V prezidentskej kampani, ktorá zúrila pred rokom a pol, Iveta Radičová v rozhovore pre denník SME na výzvu novinára „skúste povedať jednu nadčasovú víziu“ odpovedala: „Nadčasová téma je to, v akej krajine chceme žiť. Teda „kam smerujeme“ /1/
Vymodlili sme si pravicovú vládu, takú, ktorá na naplnenie vlastných záujmov nepotrebuje po ruke ten hrôzostrašný ľavicový prízrak menom prerozdeľovanie, pre voličov zaobalený do na city lezúceho výrazu „silný sociálny štát“. No ako ukázalo prvých vyše sto dní, nebude to také jednoduché, ako sa to spočiatku javilo. Kdekto sa tešil na veľké zmeny, no akosi sa stále nič nedeje. Zdá sa, že opäť raz sme sa potkli na vlastnej premotivovanosti.
O chýrnom odvodovom bonuse sme už dlho nič nové nepočuli, čo je dosť zarážajúce vzhľadom na to, ako komplikovane a prevratne sa to celé prezentovalo /2/. Tlačový zákon nám tu ešte stále straší. Vianočné príspevky a minimálna mzda sú tu s nami ešte tiež. Neradno však byť „novinárskou hyenou,“ preto treba spomenúť aj dobré veci. Môžeme byť všetci úprimne hrdí na to, že sa pani Radičová odmietnutím pôžičky Grécku dokázala postaviť arogancii a ekonomickej absurdite. Naznačuje to, že naši noví predstavitelia si viac nenechajú „skákať po hlave“ a budú našu krajinu brániť aj inak, ako len nevpustením maďarského prezidenta na naše územie. Zverejňovaním bývalých štátnych zmlúv sa už takisto približujeme západnej kultúre.
Úplne prvý aspekt, ktorý sa dá očakávať snáď od každej jednej vlády, je snaha o akési udržanie sa na scéne. Prenesene by sme to mohli nazvať aj pudom sebazáchovy. Je to schopnosť dávať si splniteľné záväzky a neponúkať tak opozícii dôvody k lacným útokom. Takisto ide o schopnosť presvedčiť voličov, že kroky, ktoré vláda podniká, sú pre ich vlastné dobro. Na tieto účely by teoreticky mali postačovať argumenty. Ale v demokratických zriadeniach to už tak býva, že značné percento voličov často krát nemá ani len šajn, koľká bije /3/.
Možno aj práve preto stvoril Pán Boh marketing. Každý z nás je predsa náchylný na uprednostňovanie formy pred obsahom, keďže nad tou netreba toľko premýšľať. Však kto by už len mal chuť dumať nad dôsledkami štátneho deficitu, keď mu pod nos strkajú vianočné príspevky? Napokon, preto nám posledné štyri roky vládol charizmatický vodca s mimoriadne príjemným hlasom, ktorý hovoril vždy plynule a (zdanlivo) k veci, a vyzeral tak štátnicky. A pri tom všetkom sme si na predvolebných billboardoch tých štyroch strán, ktoré to údajne so Slovenskom mysleli vážne a ktoré dnes tvoria koalíciu, čítali „veľavravné“ posolstvá ako „Slovensko, lepšie miesto pre život“ alebo „Strana, ktorá spája“.
Veľmi ma zaráža, a tak trochu aj uráža, že terajšia vláda si ako keby odmieta pripustiť dôležitosť marketingu. Keď volič vidí na billboarde pani Radičovú s nápisom „S ľuďmi a pre ľudí“, a hneď vedľa nej pána Fica so slovami „Pre ľudí, za Slovensko“, tak ako si má vybrať, keď mu raz nikto nevysvetlí, v čom je rozdiel? Takisto „nikoho nezaujíma, že ročný plat Sulíka je 150,000 /4/ éčiek,“ ako raz sucho poznamenal jeden môj známy.
Nezáleží len na tom, že si niekto dá námahu púšťať nejaké argumenty do éteru, ale aj na tom, či sa od obyvateľstva neodrazia ako povestný hrach od steny. Lebo, povedzme si na rovinu, v krajine, kde sa predseda strany, ktorú si voliči vybrali do parlamentu, surovo a bez absolútne žiadneho logického opodstatnenia naváža do desiatich percent našej populácie poctivo platiacich dane len preto, že rozpráva iným jazykom, sa asi dá argumentovať len s veľkou dávkou námahy.
Tak sa teda naša vláda pustila do budovania skromného, sporovlivého štátu. No bez spolupráce občanov to asi nepôjde. Tí musia uveriť, že to celé má zmysel, aby náhodou o chvíľu naše ulice nezačali pripomínať tie parížske. No najskôr im to niekto musí celé vysvetliť. A veru to je úloha nejednoduchá, keďže všade okolo nás sa deje strašné množstvo len ťažko pochopiteľných javov.
Tak napríklad pred dvoma rokmi sa sem dovalila akási ekonomická kríza. Najchytrejšie mozgy sveta sa predháňajú vo vysvetľovaní príčin, no my, obyčajní ľudia, tomu stále nie a nie porozumieť, keďže všetko je to komplikované asi ako algoritmy, ktorými hedge fundy „tlačia“ peniaze z búrz. Kto za to celé teda môže? Jedni obviňujú zlých bankárov naháňajúcich sa len za peniazmi, druhí pre zmenu nafúkanú štátnu moc, ktorá sa opovažuje regulovať svetové ekonomiky. To aby bol z toho obyčajný človek naozaj zmätený… V každom prípade, zvyšuje sa nám nezamestnanosť a ide sa na nás šetriť, a to sa nám nepáči.
Problém je, že taký zmätený občan môže dostať strach a začať volať po ochrane. A niekto sa mu zaručene ozve, napríklad taký všemocný ochranca národa, akým po štyri roky bol Robert Fico, alebo trochu dávnejšie pred ním Lenin. Ale občan nemá chuť rozmýšľať nad možnými dôsledkami, ani ho netrápi desiatky miliárd vysoká sekera, na ktorú budú daňami prispievať ešte jeho vnúčatá, a už vôbec nie nejakí Rómovia skrytí za vysokým múrom. Hlavné je, že sa cíti byť v bezpečí.
Ak naša vymodlená vláda nechce, aby sa veľký vodca vrátil, mala by niečo spraviť so súčasným stavom, keď sme ešte stále vyľakaní z imperialistického kapitalizmu a zlých podnikateľov. Však nám tu za tých vyše dvadsať rokov ešte nikto poriadne nevysvetlil, čo tento pojem vlastne znamená. Lebo ako keby tu stále prevládal pocit, že je to nutné zlo spojené s vytúženou slobodou a demokraciou. Veru, po tom rýchlokurze kapitalizmu, aký nám tu predviedli šéfovia nebankových subjektov alebo niektorí privatizéri, sa dá ľahko spomienkami zablúdiť do časov bývalých.
V súvislosti s otázkou „kam smerujeme?“ tu ako študent nemôžem nespomenúť, že školstvu sa vo verejnej diskusii ani zďaleka nedáva toľko priestoru, koľko by sa patrilo. Obzvlášť v porovnaní so sochou Svätopluka, a to je teda dosť smutné. Ide tu hlavne o vysoké školstvo, lebo práve tam sa vyskytujú najpriepastnejšie rozdiely medzi nami a Západom, a vlastne už aj Východom. Ako nám v duchu aforizmu „zadarmo ani kura nehrabe“ ukazuje západný model, úplne bez poplatkov to asi nepôjde. Veď ako sa môžeme čo i len z diaľky porovnávať s Harvardom, ktorý ma na svojom účte väčšiu čiastku, ako je rozpočet SR? No hádam ešte dôležitejšia je psychológia celého problému. Ako povedal pán docent Mojžiš, „určite by však mali byť VŠ čiastočne spoplatnené, inak si to ľudia nevážia.“ /5/ Na druhej strane, poplatky by študentom umožnili zatlačiť na tých starých „učiteľov“, ktorí na prednáškach opisujú skriptá na tabuľu. Títo by si tak už viac nemohli dovoliť obľúbený slovenský argument „no ale čo by ste chceli zadarmo?,“ ktorý neznie dvakrát pedagogicky. V každom prípade, určite by sa potešil nejeden študent, keby táto vládna zostava aspoň načrtla nejaké systémové riešenie.
Na krku máme napožičiavané miliardy, ktoré skončili nevedno kde všade, hlavné mesto bez metra, ktoré je však absolútne nevyhnutné, a zápchy pod Strečnom, ktoré tam už dávno nemali byť. Takže reformy nám evidentne treba. Už je to asi nudné, dookola spomínať sekeru Sociálnej poisťovne a iných štátnych inštitúcií, ako aj stav školstva a zdravotníctva. Otázkou však je, či má naša vláda, a spolu s ňou aj občania tejto krajiny, odvahu na veľké zmeny. Lebo, ako hovorí klasik, sloboda si vyžaduje zodpovednosť. No ale kto by už len, preboha, túžil po zodpovednosti? No však to si radšej vyberiem štát, ktorý sa o mňa postará, nie? Radšej sa podvolím veľkému vodcovi, než aby som bol zodpovedný sám za seba, radšej ho nechám robiť si, čo uzná za vhodné, len aby na mňa potom nikto nemusel ukazovať prstom so slovami “je to tvoja chyba, že si takto skončil.“ Napokon, jasne to dokumentuje 40-percentná podpora Smeru. Na jednej strane nám pán Fico ponúka silný sociálny štát, na druhej pán Sulík odvodový bonus, kde by každému dal do ruky takmer 200 eur mesačne a dovidenia. Ako si teda máme vybrať?
Je v záujme tejto vlády občanom vysvetliť, že existuje alternatíva k „silnému sociálnemu štátu“. Že ak nezoberieme zodpovednosť do vlastných rúk, môže to s nami dopadnúť zle. Že štátne monopoly – za všetky spomeniem naše železnice – rozhodne neprispievajú k zvyšovaniu kvality života členov spoločnosti. Že tá privatizácia niekedy môže mať zmysel. A tiež, že podnikanie je prirodzené, a podnikateľ nie je človek, ktorý chce obyčajných ľudí okradnúť vplyvom konexií v štátnej správe, ale naopak im ponúknuť službu za výhodnejších podmienok. Lebo z nášho slovenského kontextu to evidentne nie je jasné.
Takmer všetky krajiny západného sveta sú zadlžené až po uši, a veselo sa zadlžujú ďalej. Po Grécku sa nám tu začína rozpadávať Írsko. Práve to Írsko, ktoré sa za necelých 20 rokov dostalo zospodu až na špičku Human Development Indexu /6/, a kde mnohí Slováci odchádzali za lepšími platmi. Čo sa to deje? Evidentne nám tu rovno pod naším európskym nosom zlyháva schopnosť štátu zabezpečovať základné potreby spoločnosti. Toho starostlivého štátu, ktorý má v rukách naše dôchodky a ktorému odvádzame desiatky percent našich miezd. Štátu, ktorý reprezentuje našu kultúru, jazyk, domov.
Ak firma začne vyrábať obrovský dlh bez racionálneho zdôvodnenia, a začne ju to pomaly privádzať do krachu, tak manažéri skončia na ulici a s najväčšou pravdepodobnosťou ich už nikde viac nebudú chcieť. Ak začne takýto dlh vyrábať štát, tak zodpovednosť akoby neniesol nikto – teda v preklade my všetci, a to tým, že sme si zvolili dotyčných politikov. Takže sa vlastne nič nedeje, však je to napokon naša vina.
Tá nadčasová otázka by sa teda dala formulovať takto: do akej miery by táto nezodpovedná inštitúcia menom štát so sklonmi k citovému vydieraniu mala mať na starosti naše životy? Je to otázka pre väčšinu krajín tohto sveta, i keď to tak podľa krokov niektorých vplyvných vlád rozhodne nevyzerá, ako to vidno napríklad z rozhodnutia FED-u vytlačiť si 600 miliárd dolárov /7/, opäť z nejakých obskúrnych, ťažko pochopiteľných dôvodov. No fakt, že to ostatní, omnoho väčší od nás, neriešia, by nás rozhodne nemal upokojovať, práve naopak.
Očakávam, že nová vláda otvorí v tejto oblasti celospoločenskú diskusiu. Obzvlášť to čakám od strany, ktorá sa na billboardoch chválila „120 nápadmi“ a „riešeniami bez hašterenia“. Lebo keď im obyčajní ľudia neporozumejú, tak sa asi nikde nepohneme. A tým sa dá porozumieť jedine tak, že budú správne zasadené do nášho spoločenského kontextu. Roztržky okolo voľby generálneho prokurátora alebo pána Matoviča dosť ochabujú našu vieru v schopnosť tejto zostavy nás niekde posunúť. No i tak treba veriť, že sa niečo zmení.
Autor je študent Imperial College v Londýne
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2010.
Použité zdroje:
/2/ R. Sulík: Odvodový bonus: Kapitola 9 – Realizácia, sulik.sk
/3/ M. Šuster: Demokracia a neiformovaní voliči. Týždeň, 18.10.2010
/4/ J. Daniška, J. Majchrák: Išla nám karta(rozhovor s Richardom Sulíkom). Týždeň, 16.8.2010
/5/ Š. Hríb: Kedy budeme mať špičkovú univerzitu? Týždeň, 19.9.2010
/6/ The Economist: Pocket World in Figures, 2011 Edition
/7/ Fed zrejme v novembri podporí boj proti deflácii biliónom dolárov, Sme.sk, 22.9.2010
