Milý Peter,
dnes máš osemdesiat — a je to dobrá príležitosť poďakovať sa Ti za to, že sa už celé desaťročia pokúšaš rozumieť Slovensku bez ilúzií, ale aj bez rezignácie. V Sne o krajine aj v Krajine bez sna si pomenoval niečo, čo sa nás drží dodnes: že krajina bez sna chradne, no sen bez kritického myslenia sa ľahko zmení na sebaklam. Učíš nás, že premýšľať o Slovensku znamená niesť zodpovednosť — nielen za minulosť, ale aj za to, čo ešte len vzniká.
V Tvojich textoch je Slovensko vždy živé, problematické, krehké — nikdy hotové. A práve tým sú dôležité: nútia nás nezľahčovať, pýtať sa nepríjemné otázky, nestratiť bdelosť. Zároveň z nich cítiť vieru, že má zmysel pokračovať — písať, hovoriť, vstupovať do verejného priestoru, aj keď to nie je pohodlné, a s väčšinovým názorom konformné.
Zo srdca Ti želáme veľa zdravia a síl, aby si mohol dokončiť to podstatné, pokračovať v práci, ktorá má váhu, a zostať naďalej tým, čím si bol doteraz — vzorom presného myslenia, občianskej odvahy a poctivého vzťahu ku krajine, ktorá sa opakovane láme na pamäti a zabúdaní.
Peter, Ondrej, Dana, Rado, Ivan a Dušan
