V novembri 1989 sa slovenské politické elity ocitli pred historicky zriedkavou výzvou – zmeniť základný charakter tohto štátu a vtisnúť mu novú víziu, ktorá by predstavovala zásadnú diskontinuitu voči predošlému totalitnému režimu a zároveň by posunula Slovensko čo najďalej na Západ. Dnešná podoba Slovenska je tak do značnej miery výsledkom toho, ako a či vôbec jednotlivé ponovembrové vládne garnitúry pochopili túto výzvu a ako úspešne sa s touto výzvou následne vyrovnali. Mečiarovej aj Ficovej vláde vízia moderného demokratického Slovenska chýbala, a obe priamo realizovali opatrenia, ktoré Slovensko vracali pred November a posúvali ho smerom na východ. Naopak, dve Dzurindove vlády inštitucionálne zakotvili Slovensko v Európskej únii a NATO a uskutočnili viaceré, pre krajinu nevyhnutné reformy. Aj viac ako 20 rokov po novembri ´89 však na Slovensku ostali oblasti buď reformami nedotknuté alebo vykazujúce znaky chronickej nedôslednosti a absencie dlhodobo udržateľných koncepčných zmien. Dnes teda Slovensko potrebuje predovšetkým takú vládu, ktorá sa na jednej strane opätovne prihlási k výzve, ktorú nahlas vyslovili plné námestia počas tých chladných novembrových dní a na strane druhej bude čeliť novým sociálnym a ekonomickým výzvam 21. storočia. Úloha je to bezpochyby neľahká a predstava takmer utopická. Rezignovať na víziu slobodnejšej spoločnosti a lepšie a efektívnejšie fungujúceho štátu by však bolo zbabelé.
Súčasná vláda Ivety Radičovej prichádza hneď v úvode svojho Programového vyhlásenia s pozoruhodnou politickou deklaráciou. Vláda vo svojom Programovom vyhlásení konštatuje, že „kým v minulosti dominovali témy integrácie a reforiem, dnes vláda Slovenskej republiky považuje za kľúčovú tému problematiku kvality každodenného života občanov.“ /1/ Pri pohľade na nekvalitné a dlh vytvárajúce slovenské zdravotníctvo, podpriemerné a centrálne dirigované školstvo, neefektívny systém verejného obstarávania, vysokú mieru odvodového zaťaženia, katastrofálny stav slovenskej justície či verejnoprávnych médií sa jednoducho nedá zbaviť dojmu, že takéto konštatovanie nie je v súčasných pomeroch Slovenska na mieste. Bolo by mimoriadne naivné uveriť tomu, že táto krajina je po 40 rokoch narúšania základných sociálnych, právnych a ekonomických štruktúr spoločnosti už takpovediac zreformovaná a pripravená len na akúsi obyčajnú každodennú údržbu. Slovensko stále potrebuje hlboké štrukturálne reformy v mnohých oblastiach a pri pohľade na viaceré pasáže Programového vyhlásenia je zrejmé, že súčasná vláda si je toho vedomá a vyššie uvedené konštatovanie sa tak pohybuje niekde na pomedzí zbožného želania a politickej frázy. Na jednej strane je síce pravdou, že slovo reforma bolo v posledných rokoch slovenského politického života nadužívané, to však na druhej strane nezbavuje žiadnu zodpovednú slovenskú vládu povinnosti dôsledne presadzovať princípy právneho štátu, trhovej ekonomiky a otvorenej občianskej spoločnosti. Niekedy to totiž vyzerá tak, že tieto princípy slúžia v slovenských pomeroch len na formálne vyplnenie ideového vákua našej Ústavy.
Najväčšiu výzvu pre akúkoľvek slovenskú vládu dnes predstavuje zásadná koncepčná reforma právneho systému. Zmeny uskutočnené v oblasti súdnictva a systému prokuratúry po roku 1989 celkom zjavne neviedli k nastoleniu skutočnej vlády práva a zabezpečeniu právnej istoty občanov. V dôsledku systémového zneužívania disciplinárneho stíhania sudcov došlo v posledných rokoch k veľmi výraznému potlačeniu otvorenej a kritickej diskusie vo vnútri sudcovskej obce a preto už naďalej nie je možné očakávať iniciatívu sudcovskej samosprávy smerujúcu k uskutočneniu naozaj zásadnej reformy slovenského súdnictva. Je preto na vláde, aby takéto zmeny čo najskôr pripravila a realizovala. Na tomto mieste je nanajvýš vhodné zdôrazniť, že vláda sa v tomto smere môže minimálne na úrovni základných téz oprieť o veľmi kvalitný materiál, ktorý vypracoval v roku 2006 JUDr. Ernest Valko /2/. Bude predovšetkým nevyhnutné sprísniť predpoklady pre ustanovovanie do funkcie sudcu a zmeniť systém výberových konaní v celej oblasti justície tak, aby určujúcim kritériom pri výbere kandidáta bola úroveň jeho vzdelania a kvalita dosiaľ vykonanej praxe v oblasti justície. Zverejňovanie všetkých právoplatných rozhodnutí a rozvrhov práce všetkých súdov na internete by malo byť čo najskôr považované za samozrejmosť. Bude taktiež nevyhnutné zmeniť štruktúru a fungovanie Súdnej rady a Generálnej prokuratúry tak, aby sa čo najviac znížila koncentrácia moci v rukách jednej osoby. Po skúsenostiach z Českej republiky je možné vrelo odporučiť zriedenie Najvyššieho správneho súdu, pretože takýto krok by viedol k zvýšeniu kvality rozhodovania súdov a zvýšeniu právnej istoty v oblasti správneho práva. Slovenská justícia nepožíva dôveru verejnosti a trpí chronicky nízkou kvalitou interpretácie aj aplikácie práva. Táto skutočnosť má za následok vznik mnohých zbytočných hospodárskych škôd a vedie jednotlivcov k svojvoľnému a nezákonnému riešeniu ich problémov. Bez dobre fungujúcej justície ostanú mnohé reformy v iných oblastiach len myšlienkami na papieri.
V oblasti právneho systému však exitujú problémy, na ktoré dlhodobo vôbec nereaguje ani vláda ani odborná verejnosť. Je potrebné si uvedomiť, že celé právne odvetia na Slovensku sú ešte stále regulované právnymi normami, ktoré pochádzajú z dôb tzv. reálneho socializmu. Najvypuklejšie sa tento problém prejavuje v oblasti súkromného práva. Na Slovensku je stále platný a účinný občiansky zákonník z roku 1964, ktorého novela z roku 1991 bola od začiatku považovaná len za provizórium a neodstránila základné ideové omyly socialistického nazerania na súkromné právo. Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súčasný občiansky zákonník je neprehľadný, pojmovo zmätočný a rozhodne nereflektuje súčasné ekonomické nastavenie spoločnosti. Slovensko tak nutne potrebuje nielen vypracovanie nového občianskeho zákonníka, ale komplexnú rekodifikáciu celého súkromného práva vrátane novej úpravy obchodného práva a nový občiansky súdny poriadok. Rekodifikácia súkromného práva by mala viesť k výraznému posilneniu ochrany vlastníckeho práva, k dôslednému presadeniu zásady zmluvnej voľnosti a zníženiu zásahov štátu do súkromnoprávnych vzťahov. Zavedením zásady koncentrácie konania dôjde k výraznému zníženiu prieťahov v občianskom súdnom konaní. Je síce pravdou, že sa v tomto prípade jedná o zložitý proces s obrovským celospoločenským dosahom, no napriek tomu je žalostné, že Programové vyhlásenie vlády neobsahuje ani len povestnú zmienku o „otvorení diskusie“ na túto tému a Slovensko tak v tejto oblasti zaostáva míľovými krokmi za okolitými krajinami. Dôvod, prečo je súkromné právo a jeho úloha v spoločnosti taká dôležitá, zrejme najlepšie vystihol nemecký civilista Rudolf von Jhering: „Žiadny národ si neváži svoj štát, ak si neváži svoje právo súkromné, kto nie je zvyknutý brániť si svoje, nebude brániť ani spoločné.“ /3/
Ďalším zásadným problémom, ktorý bude musieť riešiť nielen súčasná, ale aj viaceré budúce slovenské vlády je otázka rozpočtovej zodpovednosti. Nie je možné zmieriť sa s tým, že slovenské vlády hospodária zodpovedne len v situácii, keď krajina zažíva vysoký hospodársky rast. Súčasný stav, kedy sa na Slovensku pravidelne striedajú vlády, ktoré bezbreho zvyšujú deficit verejných financií a vlády, ktoré následne plátajú diery v rozpočte pomocou nepopulárnych reštriktívnych opatrení je dlhodobo neudržateľný. Kľúčovou úlohou vlády tak je nielen kontinuálne znižovanie podielu verejných financií na hrubom domácom produkte, ale najmä vytvorenie takej atmosféry v spoločnosti, v ktorej nie je zadlžovanie budúcich generácii považované za štandardný nástroj hospodárskej politiky, ale za zlyhanie, za ktoré preukázateľne ponesú zodpovednosť politické elity. Tento cieľ nie je možné naplniť prijatím ad hoc opatrení v rámci jedného štvorročného volebného cyklu. Je preto dôležité, aby povinnosť vlády hospodáriť zodpovedne vyplývala z Ústavy alebo z ústavného zákona. V konečnom dôsledku však bude rozhodujúce, či slovenskí voliči dajú vo voľbách všetkým politickým stranám jasne najavo, že si neželajú zadlžovanie svojich potomkov.
Napriek tomu, že vo väčšine tried na slovenských základných a stredných školách nájdeme nové lavice a stoličky, plastové okná a pestrými farbami vymaľované steny, duch centrálne dirigovaného a kreativitu potláčajúceho socialistického školstva z nich nevymizol. V slovenskom školstve chýbajú prvky konkurencie a súťaživosti. Ponuka a kvalita vzdelania na základných a stredných školách sa podobá ako vajce vajcu. Výnimky z tohto pravidla sa vyskytujú napriek, a nie vďaka systému. Je nevyhnutné vzdať sa tézy, že ministerstvo školstva vlastní patent na tvorbu kvalitného obsahu vzdelávania. Motivácia vzdelávať sa má byť vedená predovšetkým záujmom a reálne pociťovanou potrebou zo strany žiakov a nie pocitom, že inej alternatívy jednoducho niet. Preto by vzdelávacie programy mali vytvoriť pestrú ponuku rôznych modelov vzdelávania, ktoré budú adresnejšie reagovať na individuálne záujmy a schopnosti žiakov. Množstvo memorovania, ktoré musia slovenskí žiaci zvládnuť niekedy budí dojem, že slovenské školy plnia skôr funkciu kurzov na zlepšenie krátkodobej pamäte než úlohu plnohodnotných vzdelávacích inštitúcií. Budúci pedagógovia by mali byť už počas štúdia na vysokej škole vedení k tomu, aby sami hľadali obsah pojmu kvalitné vzdelanie a cestu, ktorou k nemu dovedú svojich budúcich žiakov. Vláda by taktiež mala čo najskôr vytvoriť konkurenčné trhové prostredie v oblasti tvorby učebníc.
Slovenské vysoké školy a univerzity sa dnes azda najviac ponášajú na manufaktúry chrliace tituly pre svojich absolventov. Vysokému školstvu na Slovensku by mala byť navrátená povaha elitnej úrovne vzdelávania. Vysokoškolské vzdelanie nepopierateľne poskytuje svojim adresátom významnú výhodu pri uplatnení sa na trhu práce a má preto svoju oceniteľnú hodnotu. Preto by vláda mala zaviesť systém poplatkov doplnený poskytovaním študentských pôžičiek, sociálnych a prospechových štipendií a tým zvýšiť nároky študentov na kvalitu vzdelania, ktoré je im poskytované. Vláda by mala zásadne znížiť počet verejných vysokých škôl a univerzít a zlepšiť podmienky pre súkromných poskytovateľov v tejto oblasti.
Jediným skutočne efektívnym nástrojom znižovania korupcie a plytvania verejných financií je eliminácia zásahov verejnej správy do života občanov. Kľúčovým pilierom každej trhovej ekonomiky na svete je úroveň ochrany vlastníckeho práva v najširšom slova zmysle. Je nevyhnutné, aby sa inštitút vyvlastnenia využíval skutočne len ako riešenie ultima ratio a to len v prípadoch, kde sa preukázateľne jedná o verejný záujem. Štát musí razantne ustúpiť od zásahov do podnikateľské prostredia a to predovšetkým znížením administratívnej náročnosti podnikania, znížením odvodového zaťaženia a celkovým zjednodušením daňového a odvodového systému. Vláda by mala vyvinúť enormný tlak na odstránenie takých deformácií trhového prostredia, akými sú napríklad poskytované poľnohospodárske dotácie. Je len otázkou času, kedy pracovná sila zdražie a Slovensko tak stratí jednu z mála konkurenčných výhod, ktorú v priestore globálnej trhovej ekonomiky dnes má. Vláda by preto mala presadiť také zmeny v regulácii trhu práce, ktoré zjednodušia zamestnávanie aj prepúšťanie zamestnancov a umožnia tak podnikateľským subjektom flexibilne reagovať na meniace sa podmienky. Za zmienku tiež stojí úvaha o úplnom zrušení zákonníka práce a presunutie úpravy pracovnoprávnych vzťahov do nového občianskeho zákonníka.
Vo vymenúvaní mnohých ďalších opatrení, ktoré by mali v dlhodobom horizonte presadzovať predstavitelia výkonnej moci na Slovensku by sa dalo pokračovať ešte dlho. Niektoré si vyžadujú len obyčajnú politickú vôľu, ako napríklad zásadné obmedzenie imunity poslancov, iné zas víziu a sebavedomie, ako napríklad odvážnejšia zahraničná politika. Pre budúcnosť Slovenska však bude rozhodujúce, aby si ktorákoľvek vláda uvedomila, že najlepším riešením veľkej väčšiny problémov nie sú sociálne inžinierstvo a vzletné súvetia v programovom vyhlásení, ale slobodní a zodpovední jednotlivci tvoriaci otvorenú občiansku spoločnosť. K tomuto poznaniu nás vedie naša historická pamäť a tá sa nikdy nedá klamať večne.
Autor je študent Právnickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2010.
Použité zdroje:
/1/ Občianska zodpovednosť a spolupráca. Programové vyhlásenie vlády SR na obdobie rokov 2010 – 2014, s. 3
/2/ VALKO, Ernest. Reforma súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava: Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika, 2006. 46 s.
/3/ JHERING, R. Boj o Právo. Právní věda všedního dne. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, s. 56
