Pred sedemdesiatimi rokmi sa podaril dvom Slovákom útek z Osvienčimu, vďaka ktorému sa celý svet dozvedel o tom, čo sa v koncentračných táboroch skutočne deje. Prečo si týchto slovenských hrdinov svetového významu nepripomíname viac?
V strhujúcom príbehu dramatického úteku Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu z koncentračného tábora Osvienčim v apríli 1944 nešlo len o osudy dvoch ľudí, ktorí si prešli „dolinou tône smrti“. Topoľčanec Vrba s Trnavčanom Wetzlerom zároveň podali cenné podrobné svedectvo o hrôzach nacistických vyhladzovacích táborov v čase, keď mal ešte zvyšok sveta o nich len hmlistú predstavu. Navyše, ich útek súvisel s pokusom o záchranu státisícov maďarských židov, ktorých odsun bol v tom čase na spadnutie.
Obaja preživší napísali knihy o tom, čím si prešli. Rudolf Vrba: Utekl jsem z Osvětimi (žiaľ, zatiaľ nevyšla v slovenčine) a Alfréd Wetzler: Čo Dante nevidel. Dnes Slovensko navštívila Vrbova manželka Gerta, aby sa s ľuďmi podelila o spomienky na svojho muža. Dejiny národa sú jednou z opôr jeho identity. A príslušníci národa sa o svoje dejiny budú zaujímať vtedy, ak v nich nájdu zaujímavé osobnosti spolu s dramatickými a inšpirujúcimi príbehmi. Keďže sme národ malý, osobitne vzácne sú tie epizódy našej histórie, kedy Slováci nežili len sami pre seba, ale ovplyvnili aj iné národy, prípadne zasiahli do behu veľkých dejín sveta.
Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba sú takýmito osobnosťami. Ich správu čítali na sklonku vojny vedúci predstavitelia spojeneckých i neutrálnych štátov. Obaja formovali vnímanie holokaustu svetovou verejnou mienkou. Aby sme po desaťročiach tabuizovania citlivých tém „zaľudnili“ naše dejiny zaujímavými postavami a udalosťami, nepotrebujeme si ich vymýšľať. Stačí rozšíriť povedomie o tých, ktorí naozaj prekročili horizont svojej viesky, no široká verejnosť o nich často netuší. Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba totiž neboli len dvaja Slováci. Oni boli slovenskí židia. A to sa niektorým Slovákom nemusí zdať dostatočne slovenské.
Len dvanástim sa podarilo útek prežiť a podať svedectvo. Prví, ktorí priniesli svetu správu o továrňach na smrť, boli Trnavčan Alfréd Wetzler a Topoľčanec Rudolf Vrba. Obaja o zažitom pekle s odstupom času napísali knihy. Alfréd Wetzler posledné roky pracoval v knižnici, kde neraz požičiaval aj vlastné dielo, vydané pod pseudonymom. O tom, že Ján Lánik je v skutočnosti knihovník Alfréd Wetzler, nevedeli nielen čitatelia, ale ani kolegovia. „Možno trochu naivne verili, že ich správa vyburcuje svet k okamžitej reakcii . Ale svet sa na ich správu pozeral skepticky. Bolo plno alibistických dôvodov na to, aby sa správa dostala do tých správnych rúk až o pár mesiacov neskôr. Než sa tak stalo, zahynulo v štyroch plynových komorách Brzezinky státisíce ľudí ( 400-tisíc Maďarov),” uvádza dnes už nebohá Etela Wetzlerová, v tom čase už vdova po Alfredovi. Historička Katarína Hradská však pred trnavským publikom zdôraznila, že napriek tomu sa vďaka ich správe zachránilo až 120-tisíc maďarských Židov. „Podobný úspech sa nikdy žiadnemu jednotlivcovi nepodaril.” Hradská dodala, že svedectvá Wetzlera a Vrbu patria k najvýznamnejším prameňom, aké majú historici holokaustu k dispozícii.
„Pochod sme začali návštevou táborového komplexu Osvienčim-Brzezinka, odkiaľ dvojica začala svoj útek,“ hovorí koordinátor pochodu Radek Hejret. „Stojíme pri lágrovom sektore, v táborovom žargóne zvanom Mexiko. Približne tu sa obaja skrývali, kým v noci vyrazili. Odtiaľto začneme pochod.“ Dvojica väzňov v apríli 1944 použila fígeľ, ktorý im zachránil život. Poplach pri úteku väzňa trval tri dni a nacistická mašinéria postupne rozširovala územie pátrania od vnútorného okruhu tábora do čoraz väčších oblastí, odkiaľ vysídlili pôvodné obyvateľstvo a nasťahovali ľudí lojálnych Tretej ríši.
Z 802 zaznamenaných pokusov o útek bolo málo úspešných. Vrba s Wetzlerom však zvolili opačný postup, podľa hesla “pod lampou je najväčšia tma.” V úkryte z brvien vnútri tábora zostali celé tri dni. Nacisti netušili, že kým vonku prehľadávajú centimeter po centimetri, utečenci sa im skrývajú rovno pod nosom. Keď po treťom dni odvolali pátranie, vyhrabali sa v noci z úkrytu, preplazili von a vyrazili na svoju misiu cez neznáme územia. „Náš pochod je nultým ročníkom, ktorý by mal naštartovať tradíciu. Chceli by sme prejsť po stopách hrdinov 140 kilometrov z Osvienčimu do Žiliny,“ vysvetľuje Hejret. Iniciátor idey Fedor Gál k tomu dodáva: „Memoriál by mal pokračovať aj v ďalších ročníkoch a verím, že aj bude. Nie som priateľ okázalých masoviek, skôr by mi vyhovovalo, keby sa na cestu vybrali rozmanité partie ľudí a spoločný by mal byť motív, termín, štart z Osvienčimu a cieľ v Žiline.“
Na pochode sa zúčastnilo takmer štyridsať ľudí zo Slovenska, z Česka i Poľska. Trasa mieri z Osvienčimu cez malé poľské dediny, križovatky a cesty. Polia a lúky postupne striedajú lesy. Jedno z prvých zastavení je v dedinke Pisarzowice, kde utečencom pomohla miestna dedinčanka. Za pomoc utečencom pritom hrozil trest smrti pre celú rodinu. Utečenci však už vtedy nemali inú možnosť. Nemali čo jesť, niekoľkokrát zablúdili a točili sa v kruhu. „Pochod nekopíruje presne trasu vtedajšieho úteku. Ani nemôže. Jednak nemáme toľko informácií a tiež terén sa za 70 rokov zmenil. Snažíme sa držať záchytných bodov ich cesty,“ komentuje sprievodca pochodu Filip Ostrowski, Poliak, ktorý vďaka slovenskej manželke bravúrne zvláda slovenčinu a krok za krokom naplánoval celú trasu. „Rozdelili sme ju na denné úseky, ktoré zvládnu aj amatéri či starší ľudia. Väčšinou je to okolo dvadsať kilometrov denne. Sparťanské podmienky pomôžu uvedomiť si, čo všetko zažili naši hrdinovia.“
Rozdielov oproti minulosti je viac. Predovšetkým dvojica bojovala o život. Utekala najmä v noci. Nemala kompas ani hodinky, k dispozícii mala údajne len mapku vytrhnutú z detskej knižky jedného z mnohých zavraždených detí. Neskôr jej pomohol aj poľský vrchár, ktorý ju previedol z dediny Milówka do slovenských končín. Útek na Slovensko väzni zvolili preto, lebo bolo relatívne blízko Osvienčimu a ľudácky režim sa po nacistických prehrách na východnom fronte pomaly rozkladal zvnútra. V lesoch sa už pohybovali partizáni a iba pár mesiacov chýbalo do Povstania. Napriek tomu im na každom kroku hrozilo nebezpečenstvo. „Bolo to náročné, ale som rád, že som to zvládol,“ hovorí psychiater Jozef Hašto, známy ako lekár, čo sa zastal Hedvigy Žákovej-Malinovej. „Pri pochodoch bolo veľa času na rozhovory aj na vlastné rozjímanie. Myšlienky ma znova a znova privádzali k dôležitosti slobody, bezpečia a včasného rozpoznania zlovoľnej autority a k odvahe vzoprieť sa jej, čo nie je vôbec ľahké,“ dodáva.
Ďalší účastník, kysucký učiteľ na základnej škole Peter Bernát, dopĺňa: „Čítať príbeh úteku Vrbu a Wetzlera v teple obývačky je niečo úplne iné, chcel som to viac precítiť. Niekoľkodňový pochod krajinou a kopcami bol silný zážitok. Dáva priestor na premýšľanie, na vznik nových priateľstiev a tiež aj na seba.“ Vrba s Wetzlerom mierili sliezskym územím medzi riekami Visla a Sola, vyhýbajúc sa mestám po ceste ako Bielsko-Biała a Żywiec. Memoriál má pripomenúť morálne posolstvo oboch hrdinov, ktorých útek sa radí k najdôležitejším v histórii. Vrba s Wetzlerom neutekali iba preto, aby si sami zachránili život, ale pretože chceli zachrániť tisíce ďalších životov. Mali poznámky a informácie skryté v kovových tubách. Chceli všetko oznámiť svetu a zabrániť ďalšiemu masovému vraždeniu maskovanému bludmi o nadradenej a menejcennej rase. Okrem nebezpečenstva bol v hre aj čas. Nové transporty ľudí každú chvíľu mierili do pecí. Hranicu prekročili po jedenástich dňoch nočného putovania 21. apríla 1944 blízko hraničného priechodu Zwardoń. Presne tadiaľ ich viezli v dobytčiakoch zo Slovenska do lágra. Na symbolickom mieste účastníci pochodu vztýčili pamätný kameň, ktorého autorom je výtvarník Fero Guldan. „Má podstavec na kamienky ako židovský symbol piety,“ hovorí Ján Mičovský, „a tiež obsahuje tubus, do ktorého sme vložili správu Vrbu a Wetzlera aj účastnícke pozdravy z memoriálu.“ Utečenecké duo sa napokon dostalo do Žiliny, kde šokovaným členom miestnej židovskej obce vyrozprávalo skúsenosti spoza ostnatého drôtu. Informácie boli také šialené, že ich prinútili napísať správu každému oddelene, aby sa nemohli ovplyvňovať. Následne ju spojili do jedného celku.
Desiatky strán sú plné faktov, údajov, čísel. Vysvetľujú, čo je to selekcia na rampe, nacistické „zvláštne zaobchádzanie“, plynové komory s falošnými sprchami a mastný popol z krematórií hučiacich dňom aj nocou. Telegram, ktorý deň po ich úteku odoslal veliteľ koncentračného tábora Osvienčim-Brzezinka SS- -sturmbannfűhrer Friedrich Hartjenstein, alarmoval SS, gestapo, políciu aj pohraničnú stráž: „Pátracia akcia, ktorá sa rozbehla ihneď po úteku, je dosiaľ bezúspešná. Žiadame, aby sa uskutočnili všetky potrebné opatrenia a v prípade polapenia utečencov o tom bezodkladne informovali koncentračný tábor Osvienčim.“ Ibaže to sa nikdy nestalo. Naopak, Vrba s Wetzlerom sa neskôr aktívne zapojili do Povstania a po vojne spísali svoje knihy spomienok. „Táto tradícia nemá náboženský, politický, národný ani ideologický podtext. Je čosi ako pomník Vrbovi a Wetzlerovi na pochode a nie nejaká pamätná tabuľa alebo niečo neživé,“ dodáva Gál. „Narazili sme aj na svoje fyzické limity, ale natrafili sme na skvelých ľudí, a napokon, možno predovšetkým, sme na tomto konkrétnom príbehu ukázali, že nepostaviť sa zlu znamená otvoriť mu dvere.“ Jedinečná správa Správa o vraždení v Osvienčime a Brzezinke, napísaná 25. – 28. apríla 1944 v Žiline, sa dodnes vníma ako výnimočná. „Už dávno predtým bolo svetu známe, že podľa nacistických genocídnych plánov vraždia milióny ľudí. Mimoriadnosť žilinskej správy tkvie v niečom inom,“ uvádza český historik Miroslav Kárný.
„Do detailov opísala vražedný mechanizmus, objasnila metódy priemyselného vraždenia, so znalosťou očitých svedkov vysvetlila technickú záhadu, ako je možné vyhladzovať milióny ľudí, desila svojím odhalením, aké jednoduché a nenáročné sú osvienčimské zariadenia a aké dosiaľ nevídané možnosti dávajú organizátorom genocídy.“ Správa obsahuje počty zabitých plynom aj miesta v Európe, z ktorých transporty prichádzali. V čase úteku sa chystala likvidácia poslednej veľkej enklávy Židov v Maďarsku a práve kvôli ich záchrane vyslalo podzemné hnutie dvojicu poslov. Maďarských Židov vraždili v tempe dovtedy neslýchanom – až dvanásťtisíc ľudí za deň.
Napriek všetkému Spojenci nebombardovali láger a koľaje k nemu, ako to žiadala správa. Celá misia bola podľa popredného britského historika Martina Gilberta poznačená „iróniou dejín.” Deportácie z Maďarska sa nečakane uprostred akcie zastavili, dôvodom však nebol tlak sveta. Ríšsky správca Miklós Horthy zastavil deportácie po spojeneckom bombardovaní vládnych budov. To si vyložil ako poslednú výstrahu. V skutočnosti išlo o zablúdené bomby z náletu, ktorý nemal nič spoločné s deportáciami Židov. Úplným paradoxom tak bolo zachránených vyše stotisíc maďarských Židov.
Autorka študuje gymnáziu v Bytči.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2014.
