Brexit je popri amerických prezidentských voľbách hlavnou politickou udalosťou roku 2016. Brexit treba vnímať v kontexte celkového diania v transatlantickom západnom priestore. Vo viacerých ohľadoch predstavuje súhru niekoľkých politických, ekonomických a geopolitických problémov, čo z neho robí vďačnú tému pre komentátorov.
Brexit ako Vojna ruží
Konvenčne sa Brexit vykladá ako konflikt medzi elitami a „obyčajnými ľuďmi“. Avšak aj keď prižmúrime oči nad zjednodušenými mediálnymi vysvetleniami, nemusí takýto výklad nutne opisovať realitu a je potrebné ho spochybňovať. Nepatria hádam arcivojvoda Brexitu Nigel Farage a jeho sekundanti Michael Gove a Boris Johnson medzi elity? Neexistuje medzi nimi a niektorými médiami (napr. Daily Mail, ktorý vlastní Rupert Murdoch a podporoval Brexit) nezdravý vzťah, ktorý bol stúpencami Brexitu právom kritizovaný pri „mainstreamových“ médiách a politikoch? Niečo tu nesedí – to by si mali priznať aj Brexiteri a euroskeptici.
História slúži ako najlepšia brána do súčasnosti a budúcnosti, keďže reflektuje skúsenosti ľudí, ktorí tu žili pred nami a zápasili s podobnými problémami. Ako vraví Henry Kissinger, história je pre štáty to, čo je pre ľudí ich povaha. Preto sa pri analýze samotného problému a aj jeho následkov odporúča historický postup. Nemôžme síce nájsť presné repliky dnešných problémov, ale môžeme aspoň hľadať analógie a paralely. (1) V kontexte britských dejín možno vyzdvihnúť mnohoraké boje o trón, z ktorých najcharakteristickejším je Vojna ruží (1455 – 1487) – konflikt medzi Lancasterovcami a Yorkovcami. Aj vtedy išlo oficiálne o prevažne abstraktný právny problém nástupníctva anglickej koruny, ktorý však mal reálne príčiny v iných oblastiach – v centralizovanej moci kráľa, zlom finančnom stave šľachty spôsobenom 100 – ročnou vojnou ústiacej do straty dŕžav na francúzskom území a vysokej úmrtnosti roľníckej vrstvy následkom moru. Aristokracia sa vzbúrila a požadovala zmenu politicko-mocenského statusu quo. (2) Podobne dnešné pro- Brexit elity útočia na súčasný politický poriadok a požadujú väčší politický pluralizmus. Jednak požadujú pre seba väčší vplyv vo svojej krajine (vnútorný konflikt) a jednak sa im protiví smerodajnosť kontinentálneho politického a ekonomického modelu, ktorý EÚ zastáva (vonkajší konflikt). Využili k tomu nespokojnosť veľkých častí obyvateľstva s ekonomickým, politických a kultúrnym vývojom. Preto nemožno Brexit paušálne nálepkovať ako boj jednej monolitickej elity s obyvateľstvom – ide skôr o boj medzi viacerými elitami, z ktorých má každá čeľaď podporu rôznych častí populácie a médií.
Do istej miery sú politici Brexitu obsahovo flexibilní. Boris Johnson mal údajne pripravený článok, ktorým podporoval zotrvanie v EÚ. (3) Za oficiálnym postojom politikov Brexitu môže byť značná dávka politického kalkulu a cynizmu. Pri hodnotení budúceho vývoja je tento poznatok dôležitý. Preto by sme nemali pristúpiť na akési moderné znovuzrodenie triedneho boja, lebo je to škodlivé a zavádzajúce.
Brexit ako paradox a tragédia nezamýšľaných dôsledkov
Bolo zvláštne pozorovať, ako bol Brexit vnímaný rôznymi aktérmi. Pre časť ľudí, medzi ktorých patrí napríklad britský konzervatívny europoslanec Daniel Hannan, t.j. stúpencov globalizácie a voľného obchodu, predstavoval Brexit odklon od protekcionizmu a návrat k anglosaskému ekonomickému modelu. Tento tábor pritom dostal hlasy od anglického vidieka a odporcov globalizácie. Presne tu vzniká bizarný paradox referenda. Plebiscit spojil protiľahlé sily, ktoré spájal len ich odpor voči EÚ. Vzniká z toho nešťastná situácia, v ktorej nemožno dôveryhodne artikulovať post-brexitovskú víziu. Odporcovia globalizácie si skôr či neskôr všimnú, že ich politickí lídri majú iné ciele. Stúpenci voľného trhu sa viezli na vlne odporu voči voľnému trhu a voľnému pohybu osôb. Kvôli tragikomickej súhre okolností sa môže stať, že politickí aktéri Brexitu dosiahnu opak toho, čo chceli. Tu je hlavné ponaučenie pre zvyšok EÚ. Najväčším nešťastím by bolo, ak by Brexit zahájil éru protekcionizmu. Najväčšia výzva spočíva v tom, ako zachrániť liberálny ekonomický poriadok. Pre Spojené kráľovstvo pritom môže byť už neskoro. Premiérka Theresa May svojim doterajším správaním naznačila, že okrem príklonu k tzv. tvrdému Brexitu (t.j. vystúpeniu bez zotrvania v jednotnom trhu), sa tradične pro-trhová Konzervatívna strana odďaľuje od dedičstva Margaret Thatcher.
Zlyhanie elít
Odmietnutie zjednodušeného vysvetlenia Brexitu ako boja elít s obyčajnými ľuďmi však neznamená, že politické a iné špičky nenesú veľký podiel viny. Plán na dobu po Brexite spočíva z veľkej časti v zamedzení vývoju, ktorý dáva šancu podobným revolučným udalostiam, a nie v „zázračných“ aktívnych krokoch na európskej úrovni. Stratégia by mala byť skôr defenzívna ako ofenzívna. Populistom treba zobrať kredibilitu a opodstatnenosť ich existencie, a nie dodávať im muníciu.
Ďalšou chybou by bolo, uvažovať o riešeniach rýdzo ekonomicky a technokraticky. Mali by sme sa zbaviť hlboko zakoreneného omylu, že od optimálneho stavu nás delí iba jeden stimulus, prípadne zníženie daní. Problémy populistického vzplanutia, ktoré viedlo k Brexitu, sú aj kultúrneho charakteru. Nutkanie všetko kvantifikovať nás nesmie odradiť od hlbšieho rozmýšľania nad politickým vývojom. Takisto je chybné vzbudzovať dojem, že zmena statusu quo musí byť nutne zlá – treba byť otvorený možnosti, že je to len fungujúca demokracia v priamom prenose.
Jedným pilierom zmeny naprieč Európou by mala byť zmena štýlu politiky a jej komunikácie – to platí pre národnú aj európsku úroveň. Voliči populistických strán majú pocit, že sú redukovaní na spotrebiteľov platiacich dane, ktorí sa na detaily robenia politiky radšej nemajú pýtať a majú sa spoliehať na interpretáciu médií. Pointou nie je nadbiehať populistickým náladám, ale zamedziť tomu, aby títo ľudia prechádzali z ľavých či pravých krídiel štandardných strán do čisto populistických strán a normalizovali tak skutočne extrémne politické sily. Ukážkovým príkladom je posun nemeckej CDU doľava, ktorý viedol k odtoku voličov smerom k AfD. Okrem floskuly „dokážeme to“, nedokázala nemecká vláda ponúknuť imigračným skeptikom nijaké vysvetlenie. Konformné interpretácie tradičných médií vedú k vytváraniu alternatívneho mediálneho priestoru, kde sa okrem politicky nekorektných ale úprimných interpretácií pohybujú aj úmyselné lži.
Okrem deficitu komunikácie existujú aj obsahové vady. Z prieskumu Lorda Ashcrofta vyplýva, že stúpenci Brexitu odmietajú multikulturalizmus, feminizmus, globalizáciu a imigráciu. (4) Ľudia, ktorí sú odklonení týmto hodnotám boli zároveň motivovanejší a zúčastnili sa referenda vo vyššej miere. Z pera niekoho, kto sa sám považuje za hodnotového konzervatívca, to bude znieť samoľúbo, ale politický a spoločenský vývoj to zrejme prehnal s týmto modernizmom a nanútil ho ľudom, ktorí ho odmietajú. Je dôležité, aby si to politické elity uvedomili, lebo takto sa môže stať, že reakcia voči týmto hodnotám bude tak silná, že naštrbí ekonomický liberálny poriadok ako ho poznáme. Zjednodušene – musíme obetovať politický a kultúrny globalizmus, aby sme zachránili ten ekonomický, samozrejme v takej miere, v akej sa dajú od seba oddeliť. To napríklad znamená, že vonkajšie hranice EÚ budú dôsledne strážené a bezpečnostné orgány sa budú snažiť donucovacími prostriedkami zamedziť každému nelegálnemu prekročeniu hranice a nebudú sa za to ospravedlňovať. Bolo chybou, že konzervatívne politické sily v západnej Európe si osvojili, alebo minimálne bez väčších protestov akceptovali kultúrny liberálny mainstream. Okrem ekonomickej politiky sa od svojich sociálno-demokratických a liberálnych súperov moc nelíšia. V tomto kontexte nejde o zlyhanie liberálnych elít, ale konzervatívnych.
Nie je pekné prizerať sa odmietaniu etnicky odlišných ľudí, rovnako ako nie je pekné prizerať sa tomu, ako títo odporcovia imigrácie zvolili prostredníctvom Brexitu stop imigrácie z krajín EÚ, ktorá je za posledných 30 rokov v Británii počtovo výrazne pod imigráciou z tretích krajín. (5) Samotní britskí voliči si vybrali na zastavenie toku ľudí nesprávny prostriedok. Irónia tohto poznatku však neospravedlňuje nevedomosť politickej elity. Tá má vedieť, že ľudia v referendách nehlasujú len o položenej otázke. Rovnako však nemá byť pointou, že je nesprávne, vypisovať referendá. Pointou by malo byť, nedostať veľké časti populácie do takého hnevu, že im pôjde iba o to, prefackať politikov, a to bez ohľadu na to, či je táto motivácia racionálna a slušná.
Ďalším z nekonečnej rady paradoxov je skutočnosť, že 69% ľudí, ktorí hlasovali za Brexit, uviedlo v prieskume, že ich hlasovaním sa aj tak veľa nezmení. (6) Referendum, o ktoré jeho stúpenci museli bojovať a bolo vnímané ako prelomová udalosť dejín, teda nepredstavovalo až taký míľnik pre Leave-tábor. Fascinujúce! Týmto sme sa dopracovali k ďalšej dôležitej pointe, ktorú treba neustále zvýrazňovať – zlyhanie politického vedenia ako ho dneska zažívame je fundamentálne a hlboké. Dostali sme sa do bodu, keď establishment-elity nedokážu odhadnúť (a už vôbec nie smerovať) verejnú mienku a konať podľa toho. Chýbajú kvalitní štátnici, ktorí vedia svoje krajiny posunúť z miesta kde sú, na miesto kam majú ísť. Táto dynamika a chod histórie sú dnes v rukách populistov a ľudia im dávajú šancu. Vyberajú lídrov podľa emócií a vnímania pravdy, technokratických manažérov úpadku odmietajú. Po dopracovaní sa k tomu poznatku môže mať človek nutkanie karhať za to voličov, správnejšie by však bolo vyžadovať od politikov, aby získali naspäť podporu verejnosti.
Výzvy pre Slovensko
Slovensko z členstva v EÚ jednoznačne profituje. Zažívame najlepšie obdobie našich dejín. Preto je v záujme našej krajiny, napomáhať stabilite a zotrvačnosti európskeho projektu. Mali by sme však prejsť z pasívneho junior člena na jadrového člena nesúceho zodpovednosť za európsku myšlienku. Vývoj v riešení utečeneckej krízy môže navodiť dojem, že Slovensko sa s pomocou V4 etablovalo ako rovnocenný hráč, ktorý ovplyvňuje európsku politiku. Kvóty sú v podstate mŕtve a podarilo sa konať v zhode so susednými krajinami. Môže však ísť o Pyrrhovo víťazstvo. Priestor východnej Európy je dnes pod vysokým geopolitickým tlakom z Ruska. Kvôli výsledku amerických prezidentských volieb panuje neistota ohľadom budúcnosti NATO. Tieto skutočnosti budú tlačiť na vyššie vojenské výdavky krajín EÚ (vrátane Slovenska) a kreáciu dôveryhodnej bezpečnostnej koncepcie. Najdôležitejšiu úlohu v tomto procese zohrá Nemecko, ktoré disponuje veľkým vojenským potenciálom, ktorý zatiaľ nevyužívalo. Môže sa preto stať, že budeme vo vyššej miere potrebovať politické krytie z Nemecka. Nemali by sme si preto zbytočne zatvárať dvere a byť kontraproduktívni pri hľadaní celoeurópskych riešení a vidieť vo V4 „protiváhu“ voči západnej Európe. Táto protiváha je smiešna, keď ju porovnáme k tomu, ako nás vie zastrešiť Európska únia.
Napriek formálnej strate suverenity by sme mali byť aktívni a veľkorysí pri zriadení Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže. Takisto by sme nemali bezpodmienečne odmietať užšiu spoluprácu na úrovni tajných služieb a boja proti terorizmu a s tým spojeným návrhom na vytvorenie európskej tajnej služby. Kvôli výzvam dnešného sveta môže prísť bod, keď viac formálnej suverenity bude znamenať menej skutočnej suverenity a slobody. Súčasná politická diskusia na Slovensku však smeruje k až nezdravému euroskepticizmu, ktorý síce niekedy správne pomenováva problémy EÚ, ale v smršti kritiky zabúda zvážiť alternatívy a riešenia. Znova sa dostávame k nedostatku štátnických schopností. Jediný na politickej scéne, kto dnes prejavuje snahu v tomto zmysle, je prezident republiky Andrej Kiska.
Potrebujeme dostať našu vnútropolitickú diskusiu do bodu, kde je kritika EÚ konštruktívna. Bolo by tragickým omylom, ak by sme si museli vybrať medzi servilnosťou a nacionalizmom. Pointou nie je glorifikovať kompromisy, ale podkladať politické postoje realitou a pragmatizmom. A tie momentálne hovoria, že EÚ je v kríze, ktorá ešte neskončila. Je aj na nás, s akým výsledkom skončí.
Autor študuje na Fakulte práva na Universität Wien vo Viedni.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2016.
Citované zdroje:
1 KISSINGER, H.: Roky v bílem domě. Praha: BB/Art, 2006. s. 60-61. ISBN 80-7341-703-0.
2 MORGAN, K. et al.: The Oxford Illustrated History of Britain. Oxford: Oxford University Press, 2001. p. 204-206. ISBN 978-0-19-289326-0.
3 Dostupné online napr.: http://www.telegraph.co.uk/news/2016/10/16/boris-johnson-says-it-was-blindingly- obvious-that-he-would-back/.
4 Dostupné online.: http://lordashcroftpolls.com/wp-content/uploads/2016/06/How-the-UK-voted-Full-tables- 1.pdf.
5 Dostupné online.: https://www.migrationwatchuk.org/statistics-net-migration-statistics.
6 Dostupné online.: http://lordashcroftpolls.com/wp-content/uploads/2016/06/How-the-UK-voted-Full-tables- 1.pdf. p. 20.
