Znova som stroskotal.
A znova to nebol pád skutočný: ocitol som sa opäť na rázcestí pochýb o sebe a svete naokolo, v ruinách vlastnej ilúzie. Znova som sa ocitol v služobnej helikoptére, v sedadle vedľa Valizlosťa Mataja, uprostred rozhovoru, ktorý vtedy ukázal mnoho, no bol a zostal len akýmsi svedectvom zakozervovaným v časopriestorovom vákuu kabíny helikoptéry.
– Drahý Valizlosť, – začal som – minule sa mi stala taká vec. Bol som v antikvariáte a popri prezeraní kníh na poličkách som nevedomky započul rozhovor zákazníka s predavačom. Nebol o literatúre, na tom by nebolo nič zvláštne, no zákazník vyslovil vetu, ktorá mi takmer, hoci som sa o ich dialóg cielene nezaujímal, vyrazila dych. „Sloboda? Najem sa z nej?“, vyšlo z úst dotyčného pána. Obzrel som sa. Zákazník ďalej pokračoval:“No povedzte mi, čo budem mať zo slobody, pokiaľ budem mať prázdny žalúdok? Natriem si ju na chlieb?“, pričom čím ďalej, tým viac začal gestikulovať a zvyšovať hlas. Nepochop ma zle, drahý Mataj, každý má právo na svoj názor, veď práve o tom by sloboda mala byť. Ale preľakol som sa, lebo ten dotyčný si zjavne pamätal aj časy dávno minulé, vyslovil danú myšlienku, za ním na poličkách boli vyložené Tatarkove knihy v prvých vydaniach, tpamätajúce si časy svojej vlastnej neslobody. Zarazil som sa – načo nám bol vlastne boj za slobodu, pokiaľ vedomie o nej tak skoro vyprchalo? A vôbec, nevypovedá čosi už len fakt, že tie Tatarkove knihy boli v antikvariáte?
– Súhlasím. – odpovedal Mataj bez rozmýšľania.
– Fialky – hneď na to pokračujem – Pamätáš si na ich vôňu, milý Valizlosť?
Mlčí.
– Jasné, že nepamätáš! Fialky, obyčajné, prosté fialky, ktoré mali voňať, ale v skutočnosti nevoňali, fialky, ktoré boli usvedčujúcim dôkazom nadiktovanej poslušnosti. Na tie isté fialky sa teraz pozeráme z opačného spektra. Tentokrát pre zmenu voňať môžu, a to dokonca podľa vlastnej ľubovôle. Majú na výber, akou vôňou zaujmú, čím budú charakteristické, ako sa odlíšia. Ale nemajú pre koho voňať! Nikoho ich vôňa nezaujíma! Nezdá sa ti to zvláštne, drahý Mataj?
– Súhlasím.
– Aj kvôli tomu som čím ďalej, tým viac presvedčený o tom, že ľudia sú veľmi, skutočne veľmi zvláśtni. Štyridsať rokov sme sa snažili vymaniť sa z útlaku, oslobodiť sa, stáť na vlastných nohách. Po viac ako dvadsiatich rokoch sa však ukazuje iný problém: zabúdame, naša pamäť expiruje. Dopracovali sme sa k slobode, no keď ju máme, zdá sa nám, že ju nepotrebujeme. Len niečo cez dvadsať rokov. Polčas rozpadu?
Môže sa teda zdať, že logika zmýšľania ľudí je veľmi jednoduchá. Pokiaľ mám jedno a chýba mi druhé, chcem druhé. Akonáhle mám druhé, treba mi prvé. V poriadku. No nedegradujeme sa tým na úroveň mláďat, ktoré chcú vždy len to, čo nemajú? Hoci mám pocit, že v určitom zmysle by bolo aj prirovnanie k mláďatám príznačné, nemyslíš?
– Súhlasím.
– Aj kvôli tomu mám pocit, že démon súhlasu stále lieta nad našimi hlavami. No je už iný, živený našou zhýčkanosťou a rozmaznanosťou, tým, že berieme veci ako samozrejmé. Akoby sa medzi nami šíril démon, ktorý nás núti súhlasiť, ale aj nesúhlasiť či rezignovať. Je to v podstate jedno.´Ani jeden postoj z nich však nie je stopercentne úprimný a zvnútornený. Pritom je to paradoxné – prežili sme farskú republiku, pradávno pominuli doby stalinizmu, v ktorých sa zrodil prvotný démon súhlasu, normalizáciu, ženúcu ľudí do vlastných sklenníkov, si pamätajú už len starší. Ľudia však zrejme ostali stále rovnakí, hoci súčasnosť si u jednotlivcov žiada akútnejšie definovanie hodnôt než kedykoľvek predtým. Čo ty na to?
– Súhlasím.
– Čo iné som mohol čakať. No nedá mi nespomenúť samotného Tatarku, toho, čo nás vytvoril a následne nechal zahynúť, rozdrvil nám lebky a zmiešal mozgy v našich hlávach natoľko, že na moment som dokázal vnímať tvoje myšlienkové pochody, to, v čom je rozdiel medzi mnu a tebou. Práve jeho chápanie slobody je pre mňa inšpirujúce aj teraz. Aby som ti osviežil pamäť: najprv bol v kňažskom seminári, no neskôr vystúpil z cirkvi a nahovoril na to aj svojich bratov. Pôvodne bol presvedčeným komunistom, no po invázii vojsk Varšavskej zmluvy začal režim otvorene kritizovať.
Aj ako držiteľ titulu Zaslúžilý umelec nechcel spreneveriť svoje názory a napriek zákazu komentoval spoločenské dianie a vydával svoje diela v zahraničí. Vieš, drahý Mataj, Tatarka reálne zosobňoval to, ako by mala byť sloboda chápaná. Nemyslím si totiž, že sloboda je len o fyzickej neobmedzenosti, sloboda nie sú len otvorené hranice a prútene kreslá kdesi pri mori. Slobodu si nosíme vo svojich hlavách, bez ohľadu na okolitú klímu, hoci aj za ceny radikálnej zmeny vlastných názorov. Je našim právom redefinovať svoje postoje. Pokiaľ si toho budeme vedomí, budeme slobodní. „Pre mňa moja mať, môj otec, môj dedo, to je identita. Identita jednej roľníckej rodiny. Na to musíme v nejakom zmysle nadväzovať,“ prezradil Tatarka v Navrávačkách. Ktovie, ako by zo súčasného pohľadu vnímal identitu Slovákov? Neprekvapilo by ma, keby nás po všetkých našich dejinných skúsenostiach považoval minimálne za nepoučiteľných a nevďačných. Mimochodom, Tatarka zomrel v osemdesiatom deviatom. Je v tom veľký kus symboliky. Nedožil sa totiž výsledku svojho úsilia a nemal možnosť pocítiť zmenu, ktorá v ten rok prišla. O to viac je pozoruhodné to, že aj v čase pohŕdania a útlakov voči nemu bol tým, kým chcel byť. Že bol stále tým istým Dominikom Tatarkom.
– Tak. – uznanlivo pošepol Mataj a pozrel mi do očí. Po prvýkrát som mal pocit, že mi odpovedá úprimne.
– Musím ti niečo povedať, milý Valizlosť. Hoci sa na veci pozeráme diametrálne inak, mám strach predovšetkým z jednej veci. Obávam sa, že jedného dňa tvoj odlišný názor, nech by bol akokoľvek nesprávny, vyprchá vo všeobecnom nezáujme.
– Suhlasím.
Opäť som si nebol istý, či sa znova nejedná o súhlas z povinnosti, naučenú frázu, ktorú som z jeho úst počul toľkokrát. V tom momente zapípala vysielačka a v slúchadlách sa nám ozval tlmený hlas.
– Zo severu sa oproti vám blíži prudká povíchrica, dávajte si pozor a vyhnite sa jej! Opakujem, zo severu sa blíži prudká povíchrica! Rozumiete?
– Súhlasím – odpovedal Mataj do vysielačky. V tom momente mi napadlo, ako to väčšinou skončilo, keď týmto spôsobom odpovedal. Dôkladne som zaostril: slnečná obloha sa pozvoľna zatiahla a v diaľke sa objavili mohutné tmavé mračná. Na čelné sklo začali klopať dažďové kvapky. Mataj sa pozrel na riadiacu dosku – ručičky ukazujúce smer a rýchlosť vetra sa prudko rozkmitali. Kdesi zahrmelo.
A čo bolo ďalej, viete sami.
Autor študuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2013.
