„A správaj sa slušne,“ hovorievali mi rodičia, keď som odchádzala z domu. Vďaka ich výchove som presne vedela, čo tým mysleli. Ale čo, ak by som sa narodila do inej rodiny, do iných pravidiel, do iného (ne)zázemia. Čo keby som svojich rodičov nepoznala, alebo by si ma menili z jednej rodiny do druhej, a nikomu by na mne vlastne nezáležalo? Chápala by som i tak danej oznamovacej vete s prikazovacím podtónom?
S našou republikou sme takmer rovesníčky. Niečo sa už od nás očakáva, mnohé by sme chceli a sem tam kadečo musíme. Veľa som sa naučila a začala si uvedomovať i sama, dokonca už s rodičmi mnohokrát nesúhlasím. Diskutujeme a máme iné názory, no je to v poriadku. Spochybňovať, tvoriť si vlastné presvedčenia. Myslieť kriticky. Nie kritizovať, ale spochybňovať na základe poznania. Avšak, základy som dostala stabilné. Tolerantnosť, zodpovednosť a pochopenie toho, ako sa dá rozlišovať medzi dobrom a zlom. I keď rokmi čoraz častejšie zisťujem, že hranicami medzi týmito dvomi zdanlivo vzdialenými protipólmi je niekedy paradoxne veľmi tenká. Na mojich základoch sa dá stavať, sú stabilné, nevezme ich len tak nejaký slabý vánok či ťažšia prekážka.
Republika to mala ťažšie. Striedali si ju z rúk do pazúrov. Nikto o ňu nejavil celkom úprimný záujem, i keď sa to často na začiatku každého ďalšieho opatrovníctva javilo nádejne. Veľakrát sme verili, že príde zmena. Že sa dostala do lepšej spoločnosti, že jej dajú, čo potrebuje. Lásku, ktorú by si tak nutne zaslúžila. Zatiaľ jej však väčšina z jej kreovateľov, jej otcov a matiek, vštepovali nenávisť. Koho nemá mať rada, proti komu má bojovať, komu nepodať pomocnú ruku. Nehovorili jej o tom, aká je krásna, v čom je výnimočná. Nechválili, nesnažili sa, aby sa mala lepšie. Vytvárali nepriateľov i tam, kde neexistovali. Najprv ju dlho plašili susedmi. Dokonca niektorí jej otcovia chceli štartovať aj tanky, aby posunuli hranicu. Potom boli hlavnými nepriateľmi cudzinci, ktorí nás mali zaplaviť, zbúrať nám kostoly a vziať naše ženy. Pomedzi to, republika nemohla zabudnúť nadávať na neprispôsobivých občanov a iných príživníkov, o ktorých jej po večeroch čítali rozprávky.
Akoby ju vychovávali k tomu, aby dokázala pochopiť zlo, ktoré budú jej tvorcovia páchať. Už v mladom veku jej tvorili krvavé spomienky. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi nastavili poprední predstavitelia krajiny – rodičia, a ich predĺžené ruky v slovenskej informačnej službe – opatrovníci, latku dosť vysoko. Nemuseli by ste mať príliš ohybnú chrbticu, aby ste ju podliezli, a tak to mnohým nerobilo žiadny problém. Niektorí sú dokonca
i známi tým, že svoju chrbtovú kosť stratili. Možno častým podliezaním latky alebo snahou preskočiť ju.
Republika si, našťastie, počas jej neľahkého života získala viacerých kamarátov. Napríklad nebojácnych ľudí, ktorí jej začali hovoriť o tom, že má nádej na zlepšenie. Ľudí, ktorí sa prestali báť a začal ju obhajovať. Hovoriť a písať o nej. O jej rodičoch a zverencoch. Prepisovať ich rozprávky.
Nad Tatrou sa blýskalo už mnohokrát odkedy sa Slovenská republika zrodila. Avšak, najväčšia búrka prišla až vtedy, keď nastalo ticho. Ticho po dvoch ľudských životoch. Ticho také silné, že sa rozliehalo ulicami a započul ho takmer celý svet. Ticho v srdciach, ktoré nás vyhnalo do ulíc. Tá vysoká latka, spomienka, zúfalstvo, hnev, túžba po zmene, Ján a Martina nás tam hnali, nie Soroš, nie Američania, ani vtedajšia opozícia. Nechceli sme prevrat, chceli sme prerod. Nechceli sme peniaze na stole, chceli sme spravodlivosť. Tak ako oni.
„Slovensko nie je krajina, v ktorej vraždia novinárov,“ mučila ma v mysli Janova odpoveď na mrazivom námestí Slovenského národného povstania vo februári 2018. Na jednej z hodín predmetu investigatívna žurnalistika, ktorý nás učil, sme a ho totiž spýtali, či sa nebojí, keď píše o takých ľuďoch.
Ján bol odvážny kamarát republiky, lebo jemu rodičia určite nečítali rozprávky, ktoré ho mali učiť akceptovať zlo. Jeho hodnoty stavali na sile dobra. Proti zlu bojoval a ako jeden z mála si uvedomoval, ako vysoko je tá pomyseľná latka nastavená a aké jednoduché je prejsť popod ňou bez ujmy. 21. februára 2018 dosiahla svoj vrchol. Bolo to, akoby sa dostala tak vysoko, že už musela začať klesať. Tak vysoko, že nebolo možné, aby sa tam ďalej udržala. Ako keď sa dostanete na úplný vrchol vašej celodennej túry a viete, že v ten moment ste skončili, že cesta späť vedie smerom dolu. 21. februára 2018 sa latka zlomila, krivka začala klesať. Nebola to priama sínusoida, a stále nepadá jednoducho, no pomaly spolu so sebou berie mnohých, ktorí ju v minulosti podliezali. Akoby už nediktovali pravidlá rovnakí ľudia, a tak sa obľúbená disciplína podliezanie latky zmenila na domino.
„Slušnosť vo väčšine ľudí podľa mňa stále žije. Niekto ju aj dáva najavo, ale v iných iba vegetuje,“ povedal v roku 2017 odborník na komunikáciu, vzťahy s verejnosťou a etiketu a dnes sa zdá, že sa slušnosť v ľuďoch začala zobúdzať. (PROKEŠ, 2017, online) Zobúdza sa, lebo dostala priestor. Viete, človek môže športovať, zdravo jesť, hoci i meditovať, no ak žije meste, ktoré má nadmieru znečistené ovzdušie, nebude úplne zdravý. Slušní ľudia medzi nami driemali, nemohli byť celkom bdelí, kým ich uspávali rozprávkami o zle. Je náročné polemizovať o tom, či nemohli vstať skôr. Či napríklad Búrka, Víchrica
alebo Očistec nemohli zhodiť latku už dávno a omnoho jednoduchšie, ešte predtým, ako sme sa dostali na vrchol, na ktorý sme zapichli dva kríže.
Krajinu sme si vďaka Jánovi a Martine mohli zobrať do náhradnej starostlivosti. Nemôžeme zabudnúť, čo nás vyhnalo na to mrazivé námestie. Nemôžeme sa zase nechať uspať. Keď presne pred tridsaťjeden rokmi znela na námestiach hymna Nežnej revolúcie, keď sme porazili režim, ktorý bol mnohým, no málokedy slušným, sľubovali sme si lásku a vravieť pravdu len. Napokon to často vyzeralo tak, že sa držíme iba jediného verša, a že teda vydržíme. No napokon máme nádej, že sľub dodržíme, že príde nový deň.
Sľúbme si, že príde nový deň. Deň, kedy sa krivka sínusoidy dostane na nulu, kedy dopadne posledný kúsok domina. Kedy sa budeme sústrediť na to, čo nás spája a nie na to, čo nás rozdeľuje. Kedy sa republika nebude musieť schovávať a báť sa. Keď na ňu budeme všetci hrdí a preberieme za ňu zodpovednosť. Každý jeden z nás. Keď sa prestaneme vyhovárať jeden na druhého. Republika má dosť rokov na to, aby presne vedela, akým smerom sa bude ďalej vyvíjať a koho bude mať po boku. Musíme jej byť dobrým príkladom. Kráčať s vystretou chrbticou a s pohľadom, ktorý je skúmavý a zvedavý, nie odsudzujúci. A rozhodne už pred zlom nezatvárajme oči.
Ľubica Račeková, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2020.
Použité zdroje:
PETROVIČ, J. Akcia Búrka: Niekto zrejme narýchlo vyrábal dôkaz v prospech Jankovskej. In aktuality.sk [online]. 8.11.2020 [cit. 16.11.2020]. Dostupné na: https://www.aktuality.sk/clanok/773114/akcia-burka-niekto-zrejme-narychlo-vyrabal-dokaz-v-prospech-jankovskej/
Inšpirácia zdrojmi:
PROKEŠ, J. 2017. Odborník na etiketu Anton Bódis: Slušné správanie potrebuje čas. In zurnal.pravda.sk [online]. 1.9.2017 [cit. 15.11.2020]. Dostupné na: https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/439689-odbornik-na-etiketu-slusne- spravanie-potrebuje-cas/
REDAKCIA. Po Búrke v justícii prišla Víchrica. NAKA chce mať vo väzbe troch sudcov a známeho milionára. In tvnoviny.sk [online]. 8.11.2020 [cit. 16.11.2020]. Dostupné na: https://www.tvnoviny.sk/domace/2011427_po-burke-v-justicii-prisla-vichrica-naka-chce-mat-vo-vazbe-troch-sudcov-a-znameho-milionara
TODOVÁ, M. Fico postavil na stôl keš a novinárom odkázal, aby neurážali Troškovú. In dennikn.sk [online]. 27.2.2018 [cit. 16.11.2020]. Dostupné na: https://dennikn.sk/1042692/fico-postavil-na-stol-kes-a-novinarom-odkazal-aby- neurazali-troskovu/
SIVÝ, R. – KOVÁČIKOVÁ, K. Očistec: Bývalý šéf polície Tibor Gašpar, Róbert Krajmer, exšéf NAKA Hraško a ďalší idú do väzby, dvoch pustili na slobodu. In aktuality.sk [online]. 8.11.2020 [cit. 16.11.2020]. Dostupné na: https://www.aktuality.sk/clanok/838323/tibor-gaspar-robert-krajmer-a-dalsi-z-kauzy-ocistec-idu-do-vazby-exsef-naka-peter-hrasko-sa-zrutil/
