Nadíde rok, ten Ruska čierny rok,
keď luza zrazí cárom hrebienok,
pohrdne všetkým, čo si ctila prv,
jedlom jej bude iba smrť a krv.
Keď vody sfarbí úsvit krvavý,
v ten deň sa človek – vodca – objaví,
bude ti blízky, známy azda zo sna,
dýku však zovrie jeho ruka mocná.
(Michail Lermontov, Predpoveď)
Úryvok z Lermontovovej básne z roku 1830 znie priam profeticky. To, čo vytváralo zimomriavky na tele len v podobe písmen, sa o necelé storočie stalo krutou skutočnosťou. Rok 1917 znamenal medzník nielen pre samotné Rusko, ale taktiež pre širokú európsku, no aj celosvetovú realitu nových dní. Aurora nie je len historický pojem nachádzajúci sa na stránkach dejepisných učebníc, ale je predovšetkým symbolom otvárajúcim novú kapitolu dejinného osudu, kapitolu, ktorá znamenala absolútne popretie ľudskej slobody, viery v človeka, a teda aj jeho dôstojnosti. Leviatan komunistickej ideológie sa nenápadne plazil cez vtedy tak krehké hranice oslabenej strednej a východnej Európy, narúšajúc identitu a kohéziu spoločností naprieč kontinentu. Tesne po ukončení druhej svetovej vojny sa v kruhoch československej inteligencie čoraz viac hovorilo o akejsi teórii mostu. Československý národ sa tak mal stať tranzitným bodom prechodu ľudí z Východu na Západ, a tým pre obe kontrastné strany predstavovať významného aktéra nielen v geopolitickom, ale aj v ideologickom zmysle. Leviatan sa však prejavil v svojej plnej sile, zničil tento symbolický most a na dlhé dekády jeho ideológia ovplyvnila celú československú, a budúcu slovenskú spoločnosť. A formuje nás dodnes.
Celá komunistická éra bola negáciou ľudskej slobody. Dostojevského legenda o Veľkom inkvizítorovi môže slúžiť ako výstižná reflexia problematiky (ne)slobody v socialistickom Československu. Málokto si uvedomuje, že sloboda nie je len dar, privilégium, právo. Predstavuje predovšetkým povinnosť, bremeno. A práve Dostojevskij nechcel sňať z človeka bremeno slobody, nechcel ho zbaviť ani „utrpenia“ za cenu straty slobody. Cesta slobody je náročná. Vyžaduje si veľkú dávku hrdinstva. Pred človekom tak stojí dilema – vybrať si slobodu s utrpením alebo šťastie bez slobody? Veľký inkvizítor neveril v človeka. Kristovi povedal to, čoho sa v nevyslovenej forme držali aj komunisti: „Je nemysliteľné mať zároveň slobodu a dostatok chleba pre všetkých, lebo ľudia nikdy nebudú schopní rozdeliť sa medzi sebou. Presvedčia sa tiež, že nikdy nemôžu byť slobodní, pretože sú to osoby slabé a ničotné. Nakoniec nám svoju slobodu zložia k nohám a povedia: Radšej nás zotročte, ale nasýťte nás.“[1] My sme si vybrali chlieb pred slobodou. Stali sme sa poslušným mechanizmom v boji za všeobecnú spravodlivosť, avšak v skutočnosti sme boli len prostriedkom pre obohacovanie malej skupiny straníckej byrokracie. Boli sme služobníkmi Veľkého inkvizítora, ktorý nám poskytol chlieb, ale za cenu straty duchovnej a politickej slobody.
Socializmus v Československu mal výrazný dopad nielen na ekonomické štruktúry krajiny, ktorej hospodárstvo bolo už aj bez toho oslabené vojnovými skutočnosťami. Slovo „politika“ stratilo svoj reálny význam, „bratské spoločenstvo“ sa stalo len eufemizmom pre mocenský nástroj zasahovania do vnútorných záležitostí štátu a rozvracania zvyškov jeho samostatnosti. Čo je však v mojom ponímaní najviac badateľným negatívnym účinkom desaťročí pôsobenia totalitárnej ideológie, je jej dopad na mentalitu a identitu našej spoločnosti. Slovensko sa dodnes vyrovnáva so svojou minulosťou, hľadá svoju cestu, spôsoby, ako interpretovať udalosti druhej polovice 20. storočia. Všetci akceptujeme skutočnosť, že tu bola nejaká socialistická éra. Napriek tomu v našej spoločnosti stále pretrváva určitá polarita v otázke hodnotenia minulosti. Zdá sa, že mnohí z nás sa snažia zbaviť bremena minulosti a hovoria o tomto období v čisto pasívnom diskurze. Diskutuje sa o počte obetí režimu a jeho represiách, o ekonomickej zaostalosti, ktorú režim vygeneroval. Ako aktívny subjekt však nevystupujú ľudia, ale režim. Nie je ale pravdou to, že len človek môže byť aktívnym prvkom stojacím za všetkými rozhodnutiami? Kde sa stala chyba a zo systému, ktorého prvotným cieľom bol ideál uskutočnenia spravodlivej spoločnosti, sa vytvoril mechanizmus, vnútri ktorého práve človek dehumanizoval sám seba? Odpovede sa hľadajú len ťažko, avšak prijatie danej skutočnosti je kľúčom pre uzatvorenie tejto kapitoly, ponaučenie sa z nej, ale aj pre nájdenie akéhosi spoločenského konsenzu, otvárajúceho nám dvere do nových, lepších a nádejnejších dní.
Napriek tomu, že slovenské hospodárstvo neustále napreduje, dodnes môžeme vidieť mnohé systémové nedostatky, ktoré reflektujú odkaz našej povojnovej minulosti. Plánovaná ekonomika a absencia súkromného vlastníctva sa stali význačným retardačným prvkom nášho ďalšieho ekonomického rozvoja. Okrem stagnovania v hospodárskych ukazovateľoch sme však výrazne zaostávali aj v našich mentálnych rámcoch. Nedôvera voči tržným silám, otvorenosti ekonomiky, ale aj ochote niesť riziko v očakávaní výnosov, sa stali charakteristickými rysmi pre časť spoločnosti. Dodnes môžeme sledovať rôzne argumenty podporujúce socializmus – ľudia mali istotu zamestnania, pokojného života bez výraznejších interferencií zo stany štátu, ak boli lojálni a nepremýšľali nad rámec toho, čo sa od nich očakávalo. Rovnica je pomerne jednoduchá: ak si poslušný, riziká sú minimálne. Nebol to teda svet plný zvratov, rizík, turbulencií, ktoré sa nedajú vopred predpokladať a očakávať. Veď dnes si človek nie je istý v podstate ničím. Ráno príde do práce a následne zistí, že už ho tam viac nepotrebujú a ocitne sa bez zamestnania a istôt. Ak chce človek niečo získať, musí prijať značné riziká, ktoré sú veľakrát spojené so stratami. Takýto svet musí byť rozhodne ťažko akceptovateľný pre ľudí, ktorí väčšinu života prežili vo vákuu socialistickej ekonomickej pasivity. Socializmus vytvoril typ „lenivého človeka“, ktorý sa bál. A práve strach vytvára najpevnejšie okovy, ktoré bránia v ďalšej aktivite či rozvoji. Nešlo teda o lenivosť zámernú, o neochotu niečo robiť, ale o akúsi pohodlnosť širokej vrstvy spoločnosti, ktorá akceptovala daný stav a snažila sa z neho vyťažiť maximum, a to aj nečestnými prostriedkami, avšak stále bez možných rizík. Túto skutočnosť výstižne zhrnul Milan Šimečka, významný československý filozof a politický spisovateľ. Podľa neho predovšetkým v období normalizácie režim vo svojej posttotalitnej mutácii už nevyžadoval, aby bol každý oddaný socializmu, aby veril v ideológiu a aby horel nadšením a obetavosťou. Úplne mu totiž stačilo, aby každý jednotlivec rešpektoval pravidlá, hoci aj s priamym cynizmom. Tak vznikli dva svety, umelý svet politiky a skutočný svet. Reálny život ovládli praktické záujmy: kde čo zaobstarať, kde podviesť, ako sa predrať hore, ako zabezpečiť deti a hlavne, ako niečo mať, keď stále čosi chýba.[2]
Spomínam si na vtip, ktorý nám na prednáške o totalitnej minulosti v Československu povedal jeden z mojich profesorov. Chcel poukázať na to, ako sa režim neustále snažil vytvárať dojem a fikciu, že všetkého je dostatok a všetko výborne funguje, napriek tomu, že ničoho nebolo dostatok a takmer nič nefungovalo. Dej vtipu sa odohrával vo vlaku, v ktorom v jednom kupé sedeli Husák, Ulbricht a Brežnev (a zaiste sa rozprávali o tom, v akej úžasnej etape rozvinutého socializmu všetci žijeme). Vlak putuje krajinou, prechádza cez rôzne mestečká, dediny, na ktorých môžeme badať vysoký stupeň industrializácie v podobe mohutných tovární, ako aj veselú socialistickú mládež trénujúcu na ďalšiu spartakiádu či ženy pracujúce na poliach v šťastnom socialistickom opojení. Zrazu však vlak zastal. Trojica štátnikov sa začudovane vykláňa z okna kupé, snaží sa zistiť, čo sa deje. Leonid si všimol, že z vlaku sa zvláštne dymí, čo bolo zjavným dôkazom toho, že sa pokazil. „Čo budeme robiť, súdruhovia?“ opýtal sa Husák. Brežnev zatvára okno, zaťahuje na ňom záves a odpovedá: „Nič. Budeme sedieť a tváriť sa, že ide.“ Myslím si, že tento minipríbeh dokonale sumarizuje celkovú situáciu daného obdobia – sugestívne manipulovanie s verejnou mienkou, systematické klamanie, skrývanie reálnych výsledkov a predkladanie lží. Je dôkazom toho, ako socializmus vo svojej podstate opovrhoval človekom a neveril v jeho schopnosti reálne uvažovať.
Z politického hľadiska sú taktiež viditeľné dopady komunistickej minulosti až do súčasnosti. Väčšina z nás je apatická voči praktickej politike. Neveríme, že politickí predstavitelia sú naozaj schopní posunúť našu spoločnosť vpred. Izolovanosť komunistického sveta viedla k tomu, že sa stále sčasti bránime myšlienke spoluvytvárania globalizovaného sveta. Vo voľbách do Európskeho parlamentu dosahujeme najnižšiu volebnú účasť, čo jasne reflektuje náš nezáujem o danú problematiku. Je dokázané, že postkomunistické krajiny majú vo všeobecnosti nízku dôveru v politické inštitúcie. Fukuyama uviedol, že v komunistickej spoločnosti bol rozsah dôvery ľudí veľmi obmedzený, sústreďoval sa predovšetkým na rodinu a blízkych známych, pričom vylučoval takmer všetko ostatné. Podľa neho tento rozdiel medzi osobnostnou a politickou dôverou v postkomunistických spoločnostiach aj naďalej pretrváva.[3] Je samozrejmé, že dôvera v politiku vyžaduje obojstranný vzťah, a teda nielen dôveru zo strany občanov, ale aj impulz zo strany politikov k tejto dôvere. Medzi oboma segmentmi spoločnosti panuje pozitívna korelácia a ani bez jedného predpokladu nemôžeme dôjsť k stabilnej, demokratickej, otvorenej spoločnosti, v ktorej si jednotliví aktéri vzájomne dôverujú a podporujú tak koherentné a demokratické fungovanie celého štátu.
Často sa hovorí, že svet nie je len čierno-biely. Dôležité je však poznamenať, že svet nie je ani čierno-čierny, čoho príkladom je aj naša socialistická minulosť. Napriek všetkým útrapám, nespočetným obetiam represívneho aparátu, strate slobody a rokom útlaku, režim vyprodukoval neskutočnú vnútornú silu občianskej spoločnosti. Nestali sme sa všetci len pasívnymi figúrkami v rukách mocných, ale vyformoval sa pomerne početný segment spoločnosti, ktorý bojoval za slobodu a bol ochotný vzdať sa svojej slobody za vykúpenie väčšiny. Jedná sa o neskutočné morálne svedectvo a dôkaz sily našej spoločnosti. Bojovníci za slobodu si vytvorili vlastný svet – svet, v ktorom sloboda nie je len pojmom, ale všepresahujúcim fenoménom, svet, v ktorom došlo k opätovnému „poľudšteniu“ človeka. Mnohé tieto osobnosti boli väznené, prenasledované, postavené na okraj spoločnosti a do konca svojho života stigmatizované vo všetkých aspektoch sociálneho života. Ich činnosť však nebola zbytočná. Kúsok po kúsku sa jednotlivé fragmenty na seba nabaľovali, formovali, dopĺňali, až vyústili v otvorený nekrvavý boj voči režimu, ktorý sa živil na svojich ľuďoch viac ako 40 rokov. Boli sme konečne slobodní.
Dnes už nevieme, aké pocity má politický väzeň – človek odsunutý na okraj spoločnosti kvôli tomu, že jeho mravný imperatív mu nedovolí nečinne sa pozerať na nespravodlivosť vykonávanú na obyčajných ľuďoch. Áno, sme generáciou konzumu, oslabenej sociálnej interakcie spôsobenej stále väčším vplyvom médií a virtuálneho sveta. Sme taktiež ľuďmi, ktorí nikdy nemôžu vylúčiť možnosť, že zajtrajšok prinesie niečo, čo absolútne otrasie všetkými našimi základmi. Žijeme v prítomnosti neustáleho potenciálneho rizika, no napriek tomu je táto doba niečím výnimočná – sme slobodní. Žijeme tu a teraz, sme pánmi našich osudov. Sloboda však zároveň predstavuje vysokú dávku zodpovednosti. Je to záväzok voči budúcim generáciám, že ju maximálne využijeme a prispejeme k budovaniu lepšieho zajtrajška. Osobnosti, ktoré bojovali proti režimu neslobody, boli veľakrát jedincami, ktorí s ideálmi prijali komunizmus ako ideológiu prinášajúcu konečnú spravodlivosť. Čo je však skutočne dôležité je to, že sa postupom času nebáli otvorene priznať, že sa mýlili. Uznali svoje chyby a to ich učinilo ešte silnejšími. Verejná debata o tejto etape našej histórie výrazne napomáha vyrovnať sa s kolektívnou historickou pamäťou. Jej plné akceptovanie vrátane prijatia historickej zodpovednosti je dôležitým krokom pre úplné prekonanie tejto minulosti a celospoločenské prijatie všetkých aspektov novej, demokratickej orientácie Slovenska. Áno, stali sme sa obeťami režimu, ale viktimizácia spoločnosti bez priznania našich početných zlyhaní sa stáva prekážkou pre absolútne prekonanie tejto kapitoly a mentálne splynutie s ostatnými demokratickými krajinami. Sloboda je tak krehká. Vážme si ju, bráňme, neponímajme ju ako samozrejmosť. Nedopusťme, aby nad nami zvíťazil duch Veľkého inkvizítora.
Diana Motúzová
Univerzita Karlova, Fakulta sociálních věd, Institut mezinárodních studií
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2017.
[1] Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Bratia Karamazovovci (Praha: LEDA, 2009), s. 248.
[2] Jan Křen, Dvě století střední Evropy (Praha: Argo, 2005), s. 875.
[3] William Mishler, What Are the Origins of Political Trust? Testing Institutional and Cultural Theories in Post-communist Societies (Comparative Political Studies, 2001), s. 32, http://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/0010414001034001002.
Univerzita Karlova, Fakulta sociálních věd, Institut mezinárodních studií Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2017. [1] Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Bratia Karamazovovci (Praha: LEDA, 2009), s. 248. [2] Jan Křen, Dvě století střední Evropy (Praha: Argo, 2005), s. 875. [3] William Mishler, What Are the Origins of Political Trust? Testing Institutional and Cultural Theories in Post-communist Societies (Comparative Political Studies, 2001), s. 32, http://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/0010414001034001002.
