Nobelove ceny sa vo svete tešia relatívnej vážnosti a zvyčajne nie sú spochybňované. No nech už by bol dopad na povesť ocenení hocijaký, pri Nobelovej cene mieru za rok 2007 by sa oplatilo urobiť výnimku. Jej laureáti, politik Al Gore a vedecká organizácia IPCC, totiž vystupujú ako novodobí ohlasovatelia konca sveta – svojím prístupom ku globálnemu otepľovaniu rozširujú katastrofické vízie o osude planéty a verejnosť zavádzajú polovedeckými a populistickými vyhláseniami. Že by práve toto prispievalo k celosvetovému mieru… Ak navyše svoje názory vyhlásia za nespochybniteľné a odporúčajú zakladať na nich ekonomické smerovanie sveta na niekoľko desiatok rokov dopredu, je čas urobiť presný opak – pozrieť sa na globálne otepľovanie pochybovačným pohľadom.
Začať by sme asi mali faktami. Koniec koncov, ak by sa preukázali ako pravdivé, nezostáva nič iné, len sa skloniť pred vizionárstvom pána Gora. Za informačný základ teórie o globálnom otepľovaní sa berie najmä Medzinárodný panel pre klimatické zmeny (IPCC). Ten tvorí tú vážnejšiu polovičku nositeľov Nobelovej ceny a väčšinou sa mu kritika vyhýba. Je to predsa fundovaná vedecká komunita… No nesmelé otázniky sa vynárajú aj pri nej.
Panel je v prvom rade tvorený zástupcami z čo najväčšieho počtu účastníckych krajín. Preto sa na poslednej hodnotiacej správe z roku 2005 podieľalo viac než 3 700 ľudí (domnievať sa, že všetci z nich boli vedci, by bolo naivné), ktorí sa mali dohodnúť na jednotnom posúdení situácie a odporúčaní pre vlády sveta. V tak obrovskom množstve údajov sa niektoré pochybnosti museli zákonite stratiť, no určite nie len z nedostatku pozornosti – a to tvrdia aj samotní prispievatelia IPCC.
Nepríjemným je i samotný vznik organizácie. Panel bol totiž v roku 1988 založený ako spoločnosť, ktorej hlavnou úlohou je posudzovať hrozbu klimatických zmien spôsobených ľudskou aktivitou. Ak by niekto dokázal, že niečo také je len výmysel či planý poplach, osadenstvo IPCC by logicky malo prísť o prácu. Podozrenia o neobjektivite a spolitizovania práce vedeckej komunity tým pádom nie sú až tak nemiestne…
Prečo by sme teda mali akceptovať odporúčania IPCC? Hlavným argumentom nielen samotného panelu, ale i jeho spolupracovníka Al Gora (a ďalších) sú často opakované slová a širokom vedeckom konsenze. ,,Práca Medzinárodného panelu pre klimatické zmeny reprezentuje konsenzus medzinárodnej vedeckej komunity o klimatických zmenách,“ 1 tvrdia napríklad v spoločnom vyhlásení vedecké ústavy z asi 16 krajín. Otázkou ale je, čo vedecké je na konsenze? Prírodné vedy sú predsa exaktné a v tom spočíva ich výnimočnosť – tvrdenie je pravdivé len vtedy, ak sa dá jednoznačne dokázať nezávislými experimentmi. Je teda jasné, že IPCC žiadnym jednoznačným dôkazom o globálnom otepľovaní nedisponuje, inak by sa nemusel odvolávať na nejakú dohodu.
Posledným klincom do rakvy dôveryhodnosti IPCC je jeho vyhlásenie z novembra minulého roka, kde sebavedome tvrdí, že ,,globálne otepľovanie je priamo spojené s ľudskou činnosťou a je nespochybniteľné“ 2. Nemalo by to vo vede náhodou byť tak, že teória platí, len dokedy ju nevyvráti iná teória?
Zdá sa, že fakty (respektíve ich nedostatok), hovoria samy za seba.
Ak sa vám postup IPCC zdá zavádzajúci, treba si počkať na druhú (ťažko povedať, či nežnejšiu) polovičku nositeľa minuloročnej ceny za mier, bývalého viceprezidenta a neúspešného kandidáta na prezidenta USA Alberta „Al“ Gora. Jeho najvýznamnejším počinom je film. Dokument An Inconvenient Truth (Nepohodlná pravda), v ktorom prezentuje svoj pohľad na globálne otepľovanie, jeho dôsledky a možné riešenie, bol síce divácky úspešný a ocenila ho aj kritika, no informácie o viacerých – pre Gorovu teóriu veľmi výhodných – klamstvách na verejnosť prenikli len okrajovo. A tak Gore ďalej nerušene cestuje po svete, prezentuje film a rovnomennú knihu, vyzýva na podpis Kjótskeho protokolu a navyše si celkom slušne zarába – za každú prednášku o téme, ktorú on sám označil ako svoje poslanie, si pýta 100 000 $.
Čo je ale horšie, aj vďaka Al Gorovi boj proti globálnemu otepľovaniu pomaly, ale isto nadobúda charakter novodobého náboženstva, kde akýkoľvek racionálny pohľad nemá šancu uspieť. Síce to Al Gore odmieta, ale práve frázy ako ,,je čas zmieriť sa s našou planétou“ prispievajú k vzniku ďalšej klamlivej ideológie. Gore totiž vo svojich prehláseniach nepripúšťa akékoľvek pochybnosti. Globálne otepľovanie a jeho riešenie sú podľa neho jednoznačné a jediné, čo brzdí cestu k celosvetovej spáse ľudstva, sú kacírski pochybovači a zbabelci, ktorí nemajú odvahu robiť veľké veci. Normálna diskusia s pluralitou názorov je v takomto prostredí takmer nemožná. Skeptici sú verejnosťou automaticky vnímaní ako necitliví materialisti, ktorým vôbec nezáleží na prírode, a k zeleným organizáciám, ktoré si z globálneho otepľovania urobili rovnako ako Al Gore živnosť (česť výnimkám), sa postupne pridávajú i politici v snahe zviesť sa na všeobecnom strachu svojich voličov z ďalšej celosvetovej katastrofy. Nečudo, že v takejto situácii sa fakty hromadne zamlčujú a prispôsobujú, aby zapadli do kolektívneho očakávania konca sveta.
Asi najlepším príkladom „globálneho mýtu“ je vplyv oxidu uhličitého na teplotu Zeme. Jeho spoločenský dopad je oveľa vážnejší ako to, čo mýtus vlastne hlása. Tvrdenie, že zvýšenie CO2 prispieva k nárastu teploty atmosféry, sa berie ako úplná samozrejmosť a uvádza sa aj v učebniciach zemepisu. Napriek tomu existujú výskumy, ktoré tvrdia niečo úplne opačné. Napríklad podľa Fischera oceán uvoľňuje CO2 v teplejších obdobiach a viaže ho do seba, keď teplota poklesne – je to teda teplota, ktorá ovplyvňuje hodnoty oxidu uhličitého v atmosfére, a nie naopak.
No napriek nejednotnosti vedeckých výskumov na tomto poli sa vyhláseniami o škodlivosti oxidu uhličitého riadi väčšina rozvinutého sveta. Globálne otepľovanie tu prestáva byť len módnym myšlienkovým prúdom, ale stáva sa aj faktorom, ktorý výrazne zasahuje do ekonomík (nielen) európskych štátov – a tým aj do životnej úrovne obyčajného človeka. Na znižovaní emisií CO2 je postavený Kjótsky protokol aj environmentálna politika Európskej únie. Tá zatiaľ síce funguje tak, že veľké firmy dostávajú väčšinu ,,poukážok“ na uhlíkové emisie zadarmo a malí výrobcovia ich nepotrebujú vôbec, no najnovšie zámery Komisie naznačujú, že firmy by si museli platiť za všetko vyprodukované CO2. Dôsledky zdanlivo „zeleného“ riešenia by boli pre európsku ekonomiku viac než nepríjemné – väčšina producentov by svoju výrobu jednoducho presunula do rozvojových krajín, od ktorých Kjótsky protokol zníženie emisií nepožaduje. To by však neznamenalo len zníženie zamestnanosti a životnej úrovne v Európe, ale v konečnom dôsledku aj zvýšenie skleníkových plynov v atmosfére: krajiny tretieho sveta sú totiž, čo sa týka využitia energií, menej efektívne. Ale o tomto sa väčšinou nehovorí.
Naopak, zdôrazňuje sa čosi celkom iné. Vďaka uhlíkovej propagande Al Gora by sa mohlo dokonca zdať, že CO2 je jediným škodcom a jeho regulácia je jasným spôsobom, ako vyriešiť znečistenie Zeme. No zameranie celej pozornosti na skleníkové plyny a globálne otepľovanie odpútava pozornosť od iných environmentálnych problémov. Znečistenie podzemných vôd, riek a pôd, či vznikajúce skládky odpadu sú pritom oblasti, ktoré sa nás priamo dotýkajú, ich riešenie je oveľa jednoznačnejšie a dalo by sa s nimi reálne niečo urobiť. Ak sa Slovenská republika prezentuje ako ekologicky orientovaný štát – prečo by inak podpisovala Kjótsky protokol? – mala by sa sústrediť na ciele, ktoré môžu naozaj zlepšiť stav životného prostredia, a nie bezducho kritizovať skeptikov globálneho otepľovania a krajiny, ktoré sa rozhodli neskákať, ako Al Gore a IPCC píska. Táto esej nechce tvrdiť, že ľudia by nemali ochraňovať prírodu a zlepšovať životné prostredie. No sú aj iné, oveľa efektívnejšie spôsoby ako to dosiahnuť, než prostredníctvom nezmyselných kvót a nepresných medzinárodných dohôd, ktoré kritizujú aj samotní „zelení“ výrobcovia. Áno, je ťažké odolať vábeniu rozhodných a spásu sľubujúcich vyhlásení, ktorými nás kŕmia čerství laureáti Nobelovej ceny za mier, práve preto by ale pomohla slobodná diskusia, v ktorej by sa jedna zo strán nemusela stále obhajovať a tá druhá by sa netvárila ako všemohúci spasiteľ sveta.
Autorka je študentka Gymnázia bilingválneho Milana Hodžu v Sučanoch.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2007.
Použitá literatúra
Citácie:
[1] http://www.royalsoc.ac.uk/displaypagedoc.asp?id=20742
[2] IPCC 2007-02-02 (Summary for Policemakers)
Zdroje:
Fischer, H et al, Science 12 March 1999: Vol. 283. no. 5408, pp. 1712 – 1714
www.ncdc.noaa.gov/oa/climate/globalwarming.html
Acceptance Speech for the Nobel Peace Prize Awarded to the Intergovernmental Panel on Climate Change (IPCC) by R K Pachauri, Chairman, IPCC Oslo 10 December 2007
Acceptance Speech for the Nobel Peace Prize Award to Albert Gore by Albert Gore 10 December 2007
