Otázka, ako zatriasť Slovenskom a dostať ho na cestu prosperity, je veľmi priamočiara, bohužiaľ, to rovnaké sa nedá povedať o odpovedi na ňu. Ak by odpoveď na túto otázku bola jednoduchá, banálna či už vopred jasná, nebolo by potrebné sa ju pýtať. V tejto krátkej eseji by som sa teda pokúsil vyhnúť odpovediam ako „treba ľudí presvedčiť, aby volili pro-tržne orientované strany“ alebo „je nutné vzdelávať občanov, aby chápali, že prerozdeľovanie a centrálne plánovanie nefunguje a spontánny rád voľného trhu je to najlepšie, čo máme“. Rovnako ako aj mnohé iné, obe tieto cesty sú kľúčové, dôležité a potenciálne aj nevyhnutným predpokladom dlhodobej prosperity Slovenska. Ak by sme totižto ako spoločnosť „zaspali“ a prestali diskutovať, objavovať, skúmať, inovovať a vážiť si slobodu, je vysoko pravdepodobné, že by sme sa dostali naspäť do stavu, z ktorého sme sa tak dlho škriabali hore. Avšak verím, že táto esej si zaslúži o niečo viac ako len dvojstranovú argumentáciu o tom, ako treba nevoliť socialistické strany alebo ako treba absolútne prekopať prístup k vzdelaniu a edukácii. Nemyslím si, že by môj pohľad alebo to, čo Vám v tejto eseji odprezentujem bolo automaticky lepšie, či hodnotnejšie ako všetky ostatné eseje, verím však, že odprezentujem pohľad, ktorý nie je toľko prezentovaný a najmä nie je ani tak populárny.
Ako som už uviedol, prosperita Slovenska je podmienená viacerými krokmi a prístupmi, ktoré sú však prevažne súčasťou dlhodobého procesu. To v žiadnom prípade nijako nediskredituje ich dôležitosť alebo nutnosť, ale ide v princípe o nekonečný boj, ba až boj s veternými mlynmi. Politika, a teda najmä tá v demokratických režimoch vyzerá mať dlhodobé sklony k „populizácii“, alebo teda, že populistické strany majú z princípu demokratickej súťaže výhodu. Voliči jednoducho vždy ľahšie prepadnú populistickým rečiam. Aj keď po niekoľkých vlnách demokratizácie sveta možno pozorovať celkový nárast slobody (FreedomHouse, 2023), posledné dekády sa nachádzame vo svetovom úpadku slobody a dovolím si tvrdiť, že neexistuje žiadna demokratická krajina, ktorá dlhodobo speje k väčšej slobode, a teda všetky sa postupom času stávajú z dlhodobého hľadiska menej slobodnými. Verím, že toto je možné poraziť povedzme nejakou edukáciou a apelom na obyvateľstvo, problémom však je, že akonáhle tento apel na voličov skončí, po generácii či dvoch sme naspäť v bode 0. V prípade takmer všetkých snáh ide teda o boj nekonečný, alebo boj, v ktorom len malá pauza či prestávka môže znamenať zmazanie všetkých dočasných ziskov a návrat k stavu pôvodnému.
Tento nekonečný súboj o zachovanie status quo – pozitívneho stavu, je asi prirodzenou súčasťou demokratických režimov a nemožno sa ho nikdy úplne zbaviť. Ak by sa voliči či občianska spoločnosť ako taká nemusela vôbec starať o stav spoločnosti – štátu, nemuseli by sme potom vôbec vyžadovať existenciu demokratických prvkov, ako sú voľby a podobné. Vzhľadom na rozmanitosť, veľkosť, odlišnosť, individualitu a mnohé iné prvky populácie ako takej, budú však vždy existovať odlišné pohľady na to, ako by mala naša spoločnosť vyzerať, a práve tie budú využívané politickou mocou, či už so zlými alebo dobrými úmyslami. Táto problematika nás dostáva do nekonečnej špirály demokracie, v ktorej, aj keď väčšina bojuje so šľachetnými cieľmi a dobrými úmyslami, rovnako to vidí každý iný politický oponent. Čiže každý bojuje za svoju vec – správnu vec a každý sa snaží presvedčiť obyvateľov o správnosti svojich postojov. Aj keď vnímam pozitivitu v konkurencii politických postojov, myšlienok a najmä slobodnej debate medzi akýmikoľvek pohľadmi, tento stav musí inherentne viesť k tomu, že tu dlhodobo nemôže existovať konsenzus na mnohé kľúčové otázky.
Stav, v ktorom sa vedie súboj o všetky myšlienky, pohľady, postoje a stav veci je na každom kroku spochybňovaný, je v istom zmysle žiadúcim stavom. Veď z určitého pohľadu ide o maximálne pro-tržné nastavenie konkurencie a nech vyhrá ten, ktorý má najlepšie myšlienky, a teda vie najlepšie presvedčiť. Rozličnosťou voči trhu a tým nezanedbateľným problémom v tomto prípade je, ale postavenie štátu ako monopolu na násilie. Kým na trhu si firma, spoločnosť, skupina či jednotlivec taktiež musí získať srdcia kupujúcich/konzumentov a presvedčiť ich, že sú lepší ako konkurencia, na konci dňa získa len taký počet, ktorý sa nechá presvedčiť. V prípade štátu a teda demokratických volieb, teoreticky stačí len 51%, v realite často o mnoho menej kvôli dizajnu systému, neúčasti na voľbách a iným faktorom. Táto aj keď na prvý pohľad možno malá rozličnosť, je tak nezanedbateľným faktorom, že si dovolím tvrdiť a volať po systémovej zmene. Pretože ak žiadna nepríde, som nielen nútený aktívne bojovať celý život za svoj pohľad a svoje myšlienky, ale tiež som vlastne z obrovskej časti ako jednotlivec odkázaný na všetkých ostatných, lebo v procese volieb je môj hlas ako taký, zanedbateľný.
Čo s tým? Ako vyriešiť tento zdanlivo nevyriešiteľný problém? A dá sa vôbec vyriešiť? Ak by sme všetci na Slovensku mali rovnaký pohľad, povedzme zástancovia rakúskej ekonomickej školy, tak by sme sa všetci v prvom rade zhodli na veľkej časti vecí a mohli ich tak upraviť. V druhom rade by sme vlastne ani nič nemuseli meniť, pretože by sme sa všetci aj tak riadili nejakými vlastnými pravidlami. Vec sa má ale tak, že všetci nie sme rovnakí a s najväčšou pravdepodobnosťou asi ani nikdy nebudeme. Taktiež verím, že status quo je z pohľadu valnej väčšiny taktiež stavom nežiadúcim, lebo tento konštantný boj o každý jeden zákon je nemožné vyhrávať do konca života. Ak dokážeme nájsť zhodu na tom, že násilné vymáhanie pomocou štátneho aparátu by malo byť rezervované len na absolútne minimum prípadov (ak vôbec nejaké), navrhujem ako najlepší spôsob nakopnutia Slovenska prechod na meta-ústavnosť.
Mohol by som tu citovať od Hayeka cez Misesa až po Rothbarda, akú nevyhnutnú úlohu zohrávajú sloboda, voľnosť podnikania, nízke dane, mnohé a mnohé iné. K čomu nám však sú, ak sa v ďalšom volebnom období zakazuje, obmedzuje a zdaňuje? Ako jediné možné riešenie vnímam meta-ústavnosť, o ktorej hovorí už Hayek vo svojom diele The Constitution of Liberty (Hayek, 1960), pričom píše o nutnosti vytvoriť určité pevné mantinely, ktoré demokratická moc nesmie prekročiť, nech je akokoľvek populárna. Taktiež Buchanan, ktorý argumentuje, že politici nemôžu zostať bez dohľadu a potrebujú nielen fiškálne a dlhové brzdy, ktoré zamedzia ich nekonečnej túžbe utrácať. (Buchanan, 1977 a 1985)
Pod meta-ústavnosťou alebo nad-ústavnosťou teda rozumiem zákony či nariadenia namierené najmä proti vláde alebo štátu, a to za účelom ochrany slobody, majetku a iných základných slobôd nevyhnutných pre dlhodobú prosperitu. Tieto meta-zákony by v ideálnom prípade nemali byť zmeniteľné, v menej ideálnom prípade by ich zmena mala byť možná len prostredníctvom určitej formy super-väčšiny. Kľúčovým faktorom tejto meta-ústavnosti musí nevyhnute byť jej jednoduchosť a jasnosť. Preto, aby boli úspešné, nesmú sa zmeniť na vágnu sústavu pojmov, ktoré by mohla každá vláda či ústavný súd interpretovať po svojom. Vnímam, že ide o jedinú potenciálnu formu reálneho a dlhodobého nakopnutia Slovenska, lebo ako jediná má najväčší potenciál dlhovekosti a taktiež ako jediná sa vysporiadava s problémom populizmu, volebného cyklu a iných vrodených vlastností demokracie.
Pre konkrétnosť svojho argumentu si dovolím poskytnúť zopár príkladov princípov, ktoré by mali jednoznačne v takejto meta-ústavnej legislatíve existovať a byť zakomponované. Dovolím si však tieto princípy len pomenovať, nakoľko ich zdôvodnenie už bolo obhájené v mnohých dielach kľúčových autorov klasickej ekonómie, a zároveň by som im z rozsahových dôvodov nemohol v tejto eseji venovať dostatočnú a férovú pozornosť. Išlo by ale napríklad o princíp ochrany absolútnej slobody slova, princíp absolútnej ochrany majetku, princíp maximálneho zdanenia (teda nastavenie určitého stropu), či princíp maximálnych výdavkov štátu – ideálne princíp nutnosti rozpočtového nadbytku.
Som presvedčený, že tieto princípy by nielen viedli k nakopnutiu Slovenska a jeho prosperite – ako to obhajovali a dokazovali mnohí autori – ale aj samotná existencia tohto meta-ústavného rámca by taktiež mala silne pozitívny vplyv na predvídateľnosť práva a stabilitu. Pre obyvateľov, investorov a iných aktérov by tak mohol fungovať ako určitý prvok istoty, po ktorej tak často volajú dnešní politici.
Nedovolím si tvrdiť, že presadiť niečo takéto je či už spoločensky alebo politicky realistické. Jednoznačne vnímam kritiku, že ide o niečo takmer nemožné, ba až nereálne. Ale to bolo vždy, v každom období, niečo nové a nezvyčajné, niečo, čo búralo paradigmy danej doby. Koľko ľudí sa v renesancii smialo myšlienkam o tom, ako budú v budúcnosti lietať, koľkí sa smiali Bitcoinu ako decentralizovanej mene a kto veril, že prvý libertariánsky prezident bude úspešne zachraňovať argentínsku ekonomiku? Niečo ako meta-ústavné pravidlá sú v tento moment na Slovensku spoločensky aj politicky neprijateľné a nepriestupné, ale nemusí to tak navždy byť. Svet sa mení a mení sa pomerne rýchlo. To, čo bolo dnes normou, môže byť zajtra pohonom zmeny. Pýtam sa teda, či chceme do konca života bojovať za slobodu a prosperitu Slovenska na mnohých frontoch zároveň, alebo sa pokúsime presadiť niečo, čo má potenciál zjednotiť náš boj na jednu vec?
Dnes, ani zajtra, ani za rok sa tieto myšlienky z ničoho nič neobjavia v politickom spektre, v televíznych debatách či v programoch politických strán. Ale ako študenti spoločnosti máme šancu túto tému pomaly otvárať medzi priateľmi, rodinou, v škole či v práci. Ja osobne som v každodennom kontakte s mladými ľuďmi, predsa len som súčasťou nich a dovolím si tvrdiť, že značná časť z nich volá po zmene. Volá po radikálnych zmenách, pretože si uvedomujú vážnosť situácie a politické strany na túto dogmu pomaly začínajú naskakovať. Preto so všetkou úctou si dovolím apelovať na všetkých Vás, čitateľov tejto eseje, aby sme si nenechali túto príležitosť ujsť. Zoberme motorové píly a rozsekajme dlhy, dane, ministerstvá, ale nezostaňme len pri tom. Položme lepšie, silnejšie, slobodnejšie základy nového sveta. Neobávajme sa byť radikálni a nesnažme sa byť za každú cenu tí umiernení. Pretože to, čo je dnes radikálne a nepredstaviteľné, môže byť zajtra prijateľné a realitou.
Autor študuje na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2025.
Použité zdroje:
Brennan, G. and Buchanan, J.M. The Reason of Rules: Constitutional Political Economy. 1985
Buchanan, J. M. Democracy in Deficit: The Political Legacy of Lord Keynes. 1977. Dostupné online: https://oll.libertyfund.org/titles/wagner-democracy-in-deficit-the-political-legacy-of-lord-keynes
FreedomHouse. Freedom in the World Timeline. 2023. Dostupné online: https://freedomhouse.org/report/freedom-world/50-Year-Timeline
Hayek, Friedrich August von. The Constitution of Liberty. 1960. University of Chicago Press. Dostupné online: https://archive.org/details/TheConstitutionOfLiberty
Hlavný partner:
Hlavným partnerom a sponzorom súťaže „Študentská esej 2025“ je spoločnosť ASUS.
