“V piatok pred Bielou sobotou 1976 mi volal Václav Havel, či by ma mohol navštíviť. Robil som vtedy kuriča v kaviarni Slávia, dali sme si v kaviarni schôdzku na ôsmu hodinu. Sadli sme si v oddelenej časti a pozerali sa na Hradčany a Václav Havel mi dal prečítať krátky text. Neskôr som zistil, že to už bol text Charty… V momente, keď som text Charty podpisoval, vchádzal do kaviarne Dominik Tatarka. Musel som odísť prikúriť, podal som mu text, nech si prečíta, pokiaľ budem preč. Kým som sa však vrátil, Dominik ho už podpisoval. V polovici podpisu sa mu pokazilo pero a svoj podpis dopísal mojím. Boli sme s Dominikom prvými Slovákmi, s ktorými Václav Havel odštartoval podpisovanie Charty.“
(Ján Mlynárik)
Jeden z najznámejších slovenských spisovateľov, prozaik, esejista a publicista, a zároveň najvýraznejšia disidentská osobnosť druhej polovice dvadsiateho storočia na Slovensku. Dominik Tatarka je meno, ktoré dodnes vo významnej miere rezonuje v povedomí slovenskej verejnosti.
Prešiel si dramatickým názorovým vývojom, ktorý sa odzrkadľuje v jeho tvorbe – od viery v sociálne spravodlivú spoločnosť a kolektivizmus až po takpovediac „vytriezvenie“, ktoré dospelo k ostrej kritike komunistického režimu a k disentu. V tých časoch takisto prišiel k presvedčeniu, že „len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť“. Je očividné, že pokladal jedinca ako slobodné ľudské indivíduum za esenciálnu súčasť spoločnosti, nie len ako časť masy, len niečo, čo tvorí skupinu. Toto presvedčenie ho sprevádzalo po zvyšok života a formovalo charakter jeho diel.
Keď v roku 1976 podpisoval so svojím priateľom, historikom Jánom Mlynárikom text práve vznikajúcej Charty 77, zrejme netušil, ale možno dúfal, aký dôsledok bude mať paradoxne slušná žiadosť občanov voči vládnucej strane. Od vydania Charty 77 malo prejsť ešte jedenásť rokov, kým sa zaplnili námestia miest vo všetkých kútoch republiky, kým sa v uliciach ozýval štrngot kľúčov. Iste, jedenásť rokov v plnohodnotne prežitom ľudskom živote sa nejaví až tak veľa. Ale ak sa pozrieme očami človeka, ktorého každodennými pocitmi boli úzkosť a odpor voči komunizmu, je obdobie vyše jednej dekády neuveriteľne dlhé. Týchto nasledujúcich jedenásť rokov bolo takou isto zmesou beznádeje a zároveň dúfania v zázrak, v lepšiu budúcnosť, akou bolo množstvo predchádzajúcich.
Aké pocity by však prežíval Dominik Tatarka, keby videl, že 24 rokov po páde režimu, ktorý mu tak veľa vzal, sa Slovensko vydáva – a je dôležité zdôrazniť, že dobrovoľne, i keď možno nie celkom vedome – na cestu, z ktorej pred tými 24 rokmi konečne zišlo?
Červeno – modrá bitka so zeleným víťazom
„Tú sobotu nebudem môcť ísť voliť, ideme predsa preč.“
„Ale budeš, a choď, hádam nezvolia toho Kotlebu.“
„A nech ho zvolia. Konečne niekto spraví poriadok!“
Rozhovor staršieho manželského páru vypočutý na autobusovej zastávke sa ničím nelíši od stoviek ďalších na tému, ktorá práve hýbe našou krajinou. Výsledok nedávnych volieb do vyšších územných celkov je zrkadlom, výstižne reflektujúcim stav a nálady v krajine. Nanešťastie až priveľmi výstižne. Je iróniou, že presne týždeň pred dňom, kedy si pripomíname boj za slobodu a demokraciu, v deň výročia Krištáľovej noci, bol druhým najúspešnejším kandidátom za predsedu VÚC v povstaleckom kraji človek, ktorého názory sa dajú bez váhania označiť ako fašistické. Argument, že to je predsa „problém pravice“, neobstojí ani pri letmom pohľade. Ak sa vládnuca strana necíti vinná za to, že voliči hľadajú riešenia svojich problémov v radikálnych skupinách, zlyháva elementárny pocit zodpovednosti a slušnosti. No vyvstáva tu ďalší, ešte väčší problém. Je nepopierateľné, že vzťahy medzi majoritou a takzvanými „neprispôsobivými“ obyvateľmi, automaticky označovanými ako príslušníci rómskej menšiny, sú napäté. Takou istou pravdou zostáva, že riešenie – akýchkoľvek – problémov sa podobá zametaniu pod koberec. Otázne je, či skutočne chceme ten pomyselný poriadok v našej krajine vykonať pomocou neonacistického hnutia.
Alebo žeby boli slovenskí voliči natoľko cynickí, že volili predstaviteľa krajnej pravice v protiklade k súčasnej červenej farbe, v ktorej je naša krajina zahalená? Slovensko sa dnes nachádza už takmer v polovici súčasného vládneho obdobia. Dva roky môžu i nemusia byť príliš málo na bilancovanie činnosti a výsledkov, no to ani nie je mojím zámerom. Podstatnejšou stránkou veci v tomto prípade je pre mňa vláda jednej strany, hoci bez ústavnej väčšiny. Takáto vláda je totiž nevyhnutne skúškou demokracie, testom toho, ako sa dokážeme vysporiadať so situáciami identickými a zároveň odlišnými. Situáciami, oddelenými niekoľko desaťročí dlhou prestávkou, počas ktorej mohli spomienky a varovania minulosti vyblednúť. Ľudská myseľ to nepríjemné zo svojich spomienok vytláča, uchováva si zväčša len to pozitívne. A ak toho pozitívneho nebolo dostatok, začne v mene vlastnej spokojnosti skresľovať. Porušovanie ľudských práv? Zákaz študovať na vysokej škole? Povinné bytie tou slávnou figúrkou, človekom, „ktorý v mene svojho presvedčenia súhlasí s tým, že ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí“? Čo tam po tom, ale tie istoty!
Demo-demokracia
Všeobecná nespokojnosť narastá priamo úmerne s rozhodnutiami politikov, ktoré sa maskujú pod sociálnu, kresťanskú, prípadne novú demokraciu. No či už sa tá konkrétna forma „demokracie“ nachádza na pravej alebo ľavej strane politického spektra, prestáva byť dôležité. Rozdiely a hranice sa pomaly stierajú a ťažko by sme hľadali výstižnejší opis, ako ten od Kurta Vonneguta: „Demokrati a republikáni sú len skvele živená ilúzia možnosti výberu.“ Hoci o slovenských voličov populistickými sľubmi nebojujú demokrati a republikáni, takýchto ilúzii výberu by sme našli hneď niekoľko.
V demokracii patrí moc ľudu, na tom celý jej koncept stojí i padá. Zástupcami ľudu a tým pádom nositeľmi moci sa však stávajú osoby, ktoré stále čoraz otvorenejšie a okato využívajú svoje pozície len na jedno – nahonobenie čo najväčšieho majetku a zabezpečenie pohodlného života pre seba, svoju rodinu a veľkého množstva priateľov a známych, ktorým bolo dohodené miesto na ministerstve, či na jednom z početných úradov. Sú nimi osoby, ktorým v tomto štáte patrí moc, a ktoré pod zámienkou akéhosi pseudomachiavelizmu vykonávajú pochybné rozhodnutia a vydávajú zákony, z ktorých majú prospech vopred určené skupiny. Stačí spomenúť aktuálne zatajovanie analýz úspor na jednom z ministerstiev, ktoré je nielenže amorálne, ale aj nezákonné. Ak takéto počínanie schvaľuje a obhajuje sám minister rezortu, dokazuje to fakt, že Slovensko má ku skutočnej demokracii a transparentnosti ešte veľmi ďaleko. Tolerovanie takýchto postupov navyše vypovedá o morálnom stave celej vlády.
Čo sa však stane, ak sa piliere demokracie začnú rúcať nielen pod náporom nezáujmu veľkej časti obyvateľstva o veci verejné, spolupráce vládnych činiteľov s finančnými skupinami a nenaplnených sľubov, ale začne dochádzať k porušovaniu základných ľudských práv a slobôd? Ak sa máme držať všeobecných znakov demokracie, zaistenie práv a slobôd jednotlivcov je jednou zo základných podmienok existencie tohto politického zriadenia. Na základe tohto môžeme predpokladať, že nerešpektovaním ľudských práv a slobôd demokracia stráca svoje opodstatnenie, dokonca zaniká.
A ich nerešpektovanie nie je len „doménou“ totalitných a diktátorských režimov, čoraz častejšie ho môžeme pozorovať aj v tom slobodnom západnom svete, ktorý podobné počínanie navonok odsudzuje a kritizuje. Vynárajú sa kauzy, vo svetle ktorých sa automaticky objavujú pochybnosti o legitimite konania predstaviteľov USA, európskych štátov alebo iných tých, ktoré sa označujú za „demokratické“. Škandály s odpočúvaním najmocnejších ľudí sveta, ale i radových občanov momentálne spustili polemiky o situáciách, keď právo na súkromie stojí proti „väčšiemu dobru“ a ochrane občanov. No príklady ani nemusíme hľadať za hranicami, dostatok sa ich nájde aj v našej mladej republike.
Sloboda prejavu pripútaná o radiátor
Pripomenutím časov spred novembra 89´ je prípad novinárky Jany Teleki, ktorý je ukážkovým príkladom zneužívania právomocí verejného činiteľa. Vďaka kritickej básničke, uverejnenej pred pätnástimi rokmi, dodnes musí bojovať s veternými mlynmi. Predpoklad, že politicky motivované protiprávne stíhanie osôb a konanie, pripomínajúce policajný štát, zmizli spolu s červenou hviezdou, prípadne sa skončili zlatou érou mafie v 90. rokoch, je nesprávny. Jej prípad takisto dokazuje, že napriek všetkým medzinárodným dohodám nie je zneužívanie obmedzenia slobody prejavu, obhajované ochranou práv a slobôd inej osoby, na Slovensku vôbec raritou. Avšak jednanie, ktoré možno pokojne nazvať šikanou, dokonca obmedzovanie osobnej slobody – ako k tomu v tomto prípade došlo pripútaním novinárky o radiátor počas výsluchu – a zneužitie psychiatrie v trestnom konaní, to sú praktiky, ktoré by človek považoval za možné jedine v diktatúre či totalite . Nečudujme sa, že dôveryhodnosť slovenskej justície dlhodobo klesá. Ako sa občan môže cítiť bezpečne v krajine, kde je vymožiteľnosť jeho vlastných práv a nestrannosť súdov len utópiou?
Démon rezignácie a pasivity
Dominik Tatarka označil vo svojom rovnomennom diele takzvaného Démona súhlasu ako jeden z kľúčových znakov komunistického zriadenia a zároveň nástroj na udržanie moci v rukách režimu. Pri porovnaní s dneškom by sme už ťažšie hľadali asociácie. Nie preto, že by sa azda od obyvateľov krajiny neočakávala istá forma „občianskej poslušnosti“. Je to preto, že sami občania sa z vlastnej vôle stávajú pasívnymi, takže namiesto súhlasu alebo nesúhlasu tu vládne ticho. Možno je to tým, že mnohí sa nedokážu po štyroch desiatkach rokov, strávených opakovaním slov, ktoré im niekto len vložil do úst, ozvať vlastným hlasom. Stačí sa však započúvať do rozhovor na ulici či v autobuse a zistíme, že záujem a snaha o zlepšenie nejakého z aspektov spoločnosti sa utopili v zmesi ponovembrových sklamaní, nenaplnených očakávaní a koly.
Zvyčajným zdôvodnením sa stáva obviňovanie „slovenskej mentality“, plynúcej z histórie a ťažkého osudu slovenského národa. Vždy tu bol niekto, kto prikázal, nariadil, ukázal, čo sa má robiť a čo nie. Toto všetko sa pretransformovalo do neschopnosti rozhodovať o sebe samom, ktorá sa hlboko vryla do našich myslí. Odstrániť ju nie je záležitosťou niekoľkých dní, mesiacov, ba ani rokov. Je to otázka systematickej práce a trpezlivosti. Nanešťastie je v ľudskej povahe, že ak nevidí výsledky, vzdá sa. Bolo veľkou chybou dúfať, že nežná revolúcia je všetkým, čo postačí k vytvoreniu slobodného, demokratického a právneho štátu. Že po jej priebehu už stačí sedieť so založenými rukami a všetko sa spraví samo. Nebola univerzálnym riešením ani zázrakom, po ktorom sa všetko na dobré obráti. Bola „len“ prvým krokom, nositeľkou odkazu budúcim generáciám.
Od nežnej revolúcie prešlo už takmer štvrťstoročie. Za ten čas nám sloboda zovšednela. Dotýka sa nás každý deň, napriek tomu ju nevnímame. Tak ako všetky veci, ktoré si človek váži až po tom, čo ich stratí. Pri sledovaní všetkých udalostí posledných rokov sa človek začne pýtať, či si Slováci skutočne musia prežiť svoju históriu znova, aby zmenili seba a svoje zmýšľanie. Tu sa ponúka fráza „zostáva len dúfať, že nie“. No dúfať nestačí. Treba konať.
Autorka študuje na Gymnáziu M. Rúfusa v Žiari nad Hronom.
Esej sa umiestnila na 2. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2013.
Použité zdroje:
Slováci, ktorí podpísali Chartu 77. sme.sk, 16.1.1997 [cit. 2013-11-17]
Sloboda prejavu a právo na informácie, Ústava Slovenskej republiky
Kurt Vonnegut In Je na Marse život? Breiner, P. sme.sk, 6.9.2013 [cit. 2013-11-17]
Sudor, K.: Po exnovinárku Teleki opäť prišla policajná eskorta. sme.sk, 29.10.2013
Tatarka, D.: Démon súhlasu. Bratislava: Artforum, 2009. 80 s. ISBN 978-80-969226-8-0.
Pozn.: Názov časti „Demo-demokracia“ inšpirovaný piesňou Tomáša Klusa „Pánubohu do oken“.
