Stránky novín, obrazovky televízií i vysielanie rádií dlhé týždne zaplňali komentáre, správy i (možné) scenáre odchodu Veľkej Británie z Európskej únie. Tvrdá kampaň a neisté výsledky hrali do karát akurát stávkovým kanceláriám – ekonomike, politike a finančným trhom táto situácia neprospievala.
Briti však 23. júna rozhodli – možnosť “Leave” si vybralo takmer 52 % z nich, teda asi 17,5 milióna. Rozdiel medzi možnosťou leave a remain bol približne jeden milión hlasov. Občania sa teda rozhodli neuposlúchnuť hlasité výzvy celej Európy, politikov i mnohých celebrít o podpore zachovania celistvosti EÚ. Po prvýkrát v histórii sa teda stalo, že krajina sa rozhodla zo spoločenstva vystúpiť.
Dôsledky pre Britov nie sú celkom jasné. Veľká časť bude závisieť od výsledkov vyjednávania zástupcov všetkých strán, avšak kedy sa tieto rokovania spustia, nevedno. Oči sa upierajú na britskú vládu a aktivovanie článku 50 Lisabonskej zmluvy.
Svet sa mení. Mali by sme si začať zvykať na to, že veci, ktoré mnohým médiám či politikom prídu úplne samozrejmé, nemusia vždy dopadnúť podľa očakávania. Posledné roky udierajú do očí a vyrážajú dych celému svetu. Začalo to zvolením predsedu strany ĽSNS za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja, následne jej zástupcov až do parlamentu, ďalším krokom bol spomínaný Brexit a posledným “klincom do rakvy” akýchkoľvek predikcii bolo zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Mali by sme sa začať poúčať, že svet a rozhodovanie v rukách ľudí je nevyspytateľné a akýkoľvek výsmech kandidátov či rôznych iniciatív nás môže poriadne dobehnúť.
Stačí si len spomenúť na prvé informácie o Trumpovej kandidatúre z roku 2015, kde ho známa agentúra Reuters označuje iba za akési spestrenie kampane.(1) Otázky Brexitu boli zasa dlho len nereálnou snahou Nigela Faragea, britského politika a vodcu Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP). Ešte pred troma rokmi vyzeral byť odchod z EÚ absolútne nereálnym (2) a dnes sme takmer v procese vystúpenia.
A to nie je všetko. V najbližších rokoch čakajú voľby viaceré krajiny únie, rastie preto strach zo silného rozmachu extrémistických a populistických strán. Výsledky volieb pritom často nie sú o vecných argumentoch a odborných diskusiách, sú o podnecovaní vášní a nenávisti a zakladajú si na šírení strachu v ľuďoch. Mnohé výroky pritom podporujú prastaré kódy umiestnené v samej podstate človeka – ochrana svojej vlasti pred nepriateľmi zvonka, či už v podobe teroristov, Európskej únie alebo akýchkoľvek organizácií “západu”. V materiáloch preto nejedenkrát nájdeme pojmy ako “otroctvo medzinárodných bankárov; paraziti; cigánsky teror; nespravodlivosť; asociáli; vytláčanie kresťanstva či národná samovražda”. Tvrdosť týchto pojmov útočí na psychiku človeka a jeho snahu prežiť fyzicky aj duševne (teda národne). Samostatnou kapitolou v tomto prípade je pravdivosť týchto tvrdení – niektoré sú zavádzajúce a niektoré vyslovene klamlivé.
Na podobných základoch bola založená aj kampaň vedená za výstup proti Európskej únii. Hlavným heslom kampane bolo tvrdenie, že Británia posiela 350 miliónov libier týždenne EÚ, pričom tieto peniaze by oveľa viac pomohli napríklad britskému zdravotníctvu. Toto heslo, vyobrazené aj na oficiálnom autobuse organizátorov kampane za odchod, bolo krátko po Brexite vyvrátené.(3) Sám Nigel Farage povedal, že nie je možné tieto peniaze zaručiť a použitie tohto argumentu v kampani bola chyba.
Ako sme si ukázali na viacerých príkladoch, ľudia majú radi búrenie sa proti klasickému usporiadaniu sveta, kedy sa “od nich niečo čaká” a zároveň sa prejavuje ich frustrácia zo súčasného diania. Na problémy okolo seba (napríklad spolužitie s menšinami či migrantami) reagujú tvrdo – ozývajú sa, protestujú a zároveň svoju nespokojnosť vyjadria aj vo voľbách. Výsledky britského referenda môžeme brať ako upozornenie, zdvihnutý prst, pre Európsku úniu, aby sa od zeleného stola obývajúc desiatky administratívnych budov po celej Európe konečne vrátila k počúvaniu svojich obyvateľov, aspoň na chvíľu vyšla z najvyšších poschodí svojich sídiel a riešila problémy občanov.
Mnohokrát sa najmä po referende o Brexite spomínala otázka slobody. “Chceme našu krajinu späť” – znelo z úst politikovaz nápisov na billboardoch. Účasť v únii prezentujeme ako stratu a zriekanie sa slobody. V skutočnosti je ale pre nás únia jej stratou aj získaním.
Človek sa v živote dostane do mnohých situácií. Predstavme si, že cestujeme na dovolenku do Berlína. V Bratislave nastúpime do autobusu súkromnej spoločnosti a ten nás dovezie až priamo na hlavnú stanicu v cieľovom meste. V slobodnej Európe, demokratickom štáte sedí istý cestujúci na sedadle vedľa nás a dostane po dlhých hodinách cesty chuť na cigaretu. Môže si v tomto autobuse plnom ľudí pofajčiť? Obávam sa, že nie. Môže si spraviť súkromnú diskotéku a pustiť hudbu na veľkom reproduktore? Tiež nie. Uvidí krásne mesto, môže prísť za šoférom, aby okamžite zastavil, že sa chce poprechádzať? Nie. Vidíme, že už len nastúpením do autobusu sa vzdávame časti svojej slobody, ale pre svoju vlastnú potrebu. Európska únia je takýmto autobusom a cestujúci sú jednotlivé krajiny. Spolu a rešpektujúc sa navzájom cestujeme za spoločným cieľom.
Spomínanou stratou slobody je pre nás teda odovzdanie určitých kompetencií Únii, pričom je vždy nad tým všetkým jeden spoločný cieľ – rast a rozvoj. Podobne však ako v príklade s autobusom, robíme to pre naše vlastné dobro a prosperitu. Získanie slobody v tomto prípade je zasa sloboda toku tovarov, služieb, kapitálu a osôb v rámci EÚ. Mnoho politikov hovorí, že by sme si z Únie mali nechať len to dobré – získané slobody a naopak, tú stratenú by sme mali dostať späť. Táto stratégia sa nazýva aj “vyberanie hrozienok”.
Samotný Brexit spustil v Európe vlnu nadšenia v ultrapravicových stranách, ktoré krok Britov veľmi privítali. Práve v tomto turbulentnom čase sa Mario Draghi vyjadril, že EÚ je v podstate nedokončený projekt a malo by sa pristúpiť k ďalšej integrácii.(4) Silný rozmach extrémizmu v každej európskej krajine však hovorí o niečom inom – nech sú motívy guvernéra ECB akékoľvek, spoločnosť na to nie je pripravená. A nepripravená spoločnosť je najlepším podhubím pre podporu pravicového extrémizmu. Len prihrá do karát tvrdeniam o strate národnej identity a potláčaní kultúry.
Silnou kartou a najväčšou výhodou Európskej únie sú hospodárske výhody. Podpora zahraničného obchodu, liberalizácia, búranie bariér a ciel- to sú dôležité plusové body v politike Únie. Podnikateľom sa otvárajú obrovské možnosti odbytu, zjednocujú sa podmienky či normy predaja v jednotlivých členských krajinách, znižuje sa čas čakania na hraniciach vďaka Schengenskému priestoru a zvyšovanie konkurencie. Európska únia zároveň poskytuje veľké množstvo finančných prostriedkov novým členským krajinám na konvergenciu – dorovnanie úrovne “starších” členských krajín.
Výhody sú to pre podnikateľský sektor významné. V súčasnosti sa v úvahách o ďalšej spolupráci v rámci EÚ zachádza ešte ďalej – napríklad pri myšlienke spoločného európskeho Ministerstva financií.
V kontexte výrazného posilnenia národného cítenia v členských štátoch a rastúcej podpory radikálnych riešení nie je rozumné ďalej prehlbovať integráciu ani v oblasti hospodárstva. Už pri zmienke o možnosti európskej “nadvlády” napríklad v podobe spoločného ministerstva pomaly rastú percentá ultrapravicovým stranám.
Cieľom Európskej únie by malo byť v najbližších rokoch skôr zefektívnenie už fungujúcej spolupráce. Cesta sa ukazuje najmä pri odbúravaní byrokracie popri rôznych činnostiach súvisiacich s podnikaním, najmä pri vysokom tempe narastania počtu nariadení a regulácií zo strany Únie. Podporujem tiež eurofondy na podporu zaostalejších krajín – je rozumné, že “silnejší pomôže slabšiemu”. Je však veľmi dôležité, na aký účel sú peniaze využívané, aby nepodporovali korupciu a prinášali patričnú efektívnosť. Z toho dôvodu sú rozumné skôr investície do infraštruktúry, školstva, prípadne rozvoja miest a obcí (zelene, skládky, ihriská). Podpora a subvencie určitých odvetví ekonomiky je z môjho pohľadu nesprávna – ak potrebuje niektoré odvetvie dotácie, nie je efektívne živiť ho na náklady všetkých obyvateľov EÚ aj naďalej. Je dôležité nájsť komparatívnu výhodu každej krajiny, zistiť, čím môže európskemu spoločenstvu poslúžiť najlepšie a tomuto odvetviu vytvoriť aj vhodné podmienky (napríklad právne). Zároveň vyjadrujem veľkú podporu myšlienke zriadenia rozpočtových rád v krajinách EÚ na kontrolu fiškálnej zodpovednosti vlád – dlhy totiž začínajú prekračovať mieru únosnosti.
V oblasti bankovej regulácie a bankového dohľadu je dôležité zastaviť bezhlavé zadlžovanie obyvateľstva poskytnutím úveru každému, kto “sa vie podpísať” .
EÚ však podľa niektorých informácií plánuje Britániu tvrdo za odchod (hospodársky) potrestať ako exemplárny príklad, čo krajiny čaká v prípade “leave”. Nemyslím si, že bude pre Britov jednoduché ostať aspoň v EHS, keďže by to mohlo viesť k domino efektu a následnému rozpadu celého spoločenstva. Každopádne budú mať veľmi ťažkú vyjednávaciu pozíciu – Únia môže v pude sebazáchovy Britov silne obmedziť.
S ich odchodom z EÚ sa nám z europarlamentu i ostatných inštitúcií stráca významný kritik (nie však jediný) veľkej rozšafnosti a nekontrolovateľného rozširovania byrokracie. Mnohí europoslanci, napríklad aj Richard Sulík(5), vyjadrili ľútosť, že Británia z únie odchádza a odporcovia regulácií tým strácajú významnú časť svojej pomyselnej armády. Prichádza aj k novému rozloženiu síl a do popredia sa ešte viac dostane moc Francúzska a Nemecka.
V otázke bezpečnosti bolo britské referendum tiež akýmsi mementom, že ľudia sa o svoje domovy a vlasti boja. Nekontrolovaný prílev utečencov z Afriky (k tomu mesiace bez významnejšieho zásahu európskych inštitúcií a možné povinné kvóty na ich rozdeľovanie) a masová migrácia najmä z krajín východnej a strednej Európy vzbudili v obyvateľoch tejto ostrovnej krajiny strach, či je táto politika Únie dostatočne pod kontrolou. K samotnej vízii “mocnej” Európy neprospieva fakt, že v podstate až do súčasnosti účinné a jasné riešenie nájdené nebolo. Svetoví ekonómovia pritom vyjadrili viacero možností riešenia situácie – napríklad tzv. Matching market (priraďovanie utečencov na základe preferencií krajiny aj žiadateľa o azyl).
Ďalší vývoj bezpečnostnej situácie je, bohužiaľ, závislý na mnohých faktoroch. Súvisí to napriklad aj s krokmi Donalda Trumpa ako budúceho amerického prezidenta vo vojnách na Kryme či v Sýrii, postoja EÚ k tureckému vstupu do Únie či rozmach/úpadok Islamského štátu. Európska únia hrá v týchto konfliktoch málokedy prvé husle – väčšinou má esá v rukáve práve niekto iný. Nestálosť v zahraničnej politike je totiž veľkou hrozbou pre ucelenú Úniu. V prvom rade je nutné eliminovať nekontrolovaný prílev migrantov z juhu bez akejkoľvek registrácie a dôsledne monitorovať aktivity Islamského štátu.
Nemožno nikomu odporovať, ak tvrdí, že Európska únia je dobrým projektom, ale so svojimi chybami. Prináša so sebou nielen myšlienku hospodárskeho rozvoja, ale aj zachovávania rozumných európskych hodnôt ako sloboda, demokracia, rovnosť a právny štát. EÚ sa však časom začína prerastať cez hlavu aj samotným občanom, a to je veľmi nebezpečné. Ak sa niečo deje nad hlavami ľudí a proti ich vôli, nikdy to neveští nič dobré. Je preto nutné, aby sme najmä v dnešných časoch politiku opäť posunuli medzi občanov – začali riešiť ich problémy a to, čo ich trápi. Vezmime si z Brexitu ponaučenie a ukážme, že európske hodnoty tým národným nijako neodporujú. Oni skutočne existujú, len sú tam v Bruseli na stole pod hromadou papierov a nového tisícstranového návrhu regulácie. Stačí ich vytiahnuť a oprášiť.
Autor študuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2016.
