Stalo sa to v Petrohrade, dnešnom Sankt Petersburgu. Vojská boľševikov obsadili Zimný palác, v ktorom sa schovávali zbytky dočasnej vlády Alexandra Kerenského. Signálom na útok boli výstrely z krížnika Aurora, dnes už legendárnej lode, ktorá sa aj vďaka socialistickej propagande stala veľkým symbolom revolučných udalostí. Zimný palác bol chabo bránený, hladná a demoralizovaná obrana sa vybrala ešte pred útokom boľševikov domov. Otázka koľko ľudí sa vlastne samotného povstania zúčastnilo vytvára aj po sto rokoch v akademickej obci konflikty a nezhody. Pýta sa totiž na povahu revolúcie a na jej legitimitu. Nájdeme historikov, ktorí boľševické povstanie, tzv. veľkú októbrovú revolúciu, ako sa jej vravelo za minulého režimu považujú za puč bez širšej masovej podpory. Iní, skôr ľavicovo orientovaní akademici opisujú udalosti októbra ako ľudovú revolúciu, vedenú zdola.[1] Tak, či onak, udalosti z roku 1917 otriasli svetom. Aj keď táto revolúcia možno nebola veľká svojim prevedením, bola a naďalej aj je, veľká svojimi dôsledkami.
Revolúcia znamenala definitívne ukončenie vlády cárov v Rusku a začiatok ideologickej konfrontácie so západom, ktorá trvá až do dnešných dní. Revolúcia vyústila do krvavej občianskej vojny medzi bojovníkmi červenej armády presadzujúcej Leninovu formu socializmu a tzv. bielou armádou, ktorá spájala rôzne frakcie odporcov. K moci sa napokon dostali boľševici vedení Leninom a v roku 1922 vznikol Sovietsky zväz. Udalosti z októbra ani zďaleka nevypovedajú celý príbeh tejto revolúcie. Jej dôsledkom bola krvavá občianska vojna, stalinský teror a dlhé roky nadvlády komunistickej strany nie len v Rusku.
Revolúcia otvorila dvere tyranii a totalitnej moci. Pretvorila geopolickú mapu 20. storočia, keď sa Sovietsky zväz ako dôsledok tohto dejinného zvratu stal jedným z dvoch kľúčových hráčov studenej vojny. Pre väčšinu ľudí je pravdepodobne udalosť z októbra 1917 len dátumom z učebníc dejepisu. Naša prítomnosť však je, bola a aj bude konštruovaná na základe veľkých udalostí našich dejín. A revolúcia v Rusku k ním nevyhnutne patrí. Tento veľký projekt priniesol mnoho otázok a priamo, či nepriamo zasiahol životy miliónov ľudí na celom svete. Aj súčastné politické dianie a extremistické nálady určitej časti spoločnosti nám ukazujú, aké dôležité je opätovné skúmanie, hodnotenie a najmä poučenie sa z minulých udalostí. Veľké revolúcie neraz vynesú na svetlo nové myšlienky, ale aj teror, a to temnejšie z ľudskej podstaty. Aký teda mala revolúcia vplyv na našu spoločnosť a aké ponaučenie si z tohto príbehu môže vziať Európan 21 storočia?
Ruská revolúcia a komunistický systém, ktorý sa z nej vyvinul boli predovšetkým pokusom o vytvorenie nového človeka. Človeka mysliaceho v kolektívnych termínoch, disciplinovaného, racionálneho, žijúceho v záujme kolektívneho blaha. Na svet sa mal jednotlivec dívať optikov spoločenstva, strany. Ranní ideológovia socializmu verili, že ľudská povaha je transformovateľná, a že spoločnosť je možné riadiť. Dejiny totalitných systémov nás však poučili, že sú to niekedy práve tí úzko zameraní idealisti, ktorí otvoria priestor pre diktátorov a stranícku mašinériu, ktorá ich myšlienky dokonale zneužije. V mene veľkých myšlienok a stvorenia „homo sovieticus“ boli zavedené nové inštitúcie. Dôsledkom revolúcie bol vznik celej mašinérie škôl, inštitútov vzdelávania, spolkov kultúry a nástrojov propagandy.
Tzv. „buržoázne“ diela nahradila kultúra proletariátu. Divadlá, galérie a koncertné sály sa stali agitačno-propagačným prostriedkom. Založili sa zväzy mládeže a detí. Vieru v boha nahradila viera vo vedecký ateizmus a v štát. Pôvodné historické a náboženské ikony boli nahradené ikonami veľkých vodcov a hrdinov nového režimu. Dedičstvom revolúcie sú aj tieto mĺkve pamätníky, ktoré stále vyvolávajú vášne a neustále fyzicky v priestore zhmotňujú prítomnosť myšlienok, mýtov a hodnôt ktoré sa snažil minulý režim budovať a šíriť. Literatúra sa rozdelila na povolenú a nepovolenú. Diela Kanta, Platóna či Tolstého boli zakázané. Celé vedecké ústavy a študijné odbory boli prehlásené za buržoázne a boli zavreté. Tieto opatrenia mali za cieľ do obyvateľov krajín sovietskeho zväzu naočkovať nové hodnoty a kolektívne normy. Tieto hodnoty a normy sa však nedajú z pamäte a podvedomia vymazať lusknutím prstov, a tak po rozpade ZSSR zostali v hlavách nejedného obyvateľa, politika či sudcu. Obdobie, počas ktorého morálka a pravda slúžili strane sa zapísalo do hláv celých generácií Európanov, ktorí vychovali a formovali dnešných lídrov.
Udalosti z Francúzskej revolúcie, hitlerovho Nemecka, ale aj októbrovej revolúcie nám pripomínajú, že sa v pohnutých časoch treba mať na pozore. V časoch neistoty, nebezpečia a ekonomického úpadku sa k moci dostávajú nebezpečné individuá. Ľudia hlasajúci ilúziu jednoduchého riešenia, okamžité odstránenie nebezpečenstva a identifikáciu vinníka. Pod rúškom ochrany a ideálov sa však skrýva túžba po moci a kontrole. Proces revolúcie viedol k tomu, čo anglický historik Robert Daniels nazýva postrevolučnou diktatúrou. Podľa tohto konceptu revolučné zmeny vynesú k moci oportunistov, egomaniakov, ktorí si vytvoria sofistikovaný aparát osobnej moci a kontroly. Skombinujú staré autokratické metódy vlády ktoré ešte donedávna kritizovali a spoja ich s revolučnou mytológiou. Vyhlásia vojnu proti údajným národným nepriateľom, keďže atmosféra ohrozenia a strachu napomáha kontrole.[2] Stalinský režim posielal pod zámienkou tých najradikálnejších sociálnych myšlienok milióny ľudí na smrť hladom, zastrelením alebo prácou v Gulagu. Aj v strednej Európe vyniesli komunistické vlády k moci mnohých egoistov a prinajmenšom nekvalifikovaných oportunistov, ktorým sa darilo využiť situáciu na hromadenie majetku a vplyvu. Naše verejné inštitúcie sú ešte stále obsadené ľuďmi, ktorí nosia v svojich hlavách dedičstvo komunizmu. Neboli vychovávaní ako demokrati, s úctou k slobode a k inštitúciám občianskej spoločnosti. Mnohé kľúčové politické a ekonomické posty v Rusku a vštátoch bývalého ZSSR prevzali po roku 89 tzv. reformovaní aj menej reformovaní komunisti. Toto dedičstvo aj naďalej paralyzuje vývoj k väčšej efektivite, transparentnosti a zodpovednosti nielen v oblasti súdnictva či verejnej správy, ale aj celkovo, celej spoločnosti.
Politológovia Pop-Eleches a Tucker publikovali tento rok v knihe Communism’s shadow výsledky obsiahleho výskumu, skúmajúceho vplyv skúsenosti s komunizmom na politické preferencie občanov a ich vnímanie demokracie.[3] Skúmali štáty bývalého ZSSR a výsledky porovnávali s preferenciami obyvateľov západných demokracií. Výsledky potvrdzujú, že obyvatelia postkomunistických štátov majú na rozdiel od svojich susedov tendenciu viac sa spoliehať na podporu štátu a opatrenia tzv. štátu blahobytu. Menej podporujú demokraciu, genderovú rovnosť. Každý režim sa snaží do svojho obyvateľa zasiať hodntoy a postoje, ktoré podporujú legitimitu režimu a jeho videnie sveta. Zdá sa, že sa to komunistickému aspoň sčasti podarilo. Tiene komunizmu sú v občanoch stále prítomné a formujú aj naďalej ich postoje.
O krajinách východnej Európy sa niekedy hovorí ako o demokraciách bez demokratov. Možno ešte stále nie sme demokratmi v pravom slova zmysle. Vstúpili sme do EÚ a integrovali sa do bezpečnostných štruktúr západu. Zdá sa však, akoby sme zo západu prijali a integrovali procesy, nie demokratické presvedčenie a úctu k otvorenej spoločnosti. Boj s mentálnym dedičstvom komunizmu bude ešte na dlhé trate. Revolúcia je pre nás ponaučením o tom, že sa človek a jeho podstata nedá len tak ľahko zmeniť. Nepodarilo sa vytvoriť sovietskeho človeka tak, ako ho opísali v revolučných románoch a utopických spisoch. Podarilo sa ho však ovplyvniť. Tak, ako sa z mnohých obyvateľov satelitov Sovietskeho Zväzu aj napriek propagande a zmene inštitúcií nestal homo sovieticus, tak sa z mnohých, aj napriek desaťročiam demokratického zriadenia nestanú demokrati. Mentálny tieň minulého režimu je stále tu. Zápas o slobodu je neustále nekončiaci proces. Preto by sme sa mali mať na pozore a pamätať si, že demokracia je ako každý systém, zraniteľná a veľmi krehká. V našej spoločnosti je stále veľa subjektov a aktérov, ktorý si spoluprácou s režimom zabezpečili vplyv, bohatstvo a kontakty. Týmto elitám sa darí opäť získavať politickú moc. V tomto zmysle sa zápas o demokraciu odohráva aj po sto rokoch po revolúcii.
Hlavným motívom októbrovej revolúcie sa stal ľud. Národ bojujúci za slobodu proti utláčateľom. Vieme, že totalitný režim, si v Rusku veľmi rýchle našiel vinníkov, ktorý mohli za hladomory, zlú ekonomickú situáciu, vojnu. A tak sa z utláčaných stali utláčajúci. Veď za to zlo môžu kulaci, židia, buržoázia, američania… Všetky totalitné režimy aplikovali princíp kolektívnej viny a útočili na tie najspodnejšie pudy človeka. Propaganda šírila správy o zahraničných agentoch, snažila sa obyvateľstvo nasmerovať k jednému cieľu, zjednotiť jeho rozmýšľanie pod tieňom strachu a neistoty. Aj dnes sme svedkami populizmu a propagandy deliacej spoločnosť na dva kontrastné tábory MY a ONI. Po finančnej a utečeneckej kríze sa táto konfrontačná a segregačná rétorika rozšírila aj do diskurzu politiky hlavného prúdu. Toto škatuľkovanie síce politikom pridáva lacno a efektívne voličské hlasy, avšak nenápadne podkopáva ideál rovnosti ako jeden zo základov demokracie a nenápadne podnecuje v spoločnosti hnev a nenávisť. Totalitná propaganda sa snažila zmeniť minulosť, prezentovať fakty v inom svetle, šíriť mýty a konšpirácie. Netreba zabúdať, že jedným z dôsledkov revolúcie a nástupu komunistických režimov v krajinách ZSSR bolo aj potláčanie pravdy a samotnej úcty k pravde. Tieto mravné dôsledky propagandy si so sebou nesieme dodnes. Tento aspekt je nanajvýš dôležitý dnes, keď sme obklopení kvantom informácií a žijeme v takzvanej postfaktuálnej dobe. Nielen Ruská politická propaganda aj naďalej relativizuje pravdu. Je potrebné vysporiadať sa s minulosťou ktorá pravdu zatláčala do kúta a vzdelávať nové generácie ku kritickému myleniu. Odmietnuť staré techniky manipulácie, ktoré rovnako ako pred sto rokmi prezentujú nebezpečne jedostranné pohľady na svet.
Aj dnes vidíme na bilbordoch politikov heslá o bezpečí, sociálnej istote, ochrane pred nepriateľom v bezpečných rukách štátu. Maďarsko, Poľsko a naposledy aj Česká republika si zvolily premiérov, u ktorých sa nebezpečne integrujú ekonomické a politické záujmy. Mali by sme sa poučiť z revolúcie a skúmať úmysly autorít, hlásajúcich veľké plány na ochranu národa, overovať motívy politikov používajúcich kolektívne nálepky. Sloboda bez určitej dávky neistoty nie je slobodou. Mali by sme sa snažiť viesť ďalšie generácie k osobnej zodpovednosti, ktorá je schopná uniesť riziko a zvládať paradox výberu vo svete nekonečných možností.
Podľa historika Orlanda Figesa nebol ruský ľud obeťou revolúcie, ale jej hlavným protagonistom. Protagonistom veľkej tragédie. Vyhliadky Rusov na to, či sa stanú demokratickým národom podľa Figesa závisia od toho, či sa dokážu postaviť čelom k svojej histórii. Za dlhým obdobím komunizmu v Rusku, bola podľa autora slabosť tamojšej demokratickej kultúry. Tento pohľad je výstrahou a výzvou aj pre našú spoločnosť. Výstrely októbra 1917 stále hýbu našou spoločnosťou. Naša spoločnosť si so sebou nesie dedičstvo komunizmu. Ako pestujeme našu demokratickú kultúru a inštitúcie občianskej spoločnosti? Bojujeme za ne? Sme na ne hrdí? Alebo berieme noviny, pluralitný systém pol. strán a právny štát za samozrejmosť? Figes končí svoje 800 stránkové dielo o revolúcii Lidská Tragédie varovaním: „duchovia roku 1917 sa ešte k večnému spánku neuložili“[4]. Mnohé fenomény ľudských dejín sa akoby opakujú a neustále nám pripomínajú, že máme byť ostražití. Demokracia nie je samozrejmosť. Sto rokov po revolúcii je stále na stole otázka: Vieme a chceme brániť zásady slobodnej a otvorenej spoločnosti ? Ak áno, čo pre to ja, my, vlastne robíme?
Marek Sabol
Masarykova Univerzita v Brne
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2017.
Použité zdroje:
Daniels, Robert Vincent. The End Of The Communist Revolution. London: Routledge, 1993.
Figes, Orlando. Lidská Tragédie: Ruská Revoluce 1891-1924. Praha: Beta-Dobrovský & Ševčík, 2000.
Hayek, Friedrich August von. Cesta Do Otroctví. Brno: Barrister & Principal, 2004.
Pop-Eleches, Grigore. Communism’s Shadow: Historical Legacies And Contemporary Political Attitudes. Princeton, NJ: Princeton University Press, 2017.
[1]Orlando Figes, Lidská Tragédie: Ruská Revoluce 1891-1924 (Praha: Beta-Dobrovský & Ševčík, 2000), 458-465.
[2] Robert V. Daniels, The End Of The Communist Revolution (London: Routledge, 1993), 106.
[3] Pre viac informácií pozri Grigore, Pop Eleches. Communism’s Shadow: Historical Legacies And Contemporary Political Attitudes(Princeton, NJ: Princeton University Press, 2017)
[4] Figes, Lidská Tragédie: Ruská Revoluce 1891-1924, 764.
