Dnes je zvláštna doba. Spoločnosť je ako parný hrniec natlakovaný rôznymi záujmami, ktoré úž dávno stratili zjemňujúci obal ohľadov a morálky. V móde sú ostré lakte, tvrdé reči a priam nenažraná dravosť. Táto atmosféra prerastá všetkými vrstvami a sférami. Nič nie je pevne dané a rešpektované. Relativizácia každej hodnoty spôsobila bezobsažnosť slova. Možno si už ani nevieme predstaviť, aby sa ľudia neuškŕňali nad tým, ak niekto spomína „pravdu“, „česť“, „súcit“, „snahu“, „verejné blaho“ … Väčšina mávne rukou, že sú to len bohapusté frázy. Dá sa však žiť bez ideálov, bez viery v spravodlivosť, bez chcenia veci pozitívne meniť v prospech spoločenstva?
Každá generácia sa s tým vysporiadala po svojom. Čoskoro budem patriť k absolventom univerzity. Sme v pozícii „záložníkov“ a pojem „očakávanie“ nás presne vystihuje. Väčšina z nás cíti na Slovensku nedostatok príležitostí uplatniť sa a získať prostriedky na bežný život.
Nie je na svete vláda, ktorá by mohla dlhodobo riadiť krajinu, v ktorej je väčšina ľudí sklamaných, maloverných a nešťastných. Slovenská republika nie je výnimkou. Veci sa však nedajú meniť zo dňa na deň. Hlavným dôvodom pochmúrnosti v našej krajine nie je materiálny nedostatok. Problémom je viera vo vlastné sily, spoločenská empatia, vážnosť čestného konania a prosté ľudské dobro.
Chcel by som vládu, ktorá vráti váhu, hodnotu a obsah slovám. Niekto predsa začať musí – nevykrúcať sa, nerelativizovať, neklamať. Je čas začať hovoriť správne veci a zároveň podľa toho konať. Pomenovať situáciu a cieľ. Potom stáť v rovnakom vetre ako zástup, ktorý nasleduje. Poctivo vyslovené a myslené slovo je schod, od ktorého sa dá odraziť. Každá veľká zmena a myšlienka začala slobodným prejavom.
Slovensko potrebuje zmenu. V každej oblasti nášho života a pre každú generáciu je nutné nájsť slovný kľúč k viere vo vlastné schopnosti a sily. Od vlády očakávam, že nájde také slová a dá im takú váhu, aby ľudia verili, že tento priestor je možné pri poctivej práci pozitívne zužitkovať. Úlohou vlády má byť hlavne otváranie príležitostí a definovanie podmienok. Nastavené regule musia platiť pre všetkých rovnako. Právo, spravodlivosť, bezpečie, vrátane ich vymáhania a ochrany, by mali byť prioritným záujmom štátu.
Vzdelaní a snaživí by mali na svojom živote cítiť, že sa to oplatí. Hodnota v slovách by sa mala preniesť do hodnôt v reálnom živote – v zdraví, vo výchove, v životnom prostredí. Nič nie je zadarmo a ak to dostávame, alebo berieme bez námahy a ceny nevážime si to.
Očakávania sú hlavne individuálna vec, ale v demokracii sa presadí väčšinou vôľa väčšiny. Pre každú vládu je pohodlné plávať na vlne väčšinovej priazne, ale ja by som veľmi ocenil, ak by sa našla vôľa počúvať aj menšinové názory.
V našej krajine je množstvo múdrych a angažovaných ľudí, ktorí pracujú v mimovládnom sektore. Robia veľké množstvo užitočnej dobrovoľnej práce v rôznych oblastiach. Generujú aktívny občiansky potenciál, ktorý raz v budúcnosti možno nahradí časť sprofanovaného politického systému. Ich hlas u nás ešte nemá takú váhu, aby riadil veci verejné, ale dáva skutočný obsah veľkým slovám. Politici sa ich často boja, lebo sú zrkadlom pravdy o spoločnosti. Vytvorenie lepších podmienok pre rozvoj tretieho sektoru by znamenalo, že spoločnosť dozrieva.
Dôležitým bojovým poľom pre každú vládu je aj zahraničná politika. Po vstupe do Európskej únie mám pocit, ako by sme stratili veľký cieľ. Zaradiť sa do klubu spoločenstva na rovnocennej úrovni a vydobyť si pozíciu rešpektovaného partnera veľkých krajín, by bol skvelý motív našej vízie na Európskej úrovni. Aj tu však treba presvedčiť argumentmi za ktorými stojí váha krajiny, ktorá má čo ponúknuť ostatným. Naša krajina bola vždy tak trochu zahľadená do seba. Od vlády očakávam, že nám viac otvorí svet. Len pri takejto konfrontácii množstvo ľudí pochopí, že nie sme ani tak chudobní, ani tak neschopní, aby sme na seba nemohli byť viac hrdí. Možno nás to naštartuje k väčšej štedrosti pre menej šťastných v rozvojových krajinách, možno ešte k väčšej súťaživosti na medzinárodnom trhu práce.
Pre ľudí vo vládnych funkciách by malo byť jednou z priorít vytvorenie podmienok sofistikovanej základne pre informačnú spoločnosť. Je to priestor pre environmentálne čistú, lukratívnu činnosť vysoko vzdelaných ľudí zakotvených v prosperujúcej krajine. Informačná spoločnosť integruje množstvo spoločenských a hospodárskych oblastí na fungujúci systém s jasnými pravidlami. Podpora vedy a výskumu by mala byť súčasťou tejto filozofie.
Moderné technológie sú jediným prostriedkom, ktorý vo všetkých oblastiach podporí rozvoj príležitostí. Naša krajina nemá zásoby nerastov na ktorých by sa dala stavať dlhodobá hospodárska vízia, ale má prírodné bohatstvo, ktoré pri rozumnom využití umožní trvalo udržateľný rast. Úlohou vlády bude stanovenie šetrných mantinelov pre takúto činnosť.
Dalo by sa veľmi dlho vyratúvať, čo všetko by mala urobiť vláda. Platí však staré porekadlo: „Každý národ má takú vládu, akú si zaslúži“. Znamená to, že naše očakávania v podstate mieria na nás samotných. Nemôžeme požadovať, nemôžeme sa hnevať, ak sme sami apatickí a ignorujeme naše občianske práva. Nie každý môže byť aktívny politik, ale každý by mal byť aspoň informovaný občan. Mal by sa zaujímať, ako je v jeho mene spravovaná krajina v ktorej žije. Mal by poznať ľudí, ktorí ho zastupujú a dobre zvažovať spôsob, akým sa prejavujú. Žiadny spravodlivý systém nie je udržateľný, ak v ňom prevládne zloba, chamtivosť a bezohľadnosť.
Demokracia nie je statický stav, ale každodenný zápas o právo uplatniť si názor. V princípe by to mala byť nekonečná spoločenská diskusia o smerovaní zdrojov a morálky, ktorá by nemala mať porazených.
Mali by sme sa preto pýtať, či sme takí, aby sme si zaslúžili dobrú vládu. Či dokážeme spomedzi seba vybrať tých, ktorí reprezentujú ten najlepší mozgový a organizačný potenciál Slovenska. Či im vieme pomôcť, aby takí boli. Preveriť si vlastné kritériá a poznať hranice kompromisu.
Dnes je zvláštna doba. Tvoríme si ju však sami. Svojím správaním, prístupom k životu, hodnotami, ktoré vyznávame. Slová majú len takú váhu, akú im priznáme a akú tolerujeme ich pôvodcom. Očakávania zázračných zmien bez vlastného pričinenia len málokedy prinášajú ovocie. Niekto musí začať. Naša krajina potrebuje poctivé slová. Také, za ktorými sa stojí. Nie pekné, ľúbivé a populistické. Mali by byť jednoduché, úprimné a pravdivé. Aby sme si rozumeli a aby každý vedel na čom je.
Autor je študent Fakulty manažmentu Prešovskej univerzity v Prešove.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2010.
