. Ako? Nepohybuje sa v rovnakých záujmových kontextoch, na ktoré sú jeho rovesníci zvyknutí a naučení. Napríklad – Filip nevie prispieť do debaty o najnovších TikTok trendoch, nezaujíma sa o športy, nesleduje populárne YouTube kanály ako to robia jeho rovesníci. Má iné záujmy. Rád napríklad číta detektívky a vo väčšej skupine ľudí je trochu ostýchavý a introvertný. Nie je v centre diania, skôr sa spleťou rôznych dôvodov dostáva na okraj diania. Prečo je tomu tak?
Podstata je to, čo nezapadá – Filip je „nekompatibilný“ so sociálnou skupinou jeho spolužiakov. Ale oni sa mu nemôžu vysmievať za to, že nekompatibilný. Oni ukážu na topánky, účes či hod. Aj keď by zmenil topánky, vždy sa nájde niečo nové, pre čo sa mu budú smiať. Základ je však to, že pre svojich spolužiakov sa nachádza mimo systému, ktorému rozumejú, a na ktorý sú zvyknutí.
V eseji vyberiem z celého „lesa netolerancie“ (lesu sa ospravedlňujem za túto smutnú analógiu) len malý zlomok, ktorý spoluvytvára a replikuje netoleranciu. Je ním sociálna skupina.
Koncept „čistoty“ a „nečistoty“
Britská antropologička Mary Douglas je známa pre svoju koncepciu „čistoty“ a nečistoty“. Vo svojej podstate v nej rozoberá čo je spoločnosťou vnímané ako „normálne“ a čo je vnímané ako „nenormálne“. Podľa nej je charakteristickou črtou ľudského správania a skúsenosti neustála snaha fixovať kultúrny poriadok vytvorený človekom a brániť jeho hranice. To, čo je pre ľudí vnímané ako poriadok – zapadá do ich kultúrneho presvedčenia a morálnych kódexov – to považujú za normálne. Ak ľudia spozorujú nejakú odchýlku od ich zvnútorneného kultúrneho presvedčenia a narúša to ich spoločenský poriadok – považujú to za „nenormálne“ – vyvolávajúce neporiadok. Môže to byť čokoľvek od vzhľadu, štýlu správania sa, cez farbu pleti, názory až po typ lásky. Douglas tvrdí, že tieto klasifikačné systémy, cez ktoré má spoločnosť vytvorené kategórie „čistého“ a „nečistého“, má každá spoločnosť odlišné.
Pojem čistota pre Douglas znamená poriadok, usporiadanie , jasnosť, zreteľnosť i jednoznačnosť. Antropologička tvrdí, že ľudia sa usilujú o to, aby bol ich obraz o svete jasný, zreteľný a jednoznačný. Ak je táto „čistota“ narušená, tak to ľudí vedie k eliminácii všetkého „nečistého“, čo narúša štandardné vnímanie a interpretáciu reality. „Čisté“ je všetko to, čo je akceptované a vnímané za „normálne“.
Vieme túto koncepciu pretaviť aj do príkladu Filipových spolužiakov – sociálnej skupiny – ktorej je členom. Jeho spolužiaci mali implicitne vytvorené nepísané kódexy toho, čo znamená byť „normálny“. V tomto prípade to je napríklad zdieľanie rovnakých záujmov, tém alebo činností. Ak by ich Filip zdieľal – patrí k nim – je „normálny“ – je v skupine. Ak ich Filip nezdieľa – nepratí k nim – je „nenormálny“ – je mimo skupiny. Inými slovami, Filip znamenal pre jeho spolužiakov vybočenie z „normálu“. On narúšal ich vytvorený poriadok, naštrboval ich hranice „čistoty“ svojou inakosťou. Mary Douglas by túto inakosť nazvala „nečistota“. Ako človek koná, keď vo svojom svete zachytí akúkoľvek formu „nečistoty“? Koná v rozmedziach širokej škály netolerancie.
Na základe čoho si ľudia klasifikujú svet, ktorý ich obklopuje? Ako sa vytvárajú nepísané kódexy, ktoré definujú, kto do spoločnosti patrí a kto do spoločnosti nepatrí?
Socializácia
Každý človek má do istej miery inú skúsenosť s realitou, aj napriek tomu, že žije v rovnakom kultúrnom časopriestore s ostatnými ľuďmi. Ako ľudia sa v živote stávame členmi mnohých sociálnych skupín – rodina, spolužiaci, kolegovia, kamaráti, susedia, obyvatelia mesta, regiónu, či štátu… Podľa toho, do akých sociálnych skupín človek patrí, podľa toho replikuje a využíva tie morálne kódexy, ktoré má osvojené daná sociálna skupina. Sú prijímané v procese socializácie. Každá skupina si vytvorí a zvnútorní vlastné morálne kódexy v procese osvojovania si sveta okolo seba. Všetci sme ovplyvňovaní spleťou týchto morálnych kódexov.
V slovenskej spoločnosti (ako v každej inej) stoja vedľa seba mnohé morálne kódexy a mnohé presvedčenia o správnom fungovaní spoločnosti či kultúry. Dokážu byť plastické a môžu sa meniť. V našom kultúrnom priestore je pomerne rozšírené vnímať za „nenormálne“ či „nečisté“ rôzne formy inakosti, pretože ohrozujú kultúrne rozšírené presvedčenia o „čistote“. Ako príklad si môžeme uviesť známy mýtus o „tradičnej rodine“ – muž, žena, ich dieťa/deti. Veľká časť spoločnosti má túto predstavu prebratú a zvnútornenú. Naučili sa to v sociálnych skupinách, v ktorých vyrastali. Táto predstava je silno zakorenená v ich identite a je vyživovaná stretávaním sa s takými sociálnymi skupinami, ktoré toto presvedčenie majú rovnako prevzaté a zvnútornené. Túto predstavu majú ľudia prítomnú v ich balíkoch morálnych kódexov, na základe ktorých klasifikujú kto patrí do spoločnosti, a kto v nej nemá miesto. Veľká časť Slovenskej spoločnosti napríklad vysúva na svoj okraj práve LGBTI+ komunitu. Pre túto časť spoločnosti je Slovensko také zoskupenie, kde LGBTI+ skrátka nemá priestor – je mimo ich systému, nezapadá im do ich rámca správneho fungovania reality – do „tradičnej rodiny“. LGBTI+ ľudia sú „nečistí“ a „nenormálni“. Preto tá časť spoločnosti môže pociťovať potrebu „očistenia“ – chcú sa vrátiť do „normálu“. Prejavuje sa to v rôznych formách netolerancie či nenávisti. Nenávidieť znamená NEchcieť VIDIEŤ. Ale čo robiť, aby sme vniesli do našej spoločnosti viac otvorených sŕdc a očí?
Ako meniť kultúrne presvedčenia?
V eseji píšem o jednom z množstva príčin netolerancie – o zvnútornených morálnych kódexoch sociálnych skupín, ktoré replikujú netoleranciu a nenávisť. Čo je opakom netolerancie? Tolerancia? Nie, to je príliš málo. Pre mňa je to otvorenosť a pochopenie. Ako zmeniť netoleranciu na pochopenie? Jednu z množstva možných vetví riešenia vidím vo vzdelávaní. Svet a ľudia v ňom sú komplexní a veľmi rôznorodí. Ak dieťa vyjde zo školy s domnienkou, že nie sú, tak máme ako spoločnosť problém. Poznanie vnímam ako hybnú silu zmeny.
Aj vďaka povahe môjho štúdia si uvedomujem dôležitosť otvárania témy, akou je napríklad aj netolerancia. Často premýšľam ako približovať naše Slovensko k tomu, aby bolo vnímané ako časopriestor, kde sa ľudia neboja byť samými sebou. Už len podnecovanie k uvažovaniu o tejto problematike pokladám za významné vykročenie oproti otvorenejšiemu Slovensku. Uvedomujem si, že tých krokov ešte musíme ako spoločnosť spraviť veľa. Ja však verím, že spoločne dokráčame do toho bodu, kde sa aj Filip bude cítiť prijatý, a kde spomenutá analógia „lesu netolerancie“ môže stratiť svoje opodstatnenie. Verím, že Slovensko sa priblíži takej forme reality, kde ľudia budú koexistovať ako otvorený, inkluzívny, priepustný a heterogénny celok, kde bude inakosť viac než akceptovaná – bude vnímaná ako „čistá“ – bude „normálna“.
Autorka je študentkou Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2022.
Zdroje:
DOUGLAS, Mary. Purity and danger: An analysis of concepts of pollution and taboo. Routledge, 2003.
