Historické udalosti a životy ľudí sú neraz prepletené v paradoxných slučkách osudu. Každá generácia má dni krásnych víťazstiev a potupných prehier, ktoré sa viažu do minulosti jednotlivcov aj celých rodín. Tvarujú postoje, správanie, ale aj obavy a očakávania. V tom lepšom prípade preletia dejiny rodinami ľudí, aby ich zošľahali a vyformovali, ako hrčovitú kosodrevinu na skalnatom svahu. Skúsenosti prarodičov dozrievajú v ich deťoch, vnukoch a pravnukoch. Keby bolo možné posadiť za imaginárny stôl niekoľko generácií z rodiny po historických udalostiach z územia Slovenska od roku 1918, vznikla by zaujímavá situácia. Každý taký dej sa odrazí nie len v ľuďoch z jej času, ale aj v ich nasledovníkoch. Úžasné je, ak neúspech, strach a bolesť prarodičov spracujú ich deti do nádeje, viery a odvážnejšieho sna. Predstavil som si takto svoju rodinu. Praded bol z generácie detí, ktorých otcovia zostali na bojiskách prvej svetovej vojny. Život v tej dobe bol veľmi ťažký. Mama pracovala v niekoľkých zamestnaniach, aby uživila rodinu. O to viac si cenili štipendium od prezidenta Masaryka, ktoré mu umožnilo ukončiť gymnázium.
V jeho spomienkach bolo Československo stále na akomsi pomyselnom piedestáli správneho vývoja dejín. Napriek tomu, že vedel veľmi dobre aj iné jazyky bývalého Rakúska – Uhorska, do konca svojho života si dával záležať na spisovnej slovenčine a krásnom rukopise. Tieto dve veci boli pre neho malým, vlastným symbolom tichého vlastenectva. Československo bolo touto generáciou slovenskej inteligencie prijaté spontánne, ako tá najlepšia vtedy možná alternatíva. Veľmi dobre chápali, že sú nádejou malého národa, ktorý musí rýchlo budovať politické, kultúrne a hospodárske štruktúry, aby sa mohol presadiť. Za mojím vymysleným stolom reprezentuje generáciu pradedov nižší, skromný, trochu „škrobený“ pán, v lesníckej uniforme s uvážlivým pohľadom, dôslednou gramatikou, mysliaci vždy viac na iných, ako na seba. V najlepších rokoch života sa stretli so skúškami, ktoré preverili ich ľudské kvality až na dno duše. V čase, keď privádzali na svet svoje deti sa tento svet úplne zbláznil. Doba stratila zábrany, rozmer humanity a všetkých kritérií civilizácie v takom rozsahu, aký si nikto nepamätal. Chamtivosť, vierolomnosť a nedostatok zábran vygenerovali druhú svetovú vojnu a nástup ideologických diktatúr.
Mníchovský diktát bol začiatkom. „Víťazný“ február pokračovaním zlyhania medzinárodných reprezentácií, ale aj domácej politickej scény. Generácia dedov dospievala v období, keď sa extrém stal správnym meradlom. Zúfalú materiálnu biedu a nedostatok národného sebaurčenia, vystriedal útlak slobodného myslenia, vierovyznania a deformácií duše. Každý inteligentný človek tej doby mal v sebe mlčiaceho oponenta, ktorý sa ozýval v hlave, keď ústa hovorili čosi iné… Pre železnú oponu nebolo treba ovládať cudzie reči. Stačila ruština. Za virtuálny stôl si sadne môj dedo. Technicky vzdelaný, cynický, pracovitý človek. Zvyknutý na brigády, zlepšováky, nadčasy a schôdze, kde nikto nepovedal to, čo si naozaj myslel. Zastupuje generáciu, ktorej ideológia brala dušu a chcela nechať iba materiálno, drezúru a sklonenú hlavu.
Napriek tomu, alebo práve pre to, dokázali na jar v 1968 žiadať ďalší rozmer života. Dospeli však k smutnému poznaniu, že cesta k „slobodnému svetu“ je zarúbaná rozdelením mocenských záujmov veľmocí. Tak ako v minulosti, aj v ich dobe, ostatný svet nechcel príliš riskovať pre malú krajinu túžiacu po voľnosti a demokracii. Platonicky protestujúc sa díval, ako sny a túžby ležia na rozbitej dlažbe pod pásmi totalitných armád nastoľujúcich vlastný poriadok. Nebol to masaker tiel vo veľkom , ale určite ťažká genocída ideálov. Bola to aj doba príchodu našich rodičov. Ich generácia už brala ako samozrejmosť schizofréniu súkromného a verejného života. Mnohí z nich sa zamerali na túžbu po materiálnych veciach, zlostili sa, že nemôžu cestovať, študovali nie to čo ich bavilo, ale to, kde ich vzali…
Nespokojnosť a dravosť – tak by som opísal základnú črtu generácie, ktorá sa stala hľadačom myšlienok a snov, ktorých existenciu jej nechceli dovoliť ani poznať. Podvedome cítili, že človek nie je len fyzické telo, čo treba nakŕmiť a navaliť mu do hlavy racionálne vedomosti a ideologické poučky. Bolo tam miesto, ktoré sa nedalo ničím, čo im núkali, zaplniť. Schovával sa tam pocit, ako plamienok sviečky, ako neposedný motýľ, ako nenaplnená láska… Niekoľko odhodlaných ľudí sa v pozdný jarný večer v roku 1988 začalo dožadovať naplnenia práva na individuálne prežívanie života. Svoje vnútro chceli zložiť z hodnôt viery, ktorú si vybrali. Stáli so sviečkami v rukách pod vodnými delami a pelendrekmi policajtov a volali po svedomí ostatných. Po vytvorení komunity slobodných ľudí, ktorí žijú svoj sen a prajú slobodu aj ostatným. Stala sa zvláštna vec. Ani hektolitre eštebáckej vody nezhasili plamienky odhodlania v dušiach, ktoré priniesli radikálnu zmenu spoločnosti. Môj otec bude sedieť za stolom vo svojom študentskom svetri a čiapke „budajke“. Rebel vo všetkom. Zaťatý, tvrdohlavý, workoholik, ktorý chce meniť skostnatené tradície a dožaduje sa nových pravidiel v spoločnosti.
Do tejto prevratnej doby vstupuje moja generácia. Sme tí, ktorí neustále počúvali, že sa to všetko udialo pre nás. Preto, aby nám bolo lepšie, aby sme mohli žiť po svojom. Sme generácia ktorá vstrebala toľko informácií, vnemov a možností, ako žiadna iná pred ňou. Nikto nám nehovoril, čo je jediné správne. Museli sme voliť sami, akých hodnôt a vízií sa budeme v živote držať. Chodíme po svete, porovnávame, hľadáme. Z obrovského koša balastu, konzumu, hodnôt, snov a túžob si musíme vybrať tie správne a vytvoriť vlastný priestor. Vnímame Slovensko ako súčasť Európy. Začíname cítiť aj problémy, ktoré sa netýkajú len našej krajiny. Sme generácia ktorá, bude spojená práve s touto historickou atmosférou.
Za vymysleným stolom v historickej sále môže sedieť celá moja rodina. Od počiatku budú zastupovať generácie formované najprv národným, potom ideologickým a nakoniec ekonomickým sebaurčením. Tvrdý dopad dejín vyformoval ľudí so skúsenosťami, ktoré pomohli pri nasledovnej zmene. Pradedo sa bude usmievať, keď mu dedo, ovládajúci naviac iba ruštinu, bude šepkať, ako jeho prapravnukovi pripomínal dôležitosť cudzích jazykov ak „pôjde raz poznávať svet“… Všetci sa zhodnú na tom, aká je dôležitá nádej. Každý prizná, že v ťažkostiach hľadal správnu cestu pre seba a svoju rodinu v poznaní konania jeho predchodcov. Potom sa možno s úsmevom pozrú na zatiaľ prázdne stoličky na strane budúcnosti. Môžu si predstaviť ďalšie generácie. Všetci budú dúfať, že ich doba bude o riešení problémov kultúry, etiky, ekológie a ľahšej existencie pre živé bytosti bez obmedzenia hraníc.
Nakoniec sa iste pobavia numerológiou. Nie je prehliadnuteľné s akou železnou pravidelnosťou sa objavuje v súvislosti so zlomovými dejinnými udalosťami na Slovensku osmička v dátume. Väčšinou je to po dvadsiatich rokoch. Je evidentné, že táto skutočnosť súvisí s generačným striedaním. Akoby nás chcel niekto preveriť, ako sme postúpili v dozrievaní. Či vieme zúžitkovať prežité a naučiť nasledovníkov, ako sa postaviť nepriazni v čase historických zlomov. Osmičky budú pribúdať v dátumovníku, prichádzať nové skúšky, ale my sa vždy budeme môcť vrátiť pre radu k stolu, kde sú skúseností tých, ktorí nám dali základy, zásady a sú našimi koreňmi. Dejiny nie sú len o historických udalostiach. Vždy je to aj o konkrétnych osudoch obyčajných ľudí a o ich osobnom postoji. Ja len dúfam, že ako dieťa narodené vo ôsmom mesiaci roku 1988 budem dosť dobrý, aby som čelil generačnej skúške, ktorá príde. Neviem, ako obstojím, ale som presvedčený, že viem, akých kritérií sa musím držať.
Autor je študentom Vysokej školy medzinárodného podnikania ISM Slovakia v Prešove.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2008.
