,,ʻTomu hovoríš sloboda?ʼ
ʻIde totiž o to, nič nežiadať, nič neočakávať, na ničom nezávisieť.ʼ”[1]
Ayn Rand
Úvod
Hovorí sa, že boj za slobodu nikdy nekončí. Neexistuje tu žiadny happy end ako v hollywoodskych filmoch. Nikdy nesmieme prestať byť ostražití voči útlaku, ktorý môže čakať predo dvermi.
Zdá sa, že geopolitický stav dnešného sveta tento názor len potvrdzuje. Po páde sovietskeho impéria, eufórii 90. rokov a náznaku prvých problémov počas ekonomickej recesie v roku 2007 a 2008 sa postupne liberálne-demokratický poriadok opäť dostal do vážnej krízy. Hovorí sa o strate demokratických hodnôt, nástupe autoritárskych režimov či raste preferencií pre krajne pravicový populizmus zosobnený v postavách ako Donald Trump či Viktor Orbán. Takisto na Slovensku cítime tento celosvetový trend viac než hmatateľne. Sme tak vystavení dojmu, že napriek novému začiatku v roku 1989 sa čoraz rýchlejšie rútime do záhuby. Slovami Timothyho Snydera sme na „ceste do neslobody“.[2]
Čo ak sa však za emotívnymi prejavmi na politických zhromaždeniach a znepokojivými titulkami slovenských denníkov stráca hlbšie porozumenie čo pre človeka sloboda znamená? Čo to znamená byť slobodný?
Túto otázku budem analyzovať z troch perspektív: historickej, teoretickej a praktickej. Po prvé, načrtnem základné kontúry myslenia o slobode v kontexte západnej kultúry. Po druhé, predstavím kľúčovú dištinkciu medzi externou a internou slobodou. Po tretie, pokúsim sa formulovať praktické dôsledky tejto dištinkcie s ohľadom na slovenský politický kontext.
Čo je to sloboda? Krátky historický exkurz
Skúsme na otázku povahy slobody odpovedať najprv z perspektívy dejín európskeho myslenia. Diskusie o rôznych formách slobody sa vinú ako červená niť západnou filozofiou, literatúrou či umením. Ako pri väčšine kľúčových pojmov európskej civilizácie, aj v prípade analýzy slobody platí osvedčená formulka, že počiatky uvažovania o nej treba hľadať prinajmenšom u Platóna a Aristotela. Druhý menovaný mysliteľ vo svojej Etike Nikomachovej používa pojem eudaimonia, ktorý odkazuje k objektívnemu a trvalému šťastiu človeka a tradične sa prekladá ako ,,blaženosť,“ i keď nepochybne by sme ho dnes mohli označiť aj ako formuláciu stavu vnútorne slobodného a naplneného života.[3] Pre bežného západného človeka však dlho bola smerodajnejšia teologická interpretácia slobody v Novom zákone, kde Ježiš zdôrazňuje, že kto bude zachovávať jeho učenie, tomu pravda zjavenia dá pravú duchovnú slobodu, ktorá sa neviaže na pozemské statky (porov. Jn 8,32).[4] Napriek obrovskému vplyvu kresťanského výkladu však má pre dnešných obyvateľov starého kontinentu určujúci význam skôr koncepcia slobody novovekých liberálnych filozofov, napríklad John Locka, Johna Stuarta Milla a mnohých ďalších. Mill, ako jeden z najvýznamnejších, zdôrazňuje, že človek je slobodný ak je mu umožnené jednať akokoľvek uzná za vhodné pod podmienkou, že jeho konanie neubližuje druhým osobám.[5] Toto pojatie slobody do značnej miery chápalo človeka ako nezávislú individualitu, ako autonómnu jednotku v kontexte modernej demokratickej a kapitalistickej spoločnosti.
Hodnoty klasického či neskôr viac sociálne ladeného liberalizmu, sa v dobe vrcholiacej moderny 19. a 20. storočia postupne stali na Západe politickým a ekonomickým mainstreamom. Napriek radikálnej kritike mnohých autorov ako napríklad Karla Marxa, jeho rozmanitých pokračovateľov a 40 rokom fašistického a komunistického totalitarizmu sa po roku 1989 liberálna individualistická mentalita viac-menej stala súčasťou intelektuálnej výbavy bežného Európana. Musíme sa však spýtať: nestratila sa v nezmieriteľnom zápase medzi marxistickým či fašistickým kolektivizmom a individualistickou liberálnou morálkou hlbšia podstata slobody, ktorá bola viac viditeľná v predmodernom myslení? Nie je tento chýbajúci článok kľúčom k slobode v dnešnej pohnutej dobe?
Externá a interná forma slobody
Na to aby sme mohli odpovedať na túto otázku a určiť povahu slobody v dnešnej geopolitickej situácii je z môjho pohľadu potrebné medzi predstavenými teóriami rozlíšiť dve interpretácie slobody, ktoré pracovne nazvem externá a interná. Prvá menovaná forma sa presadila práve v rannom novoveku v nadväznosti na klasický liberalizmus 17. až 19. storočia zdôrazňujúci slobodu jednotlivca od externých obmedzení. Môžeme tak povedať, že sloboda sa tu chápe smerom navonok, čiže ako suma jednotlivcových možností v jeho interakcii s inými ľuďmi, sociálnymi štruktúrami, politickými inštitúciami a podobne. Podľa tejto logiky je človek slobodný vtedy ak jeho autonómnej vôli okolitý svet nekladie zásadné prekážky.
Pozrime sa však ešte na druhú formu slobody ktorú som nazval internou. Ako jej rozumieť? Tento typ ponúka do značnej miery opačný prístup k slobode oproti externej formulácii. Sústredí sa na existenciálny, osobný a vnútorný stav človeka, ktorý je do značnej miery nezávislý od vonkajších priaznivých alebo nepriaznivých okolností. Takýto človek nie je vo svojej slobode determinovaný svojím okolím. On skutočne je slobodný vo svojej vlastnej podstate, vo svojom vlastnom bytí. Ak sa pozrieme na náš historický exkurz v prvej kapitole tejto eseje, je zrejmé, že daná interpretácia slobody bola skôr dominantná v predmodernej dobe, predovšetkým v antike u Aristotela či v novozákonných evanjeliách. Dalo by sa povedať, že s príchodom moderných politických ideológií naľavo aj napravo sa táto abstraktnejšia forma uvažovania o slobode skôr vytráca a ustupuje praktickejšie pojatému uvažovaniu zameranému na konkrétne rozširovanie ľudských a občianskych práv podobne ako materiálnych možností ľudí.
Sloboda dnes
Niekto by mohol namietnuť, že predchádzajúce teoretizujúce úvahy sú samoúčelné, abstraktné a v kontexte dnešnej nepriaznivej politickej situácie na Slovensku vlastne úplne zbytočné. Načo nám sú dávno mŕtvi filozofi a ich zasnívané úvahy, keď dnes musíme riešiť úplne iné problémy. Rast antidemokratických hnutí, zžieravý vplyv ruskej propagandy, pozitívny sentiment mnohých ľudí po minulých dobách komunistickej neslobody. Zdá sa, že tu je potrebné navrhnúť konkrétne inštitucionálne riešenia, schváliť adekvátnu legislatívu, zlepšiť stav politickej kultúry a nie sa obracať na aristotelskú eudaimoniu či kresťanské dogmy.
Čo je však dnes dominantná koncepcia slobody v mysliach väčšiny moderných ľudí na Západe? Ako som spomenul v prvej kapitole, je to externá liberálna koncepcia, kladúca dôraz na slobodu ľudského indivídua a prístup k čo najväčšej palete možností do tej miery pokiaľ nie je ublížené druhým osobám. Podstata tejto teórie slobody tak spočíva v možnostiach, v tom na čo kariérne dosiahneme, v tom do čoho sa môžeme pustiť, čo si môžeme finančne dovoliť a podobne. V týchto vskutku záslužných vlastnostiach slobody ako ju chápe klasický či sociálny liberalizmus je však skryté aj jedno riziko. Hrozí, že ak sa budeme zameriavať na slobodu ako na niečo orientované smerom von, t. j. orientované na naše praktické možnosti v okolitom svete, staneme sa menej vnímavými voči internej forme slobody, ktorá nie je závislá na tejto externej garancii. Jej podstata totiž spočíva v existenciálnom stave slobody, nie v slobode ako uspokojivej škále činností, ktorým sa môžeme dennodenne venovať. Z toho vyplýva, že internú slobodu človeku nemožno vziať. Takýto človek teda nemá dôvod nechať sa skorumpovať a podplatiť peniazmi či mocou.
Táto téza o akejsi internej slobode sa opäť môže zdať príliš abstraktná. Napriek tomuto bezprostrednému dojmu je nám však kultúrne veľmi blízka. Stoja na nej mravné ideály stelesnené v ukrižovanom Kristovi alebo popravenom Sokratovi, ktorý radšej vypil čašu bolehlavu ako by mal odvolať svoje filozofické učenie. V týchto dvoch prípadoch sa ukazuje čo znamená interná, bytostná sloboda. Znamená život podľa Pravdy, ktorej nikdy nemožno protirečiť. Znamená neúnavný odpor voči svojvôli štátnej moci, pokrytectvu a pretvárke.
Aj v našich moderných dejinách pretkaných neľudským útlakom v dvoch totalitných režimoch bolo mnoho osobností, ktorých by sme nemohli označiť za slobodných zo striktne liberálneho hľadiska, ale predsa nemožno pochybovať o ich vnútornej, bytostnej slobode.
Uvediem dva reprezentatívne príklady. Prvým je významný český filozof Jan Patočka, ktorý bol kľúčovou postavou disentu počas normalizácie. Patočka aj napriek znemožnenému pôsobeniu na akademickej pôde a nepretržitému sledovaniu Štátnou bezpečnosťou odvážne vystúpil ako jeden z lídrov Charty 77. Rozhodol sa nahlas protestovať proti porušovaniu ľudských práv v komunistickom Československu, čo ho po množstve únavných výsluchov zo strany Štb stálo život. Druhou osobnosťou, ktorú chcem spomenúť je čelný predstaviteľ slovenskej tajnej cirkvi po roku 1948 Silvester Krčméry. Statočnosť, ktorú prejavil zoči-voči nespravodlivosti komunistického súdnictva 50. rokov ho preslávila. Zo slov jeho prejavu „vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ naskakujú zimomriavky aj desaťročia po páde komunizmu.[6]
Čo nám v dnešných ťažkých časoch odkaz ľudí ako Patočka a Krčméry môže povedať? Čo nám hovorí o skutočnej podstate slobody? Títo muži museli čeliť mnohým útokom na svoje ľudské a občianske práva, nemohli cestovať, pracovať, prežili veľkú časť svojho života vo väzení alebo pod prísnym policajným dozorom. Vedeli, že ak sa postavia na odpor proti vládnej moci bude to mať pre nich zničujúce dôsledky. Tušili, že aj o to málo životných možností a perspektív, ktoré im ostali nenávratne prídu. Obaja však pochopili, že skutočná sloboda nespočíva len v tom či môžem robiť to či ono, i keď tento rozmer je nepochybne veľmi dôležitý. Uvedomili si, že ide o to slobodným byť, bez ohľadu na to či by boli rovnoprávnymi občanmi povedzme Francúzska alebo nespravodlivo odsúdenými väzňami v komunistickom Československu. Takejto autentickej slobody, ktorá bytostne preniká ľudskú existenciu sa každý totalitný režim najviac bojí. Človek, ktorý je bytostne slobodný sa nezľakne ani Štb, ani komunistických súdov, ani ťažkého žalára. Neprijme výhody a benefity, ktoré by mu plynuli z kolaborácie s režimom a jeho prisluhovačmi. Odmieta sa stať len ďalšou z mnohých figúrok na politickej šachovnici. Riadi sa kantovským morálnym imperatívom, ktorý nepripúšťa kompromisy. Inými slovami, je slobodný pretože je tým kým je.
Záver
Otázka s ktorou sme začali naše premýšľanie znela čo ma robí slobodným, respektíve ako si môžeme zachovať slobodu v kontexte dnešného nástupu populizmu a autoritárskych režimov. Preskúmali sme historický vývoj diskusií o slobode rovnako ako vnútorné napätie tohto často používaného (a zneužívaného) pojmu.
Čo tvorí zásadný rozdiel medzi slobodným a zotročeným človekom? Nie sú to len slobodné alebo neslobodné pomery v ktorých žijeme. Ide o to aký postoj zaujmeme k danej sociálnej realite. Záleží len na nás či budeme poslušnými konformistami, ktorí kývnu na každý povel zhora alebo aktívne participujúcimi občanmi, na ktorých vždy stojí každá zdravá demokracia. Nie je teda pravda, že pokiaľ je niekto vnútorne slobodný tak sa nemusí zaujímať o vonkajší svet a spoločenské problémy sú mu ukradnuté. Nesnažím sa propagovať akúsi existenciálnu formu politickej pasivity či utekať do vlastného vnútra pred nespravodlivým svetom. Práve naopak, ľudia bytostne nezávislí, nekompromisní a odhodlaní postaviť sa na odpor zlu sú tí jediní, ktorí dokážu vybudovať skutočne slobodnú a prosperujúcu spoločnosť svojou aktívnou politickou participáciou a snahou o zmenu. Takíto napokon boli aj ľudia, ktorí stáli na tribúnach v novembri 1989. Preto som presvedčený, že interná, bytostná forma slobody prirodzene spojená s odvahou a morálnymi zásadami je tým jediným, čo človeka skutočne emancipuje. Zároveň je takýto postoj aj dnes to jediné, čo dokáže poraziť mocenské ambície autoritárskych politikov a zabrániť opakovaniu hrôz totalitných režimov 20. storočia. Skutočná sloboda je len a len v našich rukách. Pamätajme na to.
Autor je študentom Katholieke Universiteit Leuven, Belgicko.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2024.
[1] Ayn RAND, The Fountainhead, New York 1993, s. 144 (môj voľný preklad).
[2] Pozri Timothy SNYDER, Cesta k nesvobodě, prel. Martin Pokorný, Praha 2019.
[3] ARISTOTELÉS, Etika Níkomachova, prel. Antonín Kříž, Praha 2021, s. 25–27.
[4] Používam vydanie Jeruzalémská Bible: Písmo svaté vydané Jeruzalémskou biblickou školou, prel. František X. Halas a Dagmar Halasová, Kostelní Vydří 2009.
[5] John Stuart MILL, On Liberty, Utilitarianism and Other Essays, Oxford 2015, s. 12–13.
[6] Pre celý text Krčméryho prejavu pozri https://www.postoj.sk/5707/vy-mate-moc-my-mame-pravdu (cit. 16. 11. 2024).
