Bolo to ako v Remarquovi. Do konca vojny ostávali mesiace, snáď len týždne, a chlapi v zákopoch skláňali hlavy viac ako predtým. Škoda by bolo teraz padnúť. Oceľové črepiny však nezmäkli a ďalej si razili cestu chatrnou látkou C. K. uniforiem.
Pre môjho pradeda mala nová republika vôňu krvi, dezinfekcie a bavlnených obväzov. Postavil sa na nohy, ale v tele mal pamiatku na monarchiu, ktorá ho často nútila líhať si do postele. Nebola to však telesná bolesť, ktorá bola najhoršia, ale pohľad na jedenásť detí, ktoré čoraz viac musela živiť ich matka. Videl vo svojom meste rásť domy, hotely, továrne, ustupovať polia a vedel, že aj ten kúsok železa v jeho tele k tomu prispel. Ani vlastne nevedel od koho, ale vravelo sa, že sú to americké granáty.
Dostali rozkaz Američanov nenávidieť. Najskôr dodávali ich nepriateľom zbrane, muníciu a tony corned beefu, neskôr sami stískali spúšť. Znova a znova sa vrhali proti guľkám za udržanie starého poriadku. Rusi, Taliani, Francúzi, Briti, Američania padali po ich zásahoch, ale posledným mŕtvym bola sama monarchia.
Rozkaz nenávidieť stratil platnosť. Práve naopak. Desiatky jeho spolubojovníkov odišli za oceán, aby prácou u bývalého nepriateľa podporovali svoje rodiny. Nie všetci mohli. Niektorí využili príležitosť a naučili sa žiť v nových poriadkoch. Iným sa clivelo za starými časmi. Môj pradedo nemal možnosť stať sa súčasťou tých nových. Staré zranenie ho nakoniec o pár rokov dostihlo.
Majster bol zo starej školy, dobre si pamätal ešte cisára, a viedol svoje zverenkyne pevnou rukou. Vyžadoval rešpekt a disciplínu, ale bol spravodlivý. Možno bolo trochu prekvapujúce, že si aj on obliekol uniformu gardistu, ale viacerí vážení muži z okolia tak urobili. Raz za ním prišli priamo do práce, traja, ale vonku určite čakali ďalší.
„Anton, dnes ideme za Hoffmanom, skontrolovať jeho obchod,“ oznámil mu jeden z nich.
Stará mama vedela o koho ide, býval o dve ulice ďalej, ale aj ostatné dievčatá Hoffmana poznali. Často pre neho robili zákazky. Pre žida.
Majster, inokedy rozhodný a vážny, zneistel. „Nemôžem. Nie, za ním nie…“
„Prečo by si nešiel?“
Majster prešiel do susednej miestnosti, ale aj tak ho bolo počuť. „Hoffman je môj dlhoročný zákazník, pochopte! Ako sa môžem pred neho postaviť?“
Jeden z trojice zareval: „TAK SI GARDISTA ALEBO NIE SI?“
Majster bol gardista.
Hoffman sa neskôr stratil. Tak ako sa stratili iní. Majiteľ potravín, kde ste si mohli zomlieť mak na mlynčeku otočením kolesa veľkého ako lodné kormidlo, susedia z dvora, kde žila moja babka, ktorým gardista odkopol kočík cez celý dvor s tým, že toto „už ozaj nebudú potrebovať,“ tak museli niesť na stanicu dieťa na rukách. Strácali sa, bez komentára, tak akoby mimochodom, len občas ich niekto v mysli poľutoval.
Ale nie každému sa to zdal byť dobrý nápad. Načo také starosti? Podnájmy, prenájmy, náradie, zháňať zákazníkov, vytvoriť si meno, zháňať povolenia…
Hlavne tie povolenia. Po štyridsiatom ôsmom zrazu všetko išlo ťažšie. Remeselníci jeden po druhom zatvárali dielne a odchádzali do fabrík, kde im sľúbili istotu a svetlú budúcnosť. Kto ostal na svojom, bol takmer pokladaný za hlupáka. Najskôr. Neskôr sa z neho stával nepriateľ. Dedko nastúpil do národného podniku, ale neprestával veriť, že čoskoro odíde a začne si budovať svoju dielňu. V štyridsiatom ôsmom ešte nič nebolo nemožné. Každým ďalším rokom sa ale sen vzďaľoval. Jednotlivé dielne a obchodíky nezmizli z ulíc, len väčšinou zmenili názov. Zmizli mená ich majiteľov a objavili sa nápisy ako „národný“, „štátny“, alebo „ľudový“. O päť rokov menová reforma spláchla jeho posledné nádeje.
V našom meste bolo treba v lete ’68 vidieť Kleopatru. Na Západe už pomaly zabudnutý, u nás však tento film stále predstavoval kultúrny zážitok a kto ho nevidel, cítil sa v spoločnosti mladých znemožnený.
Mama mala pätnásť rokov a sotva vnímala politickú situáciu, tým skôr, že sme boli malé mesto bez univerzít. Lístky mala kúpené mnoho dní popredu, inak to nešlo, a tešila sa na ten deň ako na Vianoce.
„Nepôjdeš nikam. Zostaňte s bratom v dome. Asi bude vojna…,“ prehlásila jej mama v „To“ ráno.
Elizabeth Taylor a Richard Burton ostali za železnou oponou. Miesto nich sa na kúpeľný most postavil zamračený sovietsky vojak, alebo možno maďarský, a nepúšťal nikoho. Po ceste prešlo niekoľko kolón tankov.
O pár sto kilometrov ďalej sledoval otec spolu s ďalšími odvedencami ako nervózni velitelia pobehujú po dvore kasární. V ten deň sa nikto neodvážil robiť nováčikom žartíky alebo preskakovať múr s džbánom pre pivo do najbližšej krčmy.
Nevedel som o tom, ako vodné delá pozhasínali stovky sviečok v rukách ľudí. Ak by som aj vedel, asi by sa mi to zdalo smiešne, ako ľudia pod prúdom vody padajú ako bábiky. Nechápal som význam týchto udalostí, týchto dejinných križovatiek, kde treba zvoliť smer, ale ospravedlňoval ma môj vek. Význam nechápali ani mnohí iní, starší. Ďalší ho chápali, ale zvolili zlú odbočku.
V rozhodujúcich chvíľach, keď sa beh dejín zauzlí, len naozaj málo ľudí sa dokáže rozhodnúť správne, preto sa dá zlá voľba tak ľahko skryť za nevedomosť. Veď kto to mohol vedieť, kto mohol tušiť…
Dnes si môžem zaletieť na víkend do Londýna, študovať školu v Štokholme alebo pracovať v Rakúsku. V kníhkupectve si môžem hodiť do košíka Misesa aj Marxa, na blogu zanadávať na vládu pod svojim menom aj fotkou. Príliš rýchlo zabúdame, že takéto veci neboli vždy samozrejmé, a že sa stali samozrejmými aj vďaka tým pár sto ľuďom, ktorí stáli so sviečkami na námestí.
Ďalšie významné roky prídu, možno budú obsahovať osmičku, možno nie, ale opäť budú po nás žiadať, aby sme sa rozhodli, pretože naše rozhodnutie raz budú hodnotiť ďalšie generácie, ktorých životy tým ovplyvníme. Pretože tie významné roky neprichádzajú samy od seba, ako zemetrasenie alebo zatmenie slnka, ale my sami ich vytvárame.
Autor je študentom Ekonomicko-správnej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2008.
