Víťazstvo je veľká vec. Ten, kto zvíťazil v spravodlivom a čestnom boji o dobrú vec si vždy zasluhuje obdiv, úctu, rešpekt a uznanie. Víťazovi predsa podľa známeho hesla patrí sláva a tomu, kto bol porazený, zas prináleží česť. Z histórie poznáme bezpočetné množstvo prípadov, keď víťazi skutočne odchádzali z bojiska s vavrínom triumfu a porazení súperi s vedomím, že síce prehrali, ale neboli ponížení. Protivník v boji totiž nikdy nesmel byť vnímaný ako inimicus, teda ako osobný nepriateľ, ale iba ako hostis, nepriateľ vonkajší, vojen-ský a teda dočasný. Napokon, ak by nebol dodržaný tento princíp čestného boja, ešte aj dnes by sme boli svedkami neutíchajúcich zápasov pretrvávajúcich azda aj z čias napoleonských vojen či prvej alebo druhej svetovej vojny. Na rozdiel od týchto fundamentov spravodlivosti však „víťaz-stvo“ desaťročia deklarované ako víťazstvo pracujúceho ľudu takýmto pravidlám nezodpovedalo a vývoj po ňom ukázal, že ani nikdy nemohlo.
Ak bolo v prvých riadkoch spomenuté, že spravodlivé a legitímne víťazstvo si zaslúži uznanie, o víťazstve z februára 1948, ktoré sa prejavilo v podobe štátneho prevratu to tvrdiť určite nemôžeme. V nijakom prípade sa totiž nedá považovať za víťazstvo spravodlivé či čestné. V prvom rade si treba uvedomiť, že v tom zložitom povojnovom období už bol skutočný víťaz známy – bola ním pravá ľudskosť, ktorá vyhrala ťažký zápas so šialenou, zvrátenou a krvilačnou ľudskou pýchou zhmotnenou v iracionálnej nacistickej ideológii. Ani v Československu po druhej svetovej vojne už teda nebolo proti komu bojovať. Pred oboma národmi stála len jedna výzva, a to spamätať sa zo všetkých hrôz, snažiť sa zmierniť utrpenie pozostalých a nastúpiť cestu hos-podárskej a mravnej obnovy. Táto úloha si ale na začiatok svojho napĺňania musela počkať de-siatky rokov. Malá a nereprezentatívna skupina fanatikov nebezpečne imitujúcich svoje ruské vzory zo začiatku 20. storočia sa totiž chopila moci spôsobom, aký bol a je vlastný všetkým ty-ranským a totalitným ideológiám. Využitie vtedajšej hlavy štátu, ktorá sama viac či menej skryte kolaborovala s komunizmom a na ktorú bol vyvíjaný systematický nátlak, znamenala nástup ide-ológie, ktorá si lživými heslami a vražednými metódami ešte horšími, akými boli tie nacistické, dokázala získať primát absolútnej vlády nad dvoma národmi v strede Európy na viac ako štyri desaťročia.
Takto nastúpil na scénu moloch neslobody a krutovlády, pre ktorého neboli hlavnými ne-priateľmi buržoázia, kapitalizmus či viera v Boha – ako to navonok vyhlasoval – ale, paradoxne, vlastní spoluobčania. Komunisti ako zarytí nepriatelia pravdy sa ujali vlády klamstvom, teda pro-striedkom, ktorý najviac škodí človeku. Pod zástavou sociálnej rovnosti, hospodárskeho a mate-riálneho pokroku a všeobecného mieru sa v skutočnosti pripravoval príval skrytej korupcie a nepotizmu, postupného zaostávania vo všetkých oblastiach, systematického a sofistikovaného zbavovania sa nepohodlných spoluobčanov a nekončiaceho sa rozdúchavania globálnych nepoko-jov ako vo vnútri krajiny, tak pod vedením Sovietskeho zväzu aj na medzinárodnej úrovni. Oklamať dva národy bolo ľahšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ovládnuť dav je predsa vždy jednoduchšie, ako pokúsiť sa presvedčiť jednotlivca alebo menšie skupiny. Stačilo len vlastné mocensko-ideologické záujmy zaobaliť do zdanlivo sympatických hesiel a vyhlásiť ich za totožné so záujmami obyvateľstva. Tak sa tento prevrat nazval víťazstvom ľudu. Pracujúceho ľu-du, proti ktorému bol však reálne celý tento čin a aj následne nastolený systém namierený.
Snaha o vytvorenie dojmu spravodlivosti a dodržiavania zásad právneho štátu bola a dodnes je jednou z hlavných poznávacích čŕt totalitných režimov na celom svete. Ani v komunistami ovládanom Československu to nebolo inak. Falošná asociácia na demokraciu sa postupne vytvárala takmer u všetkých bežných občanov. Až sa mohlo zdať, že cesta, ktorou kra-jina (násilne) vykročila, môže byť konečne tá správna. Izolácia voči svetu – ďalší rozoznávací znak totalít – umožňovala vytvoriť ilúziu pokojnej krajiny a šťastných obyvateľov, ktorí nielenže boli nazvaní „hrdinami práce“, ale ktorí sa tak aj neraz cítili. V skutočnosti však taký úzkostlivo pestovaný kult práce, spolu s božským uctievaním strany nahrádzajúci silne zakorenenú vieru v Boha nebol ničím iným, než nástrojom potupy a systematickej likvidácie občanov. Práve ná-ročná fyzická práca sa – podobne ako za čias druhej svetovej vojny – ukázala ako najvhodnejší spôsob poníženia tých, ktorí sa odvážili vzdorovať režimu, prípadne sa minimálne nesprávali konformne. Takto sa to, čo George Orwell anticipoval v roku 1945 vo svojej slávnej Zvieracej farme, stávalo evidentným aj v životoch československého ľudu. Štát prevzal na seba všetky úlo-hy, ktoré sú v skutočnom právnom štáte rozdelené do rozličných oblastí spoločenského života. Ba dokonca si uzurpoval právo vstúpiť aj do najsúkromnejšieho života svojich obyvateľov a stať sa univerzálnym rozhodcom, najvyšším morálnym sudcom a garantom spravodlivosti. Privátnu sféru občana nahradila plazivo sa rozmáhajúca a silnejúca štátosféra, ktorá sa štylizovala do pozície najvrchnejšej autority, pred ktorou niet úniku. Nastala situácia, v ktorej dokázali lož odlíšiť od pravdy len tí, ktorí sa potom stávali mučeníkmi a v neskoršom období disidentmi.
Našťastie, dnes už spomíname na túto dobu skúšky nášho národa najmä prostredníctvom tichých spomienok a vzdávania úcty obetiam tohto režimu, ktoré sú pre súčasnosť vzormi spra-vodlivosti a morálnosti par excellence. O to viac je zarážajúce, že toľko ľudí v súčasnosti smúti za týmto tyranským obdobím našej (už chvalabohu) minulosti a dokonca nemálo z nich by privítalo opätovný návrat tejto ideológie, ktorá spôsobila čiernu (alebo lepšie povedané červenú, teda krvavú) škvrnu nielen na histórii, ale v prvom rade na svedomí Slovákov a Čechov. Je naozaj historická pamäť taká krátkodobá? Naozaj neexistuje nič, čo by dostatočne vyzývalo ľudí na vystríhanie sa čo i len pomyslenia na znovuzavedenie kultúry lži, ohovárania, prenasledovania a vraždenia? Domnievam sa, že problém je ukrytý kdesi hlboko v myslení Slovákov, ba azda ešte hlbšie, kdesi v ich najvnútornejšom nazeraní na život a na spoločnosť. Obdobie zvrchovanej štá-tovlády totiž evidentne zanechalo v ľude ešte hlbšiu stigmu, ako sme sa možno nazdávali. Ale bude myslenie slovenského národa naveky deformované etatistickou obmedzenosťou? Ja osobne pevne verím, že nie. Najmä keď si všetky súčasné i budúce vládnuce elity uvedomia, že prvenstvo štátu pred občanom nikdy neprinieslo očakávané blahodarné efekty, ale, naopak, nadobudlo charakter vysoko deštruktívnej sily, ktorá sa postupne vymyká spod kontroly aj samotným jej tvorcom a nakoniec, keď zákonite pohltí samu seba, je už možné len pozorovať katastrofálne ná-sledky jej besnenia, ktoré na dlhý čas zjazvujú myslenie človeka.
Primárnym dôvodom takéhoto zlyhania spoločnosti (pretože vznik a dlhoročnú existenciu totalitného režimu nemožno klásť za vinu len úzkej skupine jej popredných predstaviteľov) je nadobudnutie klamného presvedčenia, že tej jednotke, ktorú veľmi všeobecne nazývame štátom, možno prisúdiť – ako už bolo spomenuté – všetky kompetencie, vrátane „patentu“ na to, čo je morálne správne. Práve preto si musíme uvedomovať, ako píše Joseph Ratzinger v jednej zo svojich kníh, že „sám štát nemôže vytvoriť morálnu silu, ale ju musí predpokladať a stavať na nej“. Na základe tohto konštatovania možno dúfať, že akékoľvek významnejšie zmeny uskutoč-ňované v budúcnosti, či už na makro alebo mikroúrovni budú výzvou, aby ich všetky národy sve-ta, vrátane slovenského, vykonávali v zmysle dôvery v morálne hodnoty dedené po stáročia, aby sa tak každé víťazstvo ľudu stalo zároveň aj víťazstvom pravdy.
Autor je študentom Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2008.
