Slovensko sa nachádza v zvláštnom historickom okamihu. Nie je to bod katastrofy, ale bod nehybnosti. Spoločnosť sa hýbe, ale nikam nesmeruje. Každá kríza nás rozkýve, no po tomto kývaní sa vždy usadíme späť do rovnakej jamy. Žiadna zmena sa nedotiahne, každý „otras“ sa minie účinku – ako keby naša krajina mala vrodený odpor k pohybu dopredu.
A predsa existujú chvíle, keď sa dá na Slovensko pozrieť inak. Z výšky. Z odstupu. Mne sa to stalo v Japonsku. V krajine, ktorá bola pred osemdesiatimi rokmi v troskách a dnes je jedným z najbohatších a najstabilnejších miest na svete. Nie preto, že by Japonci boli „lepší“ alebo magicky disciplinovaní, ale preto, že dokázali niečo, čo my zatiaľ nie:
premenili národnú traumu na moderný charakter.
Táto skúsenosť ma priviedla k otázke:
čo by muselo urobiť Slovensko, aby sa prestalo len otriasať – a konečne sa pohlo?
I. Prečo sme sa zasekli v polovici cesty
Slovensko nie je neúspešná krajina. Sme skôr krajina nedokončeného úspechu. Máme vzdelaných ľudí, bezpečnosť, prírodu, polohu, potenciál. Ale aj jeden zásadný problém: nevieme sa zhodnúť na tom, čo vlastne chceme byť.
Naše dejiny zanechali v spoločnosti mentálny vzorec: radšej prežiť ako riskovať. Nevyvolávať pohyb, nevyčnievať, nepripustiť konflikt. Toto nie je len legenda o „malom národe“. Je to kolektívna pamäť – naratív, ktorý nás naučil, že kto sa pohne, môže prísť o všetko.
A tak sme si zvykli, že stabilita je hodnotou sama o sebe. Aj vtedy, keď upadáme do letargie.
Slovensko je nedôverčivá krajina. Nedôvera štátu k občanom rodí nedôveru občanov k štátu, nedôvera medzi ľuďmi bráni spolupráci a každá spolupráca sa mení na boj o dominanciu.
Preto toľko talentu uniká: v zahraničí cítia, že krajina ich chce. Doma často cítia opak.
Máme šikovných ľudí, ale málo príležitostí. A keď príležitosti vzniknú, nevydržia. Toto je dôsledok dvoch faktorov:
- slabá infraštruktúra, ktorá miestnu ekonomiku izoluje,
- odliv mozgov, ktorý ju ochudobňuje.
Bez talentu a bez spojení je krajina odsúdená na stagnáciu – a stagnácia plodí frustráciu. Slovenská mentalita sa formovala stáročia v systémoch, kde sme nerozhodovali sami: Viedeň,
Budapešť, Praha. Tento dlhodobý stav učil ľudí prispôsobovať sa, nie tvoriť. Zvyk nevystupovať z radu, neriskovať a nevyčnievať pretrváva dodnes. V 21. storočí však prosperitu netvorí schopnosť prežiť, ale schopnosť inovovať.
II. Politika krátkeho dychu
Politické strany plánujú len do najbližších volieb. Jedna vláda ruší reformy druhej, ministerstvá sa riadia vlastným prežívaním a nie víziou. Oportunizmus je lacný — vízia je drahá. Politici sa zvykli orientovať na štyri roky. Ekonomika však potrebuje plánovať dopredu na dvadsať. Sme národ, ktorý rýchlo reaguje, ale plánovať sa zdráha. Nie je to preto, že by sme boli neschopní – ale preto, že sme netrpezliví.
III. Prečo krízy nič nezmenia
Slovensko miluje dramatické momenty. Kauzy, voľby, protesty, revolty. Naša spoločnosť sa pravidelne otriasa, no po každom otrasení sa upokojí – zväčša v rovnakej polohe ako predtým.
Dnešná situácia mi príde podobná filmu Učiteľka od Jana Hřebejka. Film predstavuje spoločnosť neskorého socializmu. Učiteľka (autorita, členka Komunistickej strany) zneužívala svoje postavenie vo svoj prospech. Táto postava nebola zlom sama o sebe — bola produktom prostredia, ktoré jej dovolilo takto konať. Podobne aj slovenské inštitúcie fungujú tak, ako im to dovolí kombinácia verejnej apatie a strachu. Vo filme sa rodičia delia nie na dobrých a zlých, ale na tých, ktorí sa boja, ktorí nechcú problémy, ktorí majú čo stratiť — a na malú menšinu, ktorá sa odváži konať. Zlom príde, až keď pochopia, že pasivita ohrozuje budúcnosť ich detí. Slovensko je v rovnakom bode — ešte sme si len nepriznali, že stagnácia detí a mladých je už realita. Slovensko podobne reaguje až vtedy, keď hrozí, že prídeme o niečo zásadné: o peniaze, o bezpečnosť, o medzinárodné postavenie. Vtedy sa na chvíľu mobilizujeme, ale po pominutí hrozby sa znovu uvelebíme v nehybnosti.
Toto je náš kultúrny paradox:
vieme sa zatriasť, ale nevieme zmeniť smer.
IV. Šanca po vojne na Ukrajine
Keď vojna na Ukrajine skončí, Európa sa zmení. Stred Európy sa znovu viac posunie na východ a
krajiny ako Slovensko získajú jedinečnú príležitosť. Ukrajina bude potrebovať:
- obnovu infraštruktúry,
- investície,
- tranzitné koridory,
- know-how,
- a hlavne ľudí z vonka, ktorí rozumejú regiónu.
Slovensko môže byť pre Ukrajinu tým, čím bol Rakúsku Burgenland po vstupe Maďarska a Slovenska do jednotného trhu: regiónom, ktorý profitoval z toho, že bol geograficky aj kultúrne „blízko pri zmene“.
Náš problém je, že nemáme vybudované nič z toho, čo bude po vojne potrebné: rýchle trate, modernú cestnú infraštruktúru, adaptabilnú byrokraciu, jednoducho prostredie, ktoré nedezertuje pri prvom zakolísaní vlády. Slovensko môže vyhrať iba vtedy, ak sa stane otvorenou tranzitnou krajinou — inak nás prevalcujú Poľsko a Rumunsko, ktoré už teraz budujú kvalitnú infraštruktúru pre seba, ale aj pre budúci svet.
V. Čo naozaj rozhýbe Slovensko
Neexistuje magický recept. Existuje však vzorec.
Krajiny, ktoré sa z menších, chudobnejších a historicky komplikovaných stali úspešnými, urobili niekoľko rovnakých krokov.
- Infraštruktúra ako štátna priorita – Ak nemáme rýchle cesty, vlaky, dátové trasy a cezhraničné spojenia, nemáme ekonomiku 21. storočia. To nie je luxus, ale chrbtová kosť.
- Prepojenie regiónov – nie izolácia – Slovensko leží v strede troch osí. Baltik – V4 – Balkán. Ak Slovensko tieto tri osi adekvátne neprepojí, krajiny nás budú obchádzať.
- Jednoduchý a predvídateľný štát – Nie je problém, že máme pravidlá. Problém je, že pravidlá sa menia podľa toho, kto príde k moci. Úspech od nás neodíde pre dane, ale pre chaos.
- Školstvo, ktoré nesie budúcnosť, nie minulosť – Dnes vychovávame žiakov pre svet, ktorý už neexistuje. Krajina, ktorá rezignuje na kvalitné a pružné školstvo, sa môže spoliehať len na lacnú prácu. A nechcime, aby toto bola naša národná stratégia.
- Priťahovať talent namiesto jeho odháňania – Slovensko nemusí byť nutne kozmopolitné, ale musí byť priateľské pre tých, ktorí tu chcú pracovať, študovať a tvoriť. Ak si nevytvoríme kultúru otvorenosti, zostaneme montážnou halou Európy.
- Kultúra dôvery namiesto kultúry cynizmu – Bez dôvery neexistuje dlhodobá prosperita. Bez dôvery neexistuje spolupráca, inovácie, ani solidarita. A dôvera nevzniká zo zákonov, ale z charakteru spoločnosti.
Ak sa máme pozrieť na to, čo Slovensku chýba, oplatí sa pozrieť na krajinu, ktorá prosperuje napriek obrovským problémom: starnúca populácia, prírodné katastrofy, drahý život, takmer žiadne nerastné zdroje. Napriek tomu je Japonsko stabilné, moderné a globálne rešpektované.
Nepotrebujeme byť ako Japonsko. Nemáme ich tradíciu, demografiu ani pracovnú etiku. Ale máme niečo spoločné: tragédie, ktoré formovala národný charakter. Japonsko ich pretavilo do modernizácie. Slovensko ich stále drží ako relikviu.
- Disciplína bez autoritárstva – Japonci nerobia veci preto, že musia. Robia ich preto, že veria, že spoločnosť funguje len vtedy, keď každý prispeje svojou časťou. Slovensko má naopak kultúru, kde sa „systém obchádza“ a kde sa úspech často zamieňa za prefíkanosť.
- Kontinuita — nie vlády, ale civilizácie. Slovensko mení smer každé 4 roky. Japonsko plánuje na roky dopredu, s cieľom víziu dokončiť.
- Kultúra služby — nie poníženia, ale profesionality. „Omotenashi“ — japonská filozofia starostlivosti o druhých — nie je povrchný úsmev. Je to hlboká predstava, že kvalita spoločnosti závisí od kvality vzťahu medzi ľuďmi. Táto kultúra vytvára dôveru, predvídateľnosť, nízku úroveň konfliktov a vysokú úroveň profesionality. Niečo, čo Slovensku dlhodobo chýba.
- Nemení sa človek, mení sa prostredie. Toto je najdôležitejšia lekcia Japonska. Japonsko nie je prosperujúce preto, že Japonci sú „lepší ľudia“. Je prosperujúce preto, že si vytvorilo prostredie, ktoré podporuje výkon, disciplínu a poriadok. Slovensko by sa preto nemalo pýtať: „Prečo sú ľudia takí, akí sú?“ Ale skôr: „Aké prostredie vytvárame — a aké správanie v ňom ľudí odmeňujeme?“
Slovensko nepotrebuje ďalší otras. Potrebuje dospelosť.
Prosperita nie je stav, je to návyk. Krajina začne rásť v momente, keď prestane žiť v obrannom režime. Keď prestane reagovať a začne tvoriť. Keď prestane čakať na katastrofu a začne plánovať budúcnosť. Najdôležitejšie je prestať sa skrývať za historickú traumu – tú, ktorá nás naučila len prežiť, nie žiť.
Slovensko bude prosperovať až vtedy, keď si povieme jednoduchú vetu: Budúcnosť nás nezachráni. Budeme ju musieť vybudovať. Ale rozhodnutiami. Nie otrasmi.
Slovensko nemusí byť ďalšie Švajčiarsko. Slovensko môže byť dobré Slovensko. Toto nie je zoznam zbožných prianí. Toto sú konkrétne zmeny, ktoré robia malé krajiny úspešnými.
1. Investície do infraštruktúry – chrbtová kosť budúcnosti
Moderné diaľnice, vysokorýchlostné železnice a digitálna infraštruktúra nie sú luxus. Sú to predpoklady kapitalizmu 21. storočia. Bez infraštruktúry je krajina periféria. S infraštruktúrou je súčasťou Európy. Zároveň je to jediný spôsob, ako prepojiť západné Slovensko, stredné a východné Slovensko s Európou aj so sebou navzájom.
2. Prepojenie sever–juh a východ–západ Slovensko môže byť tranzitnou krajinou Európy.
Ale nie je. Chýbajúce spojenia znamenajú menej investícií, logistiky, zahraničného kapitálu, a v konečnom dôsledku menej pracovných príležitostí. Ak príde po vojne obnova Ukrajiny, bude to najväčší ekonomický projekt Európy od roku 1989. Slovensko môže byť hlavným mostom
— alebo hlavným obchádzaným územím.
3. Jednoduchý, predvídateľný štát
Podnikatelia neodchádzajú kvôli daniam. Odchádzajú kvôli chaosu.
Slovensko musí zaviesť:
- stabilné zákony,
- rýchle procesy,
- digitalizáciu bez chaosu,
- nízku mieru svojvôle úradu.
Predvídateľnosť je najväčšia zbraň malých krajín.
4. Kvalitné školstvo — nie školu, ale systém
Slovensko má školstvo, ktoré produkuje memorovanie namiesto myslenia. A v 21. storočí to nestačí. My potrebujeme: učiteľov, ktorí učia moderné zručnosti, školy, ktoré rozvíjajú tvorivosť a kritické myslenie a prostredie, kde sa zároveň učí disciplína aj autonómia. Školstvo nie je výdavok. Školstvo je investícia, ktorá určuje budúci HDP.
5. Priťahovanie a udržiavanie talentu
Musíme prestať veriť, že talent je samozrejmosť. Nie je. Každý talent, ktorý odíde, je darček pre inú krajinu. Slovensko musí vytvárať prostredie, kde sa oplatí zostať, odmeňovať výkon, priťahovať odborníkov zo zahraničia a vytvárať multikultúrne miesta, ktoré lákajú mozgy tak ako Viedeň či Praha.
6. Kultúra dôvery namiesto cynizmu Bez dôvery žiadna reforma neprežije.
Slovensko potrebuje obnoviť základné väzivo spoločnosti:
- férovosť,
- zodpovednosť,
- spoluprácu,
- profesionalitu.
Je to kultúrna zmena, nie legislatívna.
A na záver: Slovensko nepotrebuje ďalší otras, ale dospelosť. Otras Slovensku nepomôže. Otras Slovensku už dávno nestačí. Slovensko potrebuje dospieť — do stavu, v ktorom preberá zodpovednosť za svoju budúcnosť a odmietne večnú rolu obete dejín. Pretože dospelá krajina:
- definuje si, čo je prosperita,
- buduje inštitúcie namiesto kultu osobností,
- prestane sa skrývať za minulosť,
- a začne tvoriť vlastnú budúcnosť.
Prosperita nie je náhoda. Prosperita je rozhodnutie. A Slovensko sa musí rozhodnúť — nie či chce patriť na Západ, ale či chce patriť samo sebe. Krajina, ktorá si verí, je krajina, ktorá rastie.
Krajina, ktorá sa bojí, stagnuje. My na Slovensku môžeme prosperovať. Máme na to ľudí, kapitál aj potenciál. Jediné, čo mu chýba, je sebaistota vyspelého štátu – odvaha plánovať, dôvera medzi ľuďmi a schopnosť povedať: „Dnes to urobíme lepšie ako včera — a zajtra ešte lepšie než dnes.“
Autor študuje na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a zároveň na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2025.
Hlavný partner:
Hlavným partnerom a sponzorom súťaže „Študentská esej 2025“ je spoločnosť ASUS.
