Martin, 30. októbra 2018. Námestie väčšinou nie veľmi rušného mesta je plné zvedavého obyvateľstva. Bodaj by aj nie. Dnes, v utorok, sa totižto konajú oslavné podujatia k istej fundamentálnej udalosti spred sto rokov. Ľudia sa v očakávaní tlačia čo najbližšie k pódiu, kde každú chvíľu vystúpia so svojimi prejavmi poprední predstavitelia dvoch moderných krajín a členov Európskej Únie – Slovenskej a Českej republiky. S napätím stojím pri bariére a premýšľam. Koľko z nich asi prišlo z úcty k jedným z najdôležitejších figúr našej minulosti a k dielu, ktoré za sebou zanechali a ktorého deťmi sú nielen naši rodičia, ale koniec koncov aj my? Nie je tu väčšina poslucháčov najmä z dôvodu, že sa objavia v médiách toľko premieľané mená súčasných politických pseudocelebrít? Tieto myšlienky musím zahodiť za hlavu, pretože sa spustí priam biblický lejak, a to iba pár minút pred oficiálnym začiatkom programu. Potom však, akoby zázrakom, búrka ustane a vo chvíli, keď začínajú hrať dve hymny dnes už dvoch suverénnych štátov, medzi oblakmi vykukne slnko. Symbolické pripomenutie neľahkého osudu dvoch malých národov v srdci Európy.
Búrkou sa totižto dá nazvať apokalyptické besnenie prvej svetovej vojny či okovy maďarizácie, ktoré nás Slovákov sťahovali ku dnu. Katastrofálna situácia slovenskej inteligencie, absolútna absencia slovenského školstva a neblahé vyhliadky na budúcnosť mali utlmujúci dopad na rozvoj politického a kultúrneho života národa. Spomínaný východ slnka, teda vznik Československej republiky, ktorý sme si pripomínali práve 30. októbra uctením si Martinskej deklarácie, nebol historickou samozrejmosťou. V dnešnej spoločnosti prevláda pocit, že toto dejinné vyústenie bolo spravodlivé a anticipované. Avšak, nedošlo by k nemu bez často heroického úsilia najmä trojice dejateľov – T. G. Masaryka, Edvarda Beneša a Milana Rastislava Štefánika. Štát nám nebol darovaný z nebies, štát sme si museli vybojovať. A nie len na poli diplomatickom, za novú republiku tiekla krv takmer na všetkých frontoch vojny, kde bojovali československé légie. Tieto légie boli utvorené najmä z vojnových zajatcov bojujúcich v radách Rakúsko-Uhorskej armády, ktorí prekročili svoj tieň a našli dostatok odvahy postaviť sa proti svojej vlasti, ktorá sa k ním však správala ako macocha.
Myšlienka československého štátu sa však často glorifikuje ako niečo absolútne prirodzené. Také jednoduché to nebolo. Tomáš Garrigue Masaryk, prvý prezident ČSR, bol známy svojimi teóriami o Slovanoch a ich minulosti. Jednou z nich bola aj idea o Čechoch a Slovákoch. Podľa Masaryka mali tieto dva národy spoločný štát, ktorý je treba obnoviť. Myslel tým, samozrejme, Veľkú Moravu. Táto teória má však svoje významné trhliny. Veľkou Moravou sa tento štátny útvar začal nazývať až o niečo neskôr a o obyvateľoch sa nenájdu takmer žiadne historické pramene. V tom mále, čo máme k dispozícii, sa ríša označuje prosto ako Morava. Navyše, Česi a Slováci sa v tomto období 9. storočia za situované a vyvinuté národy považovať nedajú. Po vpáde Maďarov do Panónskej panvy a bitke pri Brezalauspurcu (dnešná Bratislava) v roku 907 sa Veľká Morava už v historických análoch neuvádza. Je možné, že ako unitárny útvar prestala existovať ešte pár rokov predtým.
Pointa však tkvie v tom, že po týchto udalostiach sa dve slovanské etniká, neskôr konštituované národy, vyvíjali osobitne. Samozrejme, istý vzájomný vplyv je nutné uznať, keďže spolu bezprostredne susedili. České etnikum sa však malo možnosť situovať vo vlastnom kniežactve a kráľovstve. Etnikum Slovenské sa dostalo do tisícročného zväzku s maďarskými kmeňmi. Zatiaľ čo České kráľovstvo malo svoje historické územie, slávne bitky a vládnuce dynastie, Slovensko ako geografický pojem neexistovalo. Po roku 1526, kedy katastrofa pri Moháči vyústila vo vymretie Uhorskej dynastie Jagelovcov, sa Slováci aj Česi dostali pod nadvládu jedného panovníckeho dvoru – Habsburgovcov. Ani tu však ideu spoločného štátu hľadať nemožno. Dane platili rovnakému kráľovi – avšak v Uhorsku kráľovi uhorskému a v Českých krajinách kráľovi českému. Napokon, aj v centralizovanom Rakúskom cisárstve, či po roku 1867 v dualistickom Rakúsko-Uhorsku táto jednoduchá rovnica platila naďalej.
Prirodzenosť spojenia dvoch národov je teda prinajmenšom diskutabilná. Ako príklad môže poslúžiť známy citát Andreja Hlinku zo zhromaždenia v Turčianskom Svätom Martine 29. mája 1918:
,,Tu je doba činov. Treba nám určite vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, sme za orientáciu československú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.‘‘[1]
V tomto citáte nájdeme odpovede na rôzne hypotézy a predikáty. ,,Tu je doba činov.‘‘ Táto veta jasne predstavuje prvú svetovú vojnu ako jedinečnú príležitosť na zmenu starých, petrifikovaných pomerov ktoré neumožňovali prirodzený vývin národov v Rakúsko-Uhorsku, prezývanom aj ´´žalár národov´´. Andrej Hlinka pomenoval presne dôvody, ktoré viedli k vzniku nového konceptu čechoslovakizmu ako štátotvorného činiteľa. Boli to práve spoločne prežité útrapy jarma habsburskej ríše, ktoré sa vykryštalizovali v spolupráci dvoch bratských národov. Predsa, s kým iným sme mali spolupracovať? Lingvistická proximita nebola jediným a ani najdôležitejším faktorom. Slovenský národ by osve len ťažko mohol konkurovať majoritným národom v ríši. Maďari, po desaťročiach maďarizácie a odopierania akejkoľvek úvahy nielen o politickej, ale aj kultúrnej, či školskej autonómie, pre spoluprácu nepripadali do úvahy. Nemci, hlavný vládnuci národ multietnickej ríše, boli viac-menej spokojní s maďarskou pacifikáciou Zalitavska, pretože práve Maďari v Uhorsku prevzali úlohu poriadok udržiavajúceho policajta a napriek odbojnej náture uhorskej šľachty dokázali vskutku lojálne držať pokope územia, kde sami tvorili len zhruba polovicu obyvateľstva.[2] Marginalizované menšiny v Rakúsko-Uhorsku ako Poliaci, Rumuni a Srbi mali väčšiu časť svojej populácie na mimo územia ríše, v prípade Rumunska a Srbska dokonca slobodný materský štát, o ktorý sa mohli politicky a kultúrne oprieť. Chorváti si po čiastočnom maďarsko-chorvátskom vyrovnaní z roku 1868 zachovali istý autonómny štatút v oblasti kultúry a školstva. No a napokon, rusínska menšina nebola dostatočne početne silná a navyše politicky a kultúrne ešte viac zbedačená ako náš národ.
Logicky najvýhodnejšia sa teda predsa len ukázala spolupráca s Čechmi. Keď pominieme blízkosť a bratstvo našich národov (čo je z veľkej časti produkt spolužitia až v 20. storočí), prinášala niekoľko značných výhod. Kým Slovákov bolo v Uhorsku ledva 2 milióny, v českých krajinách bolo obyvateľov českej národnosti asi 6 a pol milióna. Českému národu bolo umožnené v rakúskej časti monarchie do určitého rozmeru udržiavať vlastné inštitúcie, školstvo a kultúru. Mnoho slovenských dejateľov pôsobilo aj v Čechách (Pavol Jozef Šafárik) či naopak, českí velikáni strávili časť života na Slovensku (František Palacký). Jazykom evanjelických vzdelancov na území dnešného Slovenska bola dlho biblická čeština podľa Kralickej Biblie. V neposlednom rade, popri neveľkom českom národe nehrozilo Slovákom také riziko asimilácie ako by mohlo hroziť v prípade zotrvania v Uhorsku či prípadnej myšlienky jedného štátu s Poľskom.
Výhody tohto spojenia pre slovenskú časť plánovaného štátu boli teda jasné a zreteľné. Ale aj pre české obyvateľstvo malo svoje klady. Slováci boli určitou protiváhou proti početne a kultúrne silnej nemeckej menšine v českých krajinách. Navyše, Slovensko a po pripojení aj Podkarpatská Rus vytvárala premostenie k prirodzenému československému spojencovi – Rumunsku. Zabratie slovenského územia spravilo z Československa stredoeurópsku mocnosť. Tieto výhody napokon prevážili nad pochybnosťami o doplácaní na relatívnu zaostalosť Slovenska voči českým krajinám.
Československý projekt napokon dostal zelenú u predstaviteľov domáceho aj zahraničného odboja, či už českého, alebo slovenského. To však neznamenalo koniec všetkým peripetiám. Nutnosťou bolo presvedčiť dohodové mocnosti o životaschopnosti a prospešnosti takéhoto konštruktu. Tento problém zostal na najmä na bedrách Masaryka, Beneša a Štefánika, ktorí sa zákulisnou a kabaretnou diplomaciou pokúšali o uznanie československej armády za dohodovú mocnosť.
Napokon, 30. októbra 1918 sa v budove vtedajšej Tatra Banky v Turčianskom Svätom Martine zišli velikáni domácej politickej a kultúrnej scény. Deklaráciou jednoznačne prehlásili svoje právo na sebaurčenie a príklon k československej republike v mene slovenskej vetvy jednotného československého národa. Všetci zúčastnení chápali konštrukciu deklarácie a nutnosť prítomnosti teórie čechoslovakizmu. Pri početných menšinách v novej republike bola práve koncepcia čechoslovakizmu jediná možnosť, ako striasť z Československa biľag nového multietnického žalára národov. V Čechách a na Morave sa etnicky českí obyvatelia tešia z obnovenia svojej štátnosti. Čo však populácia ´´horných Uhier‘‘, ako sa územie Slovenska do 20.storočia nazývalo?
Jej prístup voči novému štátu bol prinajmenšom podozrievavý, ak nie často aj nepriateľský. Z dnešného pohľadu nepochopiteľná vec, ale optikou tej doby predpokladateľný jav. Nie náhodou sa uhorská (maďarská) politická reprezentácia sa snažila dosiahnuť plebiscit. Národné povedomie Slovákov bolo zakrpatené a prevažovala najmä regionálna identita. Obyvateľ Liptovského Mikuláša sa cítil viac Liptákom, ako Slovákom. Predovšetkým sa však (vo väčšine prípadov) cítil katolíkom. Keď pri oslobodzovaní slovenského územia prišiel do mesta český vojak, ktorý sa nemal čím identifikovať, keďže oficiálne štátne symboly neboli ešte určené, tak na kostol vyvesil vlajku s husitským kalichom. Slovák, katolík, sa s tým samozrejme nevedel stotožniť. A tieto prípady práve liali vodu na mlyn maďarskej propagande, ktorá vykresľovala Čechov ako bezbožníkov, čo Slovákom ukradnú národnú identitu.
Okrem toho, signifikantnú morálnu tragédiu zažívali príslušníci nemeckej a maďarskej menšiny. Po vzniku ČSR sa po mnohých storočiach prvýkrát ocitli v pozícii nedominantných a neštátotvorných národov. Zrazu to boli oni, ktorí sa museli prispôsobovať vládnucemu národu – Čechoslovákom. Ustanovenie novej republiky teda logicky nepodporovali. V Sudetách, domove nemecky hovoriaceho obyvateľstva v českých krajinách už od 12. storočia, vyhlásili pripojenie k tzv. ‚Deutschösterreich‘ – novovytvorenému Nemeckému Rakúsku. Československá armáda a četníci museli zasiahnuť aj násilne, pretože nad republikou visel Damoklov meč fragmentácie historických území českej koruny. Na juhu republiky predstavoval problém maďarský revizionizmus a snaha o posunutie hranice severnejšie, ako to bolo nadiktované mierovou zmluvou z Trianonu.
Rusínska populácia vítalo vznik štátu rozpačito, podobne ako Slováci. Národné povedomie u nich prakticky absentovalo. Samozrejme, pripojenie k republike znamenalo aj pre nich koniec nebývalého národnostného útlaku. Ich postoj voči Československu sa definitívne upravil na pozitívny po značných investíciách do infraštruktúry a školstva od pražskej vlády. Dodnes niektorí z nich spomínajú na Prvú československú republiku ako na zlaté časy Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatskej Ukrajiny).
Na konci nám teda vychádza, že jediný národ ako celok, ktorý mal spočiatku úprimnú a neskrývanú radosť z vytvorenia nového štátu, boli Česi s podporou väčšiny slovenskej inteligencie. Zakrátko sa k nim predsa len pridali aj obyčajní Slováci, keď uvideli, že Československo im prináša radu práv a privilégií, ktoré im uhorská vrchnosť dlhodobo odopierala, či priam potláčala. Je pravda, že vznik spoločnej republiky nebol automatický. Nevychádzal ani z čistého idealizmu. Samotná myšlienka, že ČSR vznikla najmä z pragmatických dôvodov, nie je veľmi romantická a nedajú sa na ňu písať oslavné ódy. Preto sa v rokoch nasledujúcich po jej vytvorení prikláňalo skôr k teórii naturálneho čechoslovakizmu.
Československo, napriek svojim chybám, ktoré má predsa každý štát, bol jeden úspešný projekt, ktorý nám dal to, čo každý národ potrebuje – priestor na pokojný a nerušený rozvoj. Bez neho by Slováci nestáli tam, kde sú dnes. V rodine samostatných, svojbytných a demokratických európskych národov.
Autor je študentom Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy v Prahe. Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2018.
Citované zdroje:
[1] dostupné na: https://www.databazeknih.cz/citaty/andrej-hlinka-90839
[2] PACNER, Karel. Osudové okamžiky Československa. Praha: Plus, 2018. ISBN 978-80-259-0871-6
