„The world breaks everyone and afterward many are strong at the broken places.“
― Ernest Hemingway, A Farewell to Arms[1]
Mám vo zvyku veľmi rýchlo zanevrieť na pokazené, nefunkčné alebo inak poškodené veci. Veľmi ľahko napríklad zanechávam čítanie knihy, ktorej sa v mojej taške ohli okraje. Prestala som aj fotiť, pretože môj fotoaparát má oškretý rub objektívu. Môj predtým obľúbený hrnček má obité dno, a je tak v poličke uložený hlboko za novou bezchybnou a bezcitnou keramikou. Ponožku s dierkou, a aj jej nevinnú dvojičku, zahadzujem ihneď po zistení o jej smelej nedokonalosti. Jablko so stopou po možnej návšteve červíka prenechávam iným a beriem si to hneď vedľa neho, vyleštené, zo supermarketu. Rovnako sa staviam aj ku vzťahom, ktoré opúšťam po prvej hádke, a k dňom, ktoré sa stihli pokaziť už ráno. Tak ma to učil otec; ak je deň zlý, neoplatí sa v ňom robiť nič, snaha je vraj zbytočná, najlepšie je ho jednoducho premrhať. Ktovie, koľko dní som tak už stratila…
Tak ako on, som klasický konzument vychovaný rýchlou dobou zdanlivého prebytku, v ktorej nie je miesto, a hlavne ani čas, na nápravu ničoho. Kričíme: „Ďalší!“ ihneď ako zazrieme čo i len malú nedokonalosť. V súčasnosti, ale začíname badať aj potrebu nápravy tohto zlozvyku, o ktorej sme podvedome aj tak celý ten čas všetci vedeli; predsa nám bolo jasné, že takto vytvárame len jednu obrovskú skládku nefunkčnosti, a že to pred čím sme utekali, nám koniec-koncov zavalí aj posledný únikový východ. A to sa bavíme len o – aspoň načas – vymeniteľných veciach, ale čo ak takýto “dnešný“ človek narazí na niečo nenahraditeľné? Čo ak je chybný on sám? Fungovanie štátu sa nedá napraviť rýchlo, a keď sa ukazovali prvé trhliny, prvé nedokonalosti, možno sme ich náprave mali venovať viac času, a namiesto špiny a blata, sme mali použiť zlato.
Celý tento problém – akokoľvek systémový je –, a rovnako aj nástojčivosť jeho nápravy, padajú na jednotlivcov; nie všetci sa nimi ocitneme zasypaní v rovnakom čase, mnohí pod ich prikrývkou spia v nevedomosti až dokým ich nepreberie potreba nádychu, a na niektorých sa, žiaľ, zosypú a pochovajú ich tak zaživa.
Prajem všetkým, aby sa oprášili čo najskôr, a najlepšie, ak tak urobia na vlastný vedomý popud, a nie kvôli reflexu prežitia. Nám, ako spoločnosti, sa to nepodarilo, neboli sme na to sami dostatočne mravní, neboli sme slušní, a tak prišiel hraničný (zlo)čin – vražda dvoch mladých ľudí, Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, tých, ktorí sa prebrali dávno pred nami.
Slovensko, dal som ti všetko a teraz som nič[2]alebo Prečo zomrel a prečo na tom záleží[3]
Ján Kuciak dal snahe o lepšie a slušnejšie Slovensko všetko, doslova. Snažil sa bojovať proti tým, ktorým vyhovovalo, že spíme, snažil sa nás zobudiť; možno keby sme sa nechali, nemuselo to zájsť až tak ďaleko. Slovensko, ale, zdá sa, vždy potrebovalo niečo o sile bleskov hromu.
Kvôli tejto ohavnej udalosti sme teda už viac ako dva roky hore; Prebrali sme sa a vyšli sme do ulíc, a to spôsobom, ktorý bol takmer renesanciou protestov z roku ´89, v manifeste neformálnej siete aktívnych občanov, Za slušné Slovensko, boli stanovené prvé slušné požiadavky, vydobyli sme si rezignácie viacerých predtým významných politikov, niekoľkí zločinci sa postavili pred súd, verejne sa odhalili ďalšie prepojenia tých najmocnejších s tými morálne najslabšími, vo februári sa vymenila vláda, a aj vďaka tejto výmene končia títo kedysi elitní predstavitelia štátneho aparátu, v neobvykle vysokých počtoch, aspoň nateraz, vo väzbe. Skutok prebral aj ľudí, ktorí sa celkom odôvodnene zobudili so strachom o svoje vlastné osudy, ktoré sa, ak sa celá táto chobotnica rozpletie, ocitnú v bezprostrednom ohrození. Dosiahli sme teda nepredstaviteľné, nedotknuteľní sa boja.
Počas dvoch rokov od vraždy nás neobišli ani prvé sklamania, no my sme im nepodľahli, nestratili sme pre nenávisť úsudok, opäť sme si sľúbili vydržať, museli sme, pretože pád z výšky bolí síce viac, no je aj náročnejšie ho vyvolať.
Časy sa zmenili a nás pri tomto všetkom skutočne sleduje celý svet. Lokálne vlády už musia čeliť globálnemu protestu. Ešte stále tak existuje nádej, že sa pre ostatných staneme pozitívnym príkladom, aj keď neskorého, prebudenia.
Ján Kuciak a ani Martina Kušnírová nikdy úplne nevymiznú, nikdy nebudú zabudnutí, nikdy sa nepremenia v nič, nie pokiaľ budú žiť slušní ľudia, pretože tí si túto udalosť nemusia pripomínať, nedokážu na ňu zabudnúť a postarajú sa o to, aby nemohli ani ostatní.
Nehaňte ľud môj?[4]
Je dôležité odhaľovať problémy v celej ich hroznej podobe, zločin musí mať tvár, aby mohol byť odsúdený, až potom sa môžeme snažiť o poctivú očistu, aj keď nás pri nej možno niekoľkokrát napne.
Nemyslím si, že sú Slováci zlí, sú, prekvapivo, presne takí, ako o nich píše Bram Stoke v Draculovi[5]: hroziví, no neškodní a nepriebojní; v dnešných reáliách kričí zdanlivá hrozivosť zo všetkých internetových diskusií. Andrej Sládkovič bol idealista ako sa na jeho dobu patrilo a akých na Slovensku už nenájdete (fašisti sa ako vždy nepočítajú), a preto je otáznik zámerný. Nikto si už nerobí ilúzie, nie je to potrebné, samostatný štát už jestvuje a radosť z nového trvala v našom prípade veľmi krátko. Možno bolo základnou chybou, že sme v ´93 skazení už vznikali. Tu už nehovorím o renesancii, pretože sa obávam, že sme v tomto prípade neopustili antiku 90-tych rokov. Tento labyrint marasu sme si možno vytvorili s pomocou iných, pochybujem ale, že nás z neho niekto cudzí vyvedie.
Pochvala i kritika sú veľmi silné, najmä ak sú plné pravdy; bez nich by mnohé stagnovalo a niečo by ani vôbec nevzniklo. V spoločnosti málokedy vládne všeobecná spokojnosť, no v tej našej, by to zatiaľ nebolo ani na mieste, a či už boli posledné protestné voľby väčším alebo menším úspechom, nemyslím si, že by sa situácia stihla natoľko zmeniť.
Nová vláda a slušnosť v čase moru
Možno sme si mysleli, že výmena vlády bude dostatočnou zmenou zabehnutého režimu, potom však prišla svetová pandémia, a my už viac než len tušíme, že nastal oveľa závažnejší prerod.
Správať sa slušne a férovo nebolo počas tohto roku sťažené len pre tých v rozhodujúcich pozíciách. Mravnosť verzus vlastný záujem. Tento rok si rozhodovanie mohol vyskúšať každý. Urobilo sa mnoho chýb a poukazovať na ne je dôležité, inak sa z nich nielenže nikdy nepoučíme, no nebudeme ich môcť ani napraviť, a to by mala súčasná vláda pochopiť. K nevyhnutnému zmätku sa totiž, nanešťastie, pridal aj chaos spôsobený jedným mužom s prstom prilepeným na dotykovej klávesnici, ktorý neponechá na ostatných ani len to, aby zhodnotili jeho konania, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú; aj toto totiž “zvládne“ sám, teda minimálne tú chváliacu časť. Niekedy, je ale potrebné dôverovať aj v slušnosť druhých. Snáď sme už pochopili skutočnú hodnotu pravdy, ktorá má aj tak vo všetkom neoblomnú výhodu. A spoznali sme aj dôležitosť ľudí, ktorí o ňu denno-denne bojujú – novinárov, vedcov a iných odborníkov v rôznych oblastiach. Verím, že dohliadneme na to, aby ich tu o pár rokov nebolo márne hľadať.
To že sa niečo nepodarí nemusí zákonite znamenať návrat k predchádzajúcemu zlu, naopak, za správneho uchopenie, to môže byť predzvesťou výrazného posunu vpred. Upozorňovanie a následné riešenie našich pochybení vedie ku kontinuálnemu vývoju a bráni spiatočníckym tendenciám, ktorých sa v súčasnom ovzduší všetci tak obávame.
Slušný = dobre vychovaný (A kým?)
Populisti hľadiaci len na vlastné záujmy sa snažia sebe pridružené masy presvedčiť, že byť morálny nie je v záujme nikoho. Táto atmosféra jednoducho vládne v súčasnosti aj nášmu geografickému okoliu. Spravodlivosť sa ukrýva za peknými rečami a neoverenými informáciami, hoaxom sa darí na úkor nemilosrdnej pravdy a spoločné presvedčenie v menšinový názor vytvára komunity, za ktorými nám je v dnešnom svete, plnom individualistov, tak smutno.
Tento rok bol dôkazom toho, že len víťazstvo niekedy nestačí, a aj demokracia môže byť vystavená nespravodlivo nečakanej skúške. Naša krajina sa už počas svojho historického vývoja ocitla v hodnotovo ostrovnom (spolu)štáte v totalitnom mori strednej Európy, snáď sa táto skutočnosť nezopakuje, no ak áno, budeme musieť robiť všetko preto, aby ju už tak rýchlo nezaplavilo.
„…nýbrž mravní“[6]
Tomáš Garrigue Masaryk povedal, že problém jeho doby nie je len hospodársky alebo politický, ale predovšetkým mravný. Ja si myslím, že tento problém nie je limitovaný dobou a že ak by bol svet mravne bezchybný, prvé dve problémy by sa ľahko stratili. Rozhodnúť o existencii problémov štátu tak môže každý z nás, nielen politici a ekonómovia.
Systém živí jednotlivcov a ich individualitu. Na skupinách už dnes až tak nezáleží; pretože akokoľvek silná sa ich sieť zdá, vždy sa roztrhne v prospech individuálnych záujmov o čo najlepšie podmienky žitia, ktoré sú ovplyvnené len pravidlami štátu, v ktorom títo jednotlivci žijú. Slušnosť štátu je preto slušnosťou jednotlivcov a opačne. Ak preto budeme pracovať na náprave vlastných nedostatkov, dovolím si tvrdiť, že tým budeme nevyhnutne prispievať aj k náprave celej krajiny.
Ak zabudneme, stratíme
Je ľahšie spomenúť si na veci, za ktoré sa nemusíme hanbiť, ale ak zabudneme, stratíme spoľahlivo viac ako len to, na čo sme snažili zabudnúť, a ja už nemienim slepo strácať.
Nehanbime sa za minulosť, všetci vieme, že sa z nej máme učiť, len tak sa z našich nedostatkov môžu stať naše najpevnejšie súčasti. Tak ako japonské umenie Kintsugi, oprava fungovania štátu si tiež vyžaduje premenu, pôvodné nie je zákonite krajšie alebo lepšie ako to, čo bolo zlomené. Našu podstatu je niekedy skutočne možné vidieť až vtedy, keď nás niečo zlomí; a trhliny a rany, ktoré sa nami potom tiahnu, musíme najskôr poriadne vyčistiť, až potom ich môžeme vypĺňať zlatom, ktoré vyzdvihne naše riešenia, a keď stuhne, všetkým bude jasné, že sa k predchádzajúcim pomerom už nikdy nevrátime. Nič nie je vyhraté, nachádzame sa v prvej fáze, no tá je kľúčová, pretože špinavé zlato tu už bolo. Naposledy vo forme 250g tehličiek a ich majiteľovi zjavne ich ušpinenie neprekážalo.
Ukazuje sa, že výtvarník Matúš Maťátko má pravdu, sloboda nie je happyend[7], a aj o to zlato sa treba starať. Ako všetko hodné zachovania, vyžaduje si pravidelnú kontrolu, nekončiacu starostlivosť, neustále upozorňovanie na chyby, občasnú očistu, dokumentáciu týchto krokov a aj vzdelávanie o nich.
A Kindly Reminder[8]:
Len počas písania tejto eseje – priznávam si zahanbenia hodný neskorý dátum – sa rozhodlo mnoho ľudí vyjsť do ulíc a šliapať tak na jeden z mála dôkazov o našej slušnosti.
Neunáhlime sa, trpezlivosť je pri náročných riešeniach vždy rozhodujúca; nech pod nátlakom naprávané ešte viac nerozbijeme; robím si totižto zálusk na nový obľúbený hrnček!
Dominika Machová, Gymnázium Andreja Kmeťa, Banská Štiavnica.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2020.
[1] Hemingway, E., 2002. A Farewell To Arms. Vintage.
[2] Inšpirované prvým veršom básne America od Allena Ginsberga. In: Ginsberg, A., 2003. Howl And Other Poems. City Lights Books.
[3] Inšpirované /celým/ názvom knihy: Douglass, J., 2014. JFK And The Unspeakable. Maryknoll, N.Y.: Orbis Books.
[4] Inšpirované básňou Andreja Sládkoviča Nehaňte ľud môj. Zlatyfond.sme.sk. 2020. Andrej Sládkovič: Kratšie Básne (Nehaňte Ľud Môj) – Elektronická Knižnica. [online] Prístupné na: <https://zlatyfond.sme.sk/dielo/147/Sladkovic_Kratsie-basne/32> [Accessed 17 November 2020].
[5] Stoker, B., 2007. Dracula. Európa.
[6][6] Citát T. G. Masaryka z jeho novoročného prejevu v roku 1933: Radiožurnál. 2017. „Problém Dneška Je Především Mravní.” Poslechněte Si Unikátní Záznam Hlasu T. G. M.. [online] Dostupné na: <https://radiozurnal.rozhlas.cz/problem-dneska-je-predevsim-mravni-poslechnete-si-unikatni-zaznam-hlasu-t-g-m-6203343> [Accessed 17 November 2020].
[7] Nápis na grafike k 30. výročiu Nežnej revolúcie.
[8]Inšpirované ďalším z príkladov nežného protestu: A Kindly Reminder. 2017. Passenger. Dostupné na: <https://www.youtube.com/watch?v=qjlgWwB6D2w> [Accessed 17 November 2020].
