Dvanásteho októbra 2022 Slovenskom otriasla chladnokrvná vražda Matúša a Juraja, dvoch nevinných mladých ľudí. Útočník ich nepoznal – k vykonaniu ohavného činu ho motivovalo len vedomie, že obaja patrili do LGBT+ komunity. Akoby to však nestačilo, slovenskej spoločnosti nebol po tejto udalosti dopriaty ani proces postupného liečenia sa. Miesto adekvátnej reakcie sme boli svedkami toho, ako politické špičky (až na pár výnimiek) nedokázali vykonať ani symbolické gesto, nieto ešte podporiť legislatívne zmeny, ktoré by LGBT+ komunitu podporili. Samotný čin, ako aj reakcie osobností formujúcich verejný priestor, sa tak stali zhmotnením atmosféry netolerancie a neznášanlivosti, ktorá na Slovensku panuje už roky.
Vražda a následné reakcie však neexistujú vo vákuu. Bez toho aby sme akokoľvek zľahčovali tento zločin z nenávisti, ide o pomyselnú špičku ľadovca, akési tragické vyvrcholenie spoločenského vývoja. Čo sa však skrýva pod pomyselnou hladinou? Aké udalosti, fenomény a štruktúry viedli k tragédií? Ak ako spoločnosť chceme podobným nešťastiam v budúcnosti predísť, je potrebné na takéto otázky nájsť odpovede. Táto esej sa práve o to snaží, a predstavuje autorov skromný príspevok do celospoločenskej diskusie, ktorú Slovensko tak veľmi potrebuje, a ktorá snáď dospeje ku konkrétnym výsledkom.
Pri snahe identifikovať korene netolerancie je dôležité nepodľahnúť vábeniu jednoduchých vysvetlení. Rozmýšľať o spoločenských udalostiach znamená rozmýšľať o nekonečnej a neuveriteľne komplexnej spleti kauzálnych reťazcov. Ľudstvo doteraz neprišlo s nástrojom, ktorý by túto spleť dokázal rozmotať, a ukazovať preto prstom na jednu konkrétnu udalosť, faktor, alebo aktéra bude vždy vysvetľovať len zlomok variability v spoločenskom dianí. Aby sme maximalizovali naše porozumenie určitého fenoménu je preto potrebné aplikovať prístup, ktorý bude abstrahovať z konkrétnych faktov a vytvorí široko aplikovateľný koncepčný rámec. Rámec, ktorý ponúka táto esej, je vytvorený v troch krokoch. Najprv je analyzovaný koncept kultúrne naučených kategórií, pričom je ilustrované, ako spoločnosť môže tieto kategórie arbitrárne meniť. Následne esej skúma spoločensky vykonštruovanú povahu hodnôt, ktoré kategórie – premenné – nadobúdajú. V poslednej časti esej nadväzuje na predchádzajúcu analýzu rozlíšením esencialistického a sociálne konštruktivistického pohľadu na svet, pričom argumentuje, že pre odstránenie netolerancie spoločnosť musí opustiť esencialistické vnímanie sveta.
Kultúrne naučené kategórie
Prvým fenoménom v tvorbe sociálnej identity, ktorý je potrebné pochopiť pre jej skutočnú povahu, sú kultúrne naučené kategórie. Na ich dôležitosť upozorňoval už v roku 1957 americký sociológ Alvin Gouldner v eseji „Kozmopoliti a miestni obyvatelia: K analýze latentných sociálnych rolí[1].“ Gouldner argumentoval, že „kultúrne naučené kategórie zameriavajú pozornosť na určité aspekty správania a vzhľadu jednotlivca. Týmto spôsobom je jednotlivec ‚zaškatuľkovaný‘, teda sa považuje za určitý ‚typ‘ človeka […]. Proces, v ktorom je jednotlivec klasifikovaný ostatnými členmi svojej skupiny v zmysle kultúrne predpísaných kategórií, možno nazvať priradením ‚sociálnej identity‘.“
Kategórie sú užitočným analytickým nástrojom, vďaka ktorému človek dokáže lepšie porozumieť nekonečne nuansovanému svetu. Kategorizácia však nie je neutrálny proces – zaradením objektu analýzy do istej kategórie jednotlivec upriami svoju pozornosť na určitú charakteristiku objektu, pričom ostatné zatláča do úzadia. Už samotný akt zvolenia kategórie teda formuje vnímanie reality. Kategórie zväčša nevolíme vedome, skrátka intuitívne „vieme“ na základe čoho chceme objekt nášho záujmu posudzovať. Lenže absencia reflexie na proces výberu nie je výsledkom existencie objektívne správnej odpovede na otázku „ktorú kategóriu si vybrať.“ Ako píše Gouldner, používame kultúrne naučené kategórie – ide teda o kategórie, na ktorých sme sa ako spoločnosť implicitne dohodli. Vo svojej podstate je však voľba určitej kategórie z nekonečného množstva možností pomerne náhodná.
Ilustrovať túto myšlienku je možné na kategorizácií zvierat. Zaraďovať zvieratá do kategórií sa učia už malé deti, keď delia zvieratá na stavovce a bezstavovce, a stavovce ďalej na ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce. Neexistuje však žiadne pravidlo, ktoré by nás nútilo zaraďovať zvieratá do tých kategórií, aké dnes používame. Inými slovami, neexistuje nič také ako „správne“ kategórie. Ostatne, presvedčil sa o tom aj Michel Foucault, ktorý v predslove knihy „Poriadok vecí – Archeológia vied o človeku[2]“ píše o tom, ako ho pobavila kategorizácia zvierat prebraná zo starovekej čínskej encyklopédie. V nej boli totiž zvieratá rozdelené do trinástich kategórií, medzi ktorými sa nachádzali aj kategórie ako „patriace cisárovi,“ „túlavé psy“ a „zvieratá, ktoré z veľkej diaľky vyzerajú ako muchy.“ Takéto kategórie sa absolútne vymykajú dnešnému chápaniu tohto konceptu, napriek tomu však nie sú nepoužiteľné, a navyše zdieľajú niektoré znaky s kategóriami, ktoré používame dnes. Foucault napríklad poukazuje na to, že každej kategórií sa dá pripísať presný význam a je možné demonštrovať, aké zvieratá do nej patria. Tak ako kategórie spomínané Foucaultom, aj „naše“ kategórie sú stále len premenné, ktoré sú akceptované a používané spoločnosťou.
Tento princíp funguje aj v prípade ľudí. Kategórie, ktoré používame – miesto narodenia, farba pleti, sexuálna orientácia – nie sú nikde pevne zakotvené. Že v súčasnosti používame istý súbor kategórií neznamená, že to tak ostane, ide „len“ o výsledok doterajšieho vývoja spoločnosti. Je pravdepodobné, že o sto alebo dvesto rokov budeme používať iný súbor kategórií, v dôsledku čoho bude naše vnímanie sveta diametrálne odlišné. Ľudí teda môžeme posudzovať na základe čohokoľvek chceme. Miesto farby pleti to môže napríklad byť morálny kompas. Miesto sexuálnej orientácie to môže byť to, či nám daný človek pomohol v ťažkej chvíli. V súčasnosti zaužívané kategórie nás však vedú k posudzovaniu ľudí na základe charakteristík, ktoré by pre nás vôbec nemuseli, a pravdepodobne ani nemali, byť podstatné. To my sami im „umelo“ prisudzujeme väčšiu dôležitosť, než iným. Porozumenie arbitrárnej povahy používaných kategórií je tak prvým krokom k odstráneniu netolerancie, ako ju dnes poznáme.
Normatívne hodnotenia
Voľba kategórie je však len prvým krokom v tvorbe sociálnej identity človeka. Kategóriu je možné chápať ako premennú – obal, ktorý sa stane skutočne užitočným až vtedy, keď doň niečo vložíme. Druhý krok teda nastáva, keď zvolená premenná nadobudne istú hodnotu (napríklad „Slovensko“ môže byť konkrétnou hodnotou premennej „pôvod“). Dôležitou charakteristikou dnes používaných premenných je, že hodnoty, ktoré tieto premenné nadobúdajú, sú často náhodné. Mnohé premenné totiž nadobudnú hodnotu už v momente, keď sa narodíme (napríklad už spomínaná farba pleti, pôvod, alebo sexuálna orientácia). Náhodnosť pridelenia hodnoty v spojení s vedomím, že samotná priorizácia tej-ktorej premennej je do veľkej miery výsledkom náhody, prinajmenšom vzbudzuje otázku, či je dnešný systém hodnotenia opodstatnený.
Ľudia však na základe podobných premenných dnes hodnotení sú. Prítomnosť hodnotenia nutne implikuje, že hodnoty, ktoré premenné nadobúdajú, majú v očiach ľudí rôzne normatívne náboje. Lenže normatívne hodnotenie, ktoré charakteristikám jednotlivcov pripisujeme, je – podobne ako v prípade voľby kategórií – náhodné v tom zmysle, že neexistuje prírodný zákon, podľa ktorého by sme niektoré charakteristiky mali vnímať ako „dobré“ a iné ako „zlé.“ Normatívne hodnotenia charakteristík jednotlivcov sú vytvorené a reprodukované spoločnosťou. Každá z normatívnych klasifikácií hodnôt má pravdepodobne (mierne) iný pôvod a ich skúmanie presahuje rámec tejto eseje. Avšak pre lepšie pochopenie vzniku a povahy normatívneho hodnotenia je dôležité aspoň jeden príklad bližšie preskúmať.
Kultúrna teoretička Lauren Berlant a sociálny teoretik Michael Warner v roku 1998 publikovali esej s názvom „Sex in Public[3],“ ktorá predstavuje koncept heteronormativity. Heteronormativita podľa Berlant a Warnera označuje „inštitúcie, štruktúry chápania a praktické orientácie, ktoré spôsobujú, že heterosexualita sa zdá byť nielen koherentná – teda organizovaná ako sexualita – ale aj privilegovaná [dôraz pridaný autorom].“ Heterosexualita je v spoločnosti reprodukovaná a vnímaná ako privilegovaná nielen preto, že je prezentovaná častejšie ako iné sexuálne orientácie (napríklad vo filmoch alebo reklamách), ale aj kvôli spôsobu, akým je prezentovaná (napríklad monopol heterosexuality na inštitúciu manželstva). S heterosexualitou nie je nič v neporiadku. Existencia heteronormatívnych štruktúr však spôsobuje, že heterosexualita v spoločenskom vnímaní nadobúda pozitívny normatívny náboj, zatiaľ čo iné sexuálne orientácie nadobúdajú náboj negatívny.
Sexuálna orientácia je samozrejme len jednou z premenných, pri ktorých spoločnosť rôzne vníma rôzne hodnoty, rovnaký princíp však funguje aj pri ostatných premenných, ktoré táto esej spomína. Kľúčovým je poznatok, že existencia špecifických normatívnych systémov hodnotenia neznamená, že sú tieto systémy aj ultimátne správne. V dnešnej spoločnosti však podobná reflexia na vlastné myšlienkové pochody chýba. Ľudia sa nezamýšľajú nad tým, prečo iných ľudí hodnotia tak, ako ich hodnotia. Takéto zamyslenie však ako spoločnosť súrne potrebujeme. Ak sú totiž normatívne náboje, ktoré pri rôznych charakteristikách ľudí cítime, len výsledkom spoločenského vývoja a nie sú nikde zakotvené, je prinajmenšom na zamyslenie, či je vnímanie niektorých charakteristík ako lepších a iných ako horších správne.
Normatívne hodnotenia sa navyše neodohrávajú len medzi jednotlivcami ale, ako spomínali Berlant s Warnerom, aj naprieč spoločnosťou. Plošné využívanie vybraných premenných a systémov normatívneho posudzovania ich hodnôt vytvára sociálne identity, ktoré nutne ústia do vzniku hierarchií postavenia a štruktúr moci. Ako píše filozof Kwame Anthony Appiah v knihe „Lži, ktoré spájajú,[4]“ sociálna identita jednotlivca slúži pre ostatných ako akési vodidlo v rozhodovaní ako sa k danému jednotlivcovi správať. V súčasnosti pozorovateľné interakcie na úrovni jednotlivcov prispievajú ku všeobecnej akceptácií vodidiel, ktoré následne umožňujú a legitimizujú netoleranciu.
Esencializmus a sociálny konštruktivizmus
Pomyselné vlákno, ktoré sa tiahlo naprieč doterajšou analýzou, je vlákno akejsi arbitrárnosti a náhodnosti, ktoré je možné chápať aj ako vlákno sociálneho konštruktivizmu. Ide o teóriu, ktorá má masívnu základňu podporovateľov v radách humanistických a spoločenských vedcov a vedkýň. Profesor aplikovanej lingvistiky Jim McKinley sociálny konštruktivizmus definuje ako teóriu, podľa ktorej je „ľudský vývoj sociálne situovaný a vedomosti sú konštruované prostredníctvom interakcie s ostatnými[5].“ To, akým spôsobom spoločnosť zmýšľa, je tak len výsledkom jej doterajšieho vývoja, a nejde o ultimátnu pravdu.
Zdá sa však, že vo verejnej diskusií takéto chápanie sveta (takmer) úplne absentuje, a presadzuje sa skôr esencialistické zmýšľanie. Esencializmus definuje kolektív autoriek okolo profesorky psychológie Marjorie Rhodes ako „presvedčenie, že určité sociálne kategórie (napr. rod, rasa) označujú zásadne odlišné typy ľudí [6].“ Takéto videnie sveta vedie k predpojatosti, a jednotlivcov vedie ku vnímaniu „členov [istej sociálnej] kategórie ako [osôb], ktoré majú spoločnú hlbokú, základnú, inherentnú povahu (“podstatu” kategórie), ktorá spôsobuje, že sa navzájom zásadne podobajú zjavnými aj nezjavnými spôsobmi[7].“ Esencializmus teda pracuje s premisou, že usporiadanie spoločnosti vychádza z akejsi „podstaty,“ ultimátnej pravdy, ktorú nemožno spochybniť. Esencializmus je základom veľkej časti argumentácie ľudí, ktorí cítia negatívne emócie voči iným na základe ich sociálnej identity. Títo ľudia tvrdia, že jednotlivci s minoritnými charakteristikami sú istým spôsobom neprirodzení, prípadne skrátka tvrdia, že majoritná črta je tá „správna.“ Takéto nazeranie na svet následne umožňuje netoleranciu – ak veríme, že akési prirodzené zákony určujú čo je „dobré“ a čo „zlé,“ logickým vyústením je, že odsudzujeme to „zlé.“ Ako však táto esej dokázala, pri súčasne používaných kategóriách je vnímanie niektorých charakteristík ako „dobrých“ a iných ako „zlých“ neopodstatnené.
Fenomén nárastu netolerancie nie je limitovaný len na Slovensko – extrémistické skupiny s netolerantnými postojmi k určitým minoritám naberajú na sile naprieč západným svetom. Zakoreňovanie esencializmu v spoločnosti je teda globálnym fenoménom. Dobrou správou však je, že chápanie (ne)tolerancie ako fenoménu založenom na esencialistickom zmýšľaní implikuje možnosť zmeny. Ako spoločnosť sa však musíme vzdať súčasného chápania sveta a spoločne vytvoriť – vykonštruovať – spoločnosť, v ktorej nebudeme ľudí hodnotiť na základe kategórií, ktoré sú v konečnom dôsledku nedôležité. Jedným zo spôsobov, ako môžeme takúto spoločnosť vytvoriť, je napríklad prostredníctvom „znovuobjavenia“ hodnoty vedomostí produkovaných humanitnými a spoločenskými vedami. Práve tieto oblasti ľudského poznania nás totiž učia dekonštruovať sociálne identity – niečo, čo čísla a rovnice nedokážu. Verím, že Slovensko je takejto zmeny schopné.
Autor je študentom University of Amsterdam.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2022.
[1] Gouldner, A. W. (1957). “Cosmopolitans and Locals: Toward an Analysis of Latent Social Roles.I”, Administrative science quarterly, 2(3): 281–306.
[2] Foucault, M. (1973). The order of things: an archaeology of the human sciences. New York: Vintage Books.
[3] Berlant, L. and Warner, M. (1998). “Sex in Public”, Critical inquiry, 24(2): 547–566.
[4] Appiah, A. (2018). The lies that bind. Rethinking identity, creed, country, color, class, culture. New York: Liveright Publishing Corporation.
[5] McKinley, J. (2015). „Critical Argument and Writer Identity: Social Constructivism as a Theoretical Framework for EFL Academic Writing“, Critical inquiry in language studies, 12(3): 184–207.
[6] Rhodes, M., Sarah-Jane, L. and Tworek, C. M. (2012). “Cultural transmission of social essentialism”, Proceedings of the National Academy of Sciences – PNAS, 109(34): 13526–13531.
[7] Ibid.
