Stoštyridsať kilometrov.
Toľko meria cesta z Osvienčimu do Žiliny. Cesta, po ktorej viedli kroky Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera na ich úteku z továrne na smrť.
Tridsaťdva strán.
Toľko mala Vrbova a Wetzlerova správa, obsahujúca dovtedy nepotvrdené alebo nepoznané informácie o koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau.
Štyristotridsaťsedemtisíc životov.
Toľko ich mohlo byť zachránených, keby sa maďarskí židia včas dozvedeli o obsahu Vrbovej a Wetzlerovej správy.
Keď som uvažovala nad ďalšími Slovákmi a Slovenkami, ktorí by stelesňovali rovnaké hrdinstvo a odvahu ako títo dvaja muži, zabralo mi to hodnú chvíľu. Napadlo mi zopár mien, prevažne emigrantov z obdobia socializmu. Som si istá, že disidenti a akýkoľvek odporcovia režimu hrdinami boli. No stále som cítila, že to nie je to „pravé orechové“. Hoci porovnávať činy a hrdinstvá jednotlivcov je prakticky nemožné, keďže každý prípad si v sebe nesie svoje špecifiká, podmienky a subjektíva daného človeka, určitý meter sa nájsť dá. A nech pátram v pamäti ako chcem, sťažka si dokážem vybaviť človeka, ktorý riskoval svoj vlastný život na záchranu takého množstva ľudí ako Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Navyše ľudí cudzích, ku ktorým ich okrem solidarity spôsobenej rovnakým údelom neviazali žiadne vzťahy. Navyše ľudí inej národnosti. Pretože Vrba a Wetzler neutekali pred niečím, ale za niečím. Za spravodlivosťou. Za možnosťou podať pravdivé informácie o koncentračných táboroch a dianí v nich. A odmenení boli prakticky ignoranciou a nezáujmom, spočiatku zo strany Spojencov či predstaviteľov maďarskej židovskej obce; neskôr na nich začali zabúdať v ich vlastnej krajine. Dnes už sa na Slovensku skutočne nájde len minimum tých, ktorým je známy príbeh Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera.
Čo Dante (a nielen on) ešte stále nevidí
Takto pred rokom som zdesená sedela doma pred televízorom a sledovala politické relácie, kde sa skupiny moderátorov, politikov a politológov (všimli ste si niekedy, že v drvivej prevahe osadenstvo týchto relácií tvoria muži? Ale to je zase iný príbeh.) usilovali vysvetliť, prečo voľby do štruktúr VÚC dopadli (hlavne) v Banskobystrickom kraji tak, ako dopadli. Čítala som povolebné analýzy, komentáre a hodnotenia. Všetky hovorili prakticky to isté. Ľudia chcú zmenu, volebný výsledok odzrkadľuje nálady v spoločnosti a tak ďalej a tak ďalej… Rok prešiel odvtedy, čo občania Banskobystrického kraja vo voľbách demokraticky zvolili za hlavu svojho kraja predsedu Ľudovej strany Naše Slovensko. V čase, keď píšem tieto riadky, sú už známe výsledky tohtoročných komunálnych volieb, a tentoraz som o niečo spokojnejšia. V mojom meste nezvíťazil kandidát na primátora zastupujúci stranu banskobystrického župana. Ani v žiadnom inom meste. Ale napriek tomu si nemyslím, že je veľký dôvod na radosť. Každodenne okolo seba počúvam názory, z ktorých ide viac či menej mráz po chrbte. Rôzne teórie o židovských alebo boľševických sprisahaniach, prípadne oboje naraz, prezentované na internetových fórach a informačnými kanálmi, ktoré samy seba nazývajú alternatívne. Kulisou bežného dňa v triede či akejkoľvek diskusie na tému Rómov sa mi stali výroky ako „Cigáni do plynu!“. 70 rokov po tom, čo osvienčimské krematóriá prestali pracovať, by niektorí ľudia radi videli opäť stúpať dym z ich komínov. Cestou do Banskej Bystrice vídavam z okna autobusu nad vyvýšenom mieste nad mestom, priamo oproti frekventovane navštevovanému nákupnému centru, veľký transparent s nápisom „Yankees go home! Stop NATO!“ Nemôžem sa zbaviť pocitu, že je to istý spôsob hľadania tzv. scapegoat, osoby alebo skupiny obviňovanej zo spôsobovania problémov zvyšku obyvateľstva. A že sa to stále o tom istom, respektíve o tých istých. Židia, Rómovia, Západ. Čo by si asi pomysleli Vrba s Wetzlerom, keby mali možnosť vidieť antisemitské protesty v mestách západoeurópskych krajín v roku 2014? Treba povedať, že to nie je len nejaké preháňanie či maľovanie čerta na stenu. Vždy, keď sa dostanem do rozhovoru s osobou, ktorá sa snaží vysvetliť príklon k extrémnej pravici argumentom (takmer sa mi žiada dať slovo argument v tomto prípade do úvodzoviek), že ľudia chcú zmenu, premýšľam, či je zmena k horšiemu tým obratom, po ktorom Slováci skutočne túžia. A nechať to len tak „voľne plynúť“, sledovať vývoj situácie a ospravedlňovať to tým, že neonacista vlastne neonacistom nie je, pokým otvorene nehajluje na uliciach a neblahorečí Adolfa Hitlera, to silne zaváňa appeasementom a opakovaním chýb chamberlainovskej Európy. Ja nechcem byť svedkom opakovania týchto chýb a následného pykania za ne. Nechcem žiť v Európe, ktorá sa po zatiaľ najdlhšom období mieru v dejinách opäť začína nebezpečne skĺzavať z relatívne vyvážených stredových hodnôt do vyhrotených radikalizovaných strán. Výstižne to zhrnul Fedor Gál, keď povedal:
„…nestačím žasnúť, že najviac zneužívanými slovami sú Boh, národ, ľud a štát. Že pod touto zástavou bolo napáchaného toľko príkoria, toľko obetí majú na svedomí, a pritom sa zaštiťujú láskou, spravodlivosťou, nádejou, istotou.“ (1)
Vrba – Wetzler nezvestní
Hľadá sa Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Momentálne po nich niet ani stopy. Skutočnosťou, ktorá ma zaskočila okamžite, ako som začala hľadať informácie o Vrbovi a Wetzlerovi, je fakt, že slovenských zdrojov o nich je absolútne minimum. Vrbova kniha dokonca ani nevyšla v slovenskom jazyku, a preto do dnešného dňa len „utekl z Osvětimi“. Nechápem to. Ako je možné, že kniha slovenského rodáka doteraz nebola preložená do slovenčiny? Pátram ďalej. Dejiny Slovenska, D. Kováč – ani zmienka o dvoch slovenských Židoch, utečencoch z Osvienčimu, patriacich k dokopy piatim osobám, ktorým sa to kedy podarilo. Dejepis pre 3. ročník gymnázií, Svetové dejiny aj Národné dejiny – absolútne nič. Ottova všeobecná encyklopédia, 2. zväzok – žiadny Wetzler, Vrba Pavol. Skúšam listovať na písmeno R, či sa náhodou Rudolf Vrba neskrýva pod svojím pôvodným menom Walter Rosenberg. Rosenberg, Rosenberg… Rosenberg Alfred – nem. politik, vedúci predstaviteľ NSDAP. (2) Aká irónia.
Možno keby napríklad vedúce slovenské kultúrne ustanovizne namiesto bizarných čeleniek na svojich výročných oslavách a patetického rečnenia venovali svoju pozornosť znovuobjaveniu a propagácii hrdinstiev občanov krajiny, o dedičstve ktorej tak vehementne rozprávajú, bola by situácia na úplne inej úrovni. Iste, je ľahké kritizovať spoza monitora počítača, stále znova a znova upozorňovať na to isté, až sa určité veci stanú klišé.
To je koniec- koncov to, čoho sa obávam. Že o krásnych ideách demokracie sa už toho nahovorilo príliš veľa na to, aby adresáti vnímali skutočnú podstatu slov. Točíme sa stále v kruhu vzletných myšlienok, nepodopretých žiadnym skutočným zmyslom. Slovami Jána Pavla II.: „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu.“ (3)
Hľadá sa odvaha
Slovensko potrebuje Vrbu a Wetzlera. Slovensko potrebuje osoby, ktoré sa nebudú báť vyjsť zo svojej komfortnej zóny, riskovať životy prejavením osobnej i občianskej statočnosti, vymaniť sa spod opresie moci a zakričať „Tu sme a to, čo sa deje, nie je správne!“. Slovensko potrebuje ľudí, ktorých slová a činy budú tŕňom v oku všetkým, ktorí chcú svoje oči zavrieť pred čímkoľvek nepríjemným. Aj za cenu toho, že budú časťou týchto dobrovoľne zaslepených nepochopení a nenávidení. K takýmto činom sa v súčasnosti v rámci slovenského priestoru dajú priradiť napríklad záblesky krídel Bielych vrán. No aj tých je žalostne málo. Slovensko taktiež potrebuje ľudí, ktorí týchto „poslov zlých správ“ budú počúvať. Neodvrátia sa, keď prídu problémy a ťažkosti, nestiahnu sa za svoje dvere obrnení frázou „Veď mňa sa to netýka“. Pretože ignorovaním alebo rovno urputným popieraním problémov tieto nikdy nezmiznú. Už dávno neplatí to pravidlo z detských čias, kedy si pri hre na schovávačku stačilo zakryť oči a koho ste nevideli vy, ten nevidel vás. Preto hovorím: začnime hľadať toho Vrbu a Wetzlera každý sám v sebe, aby hrdinovia budúcich čias niesli naše mená. Môže to znieť pateticky, môže to znieť ako už spomínané klišé, ale je to jednoducho tak; alibizmus a prenášanie zodpovednosti na iných ešte nikomu nepomohli.
Prajem si, aby Slováci konečne upustili od hysterického ľpenia na pár glorifikovaných osobnostiach, z ktorých vytvorili nedotknuteľné modly uložené na piedestály mohýl, zakryli nepriestrelným sklom a na nich si zakladajú svoju národnú hrdosť (respektíve ten fanatický nacionalizmus/šovinizmus, ktorý za národnú hrdosť pokladajú junáci s holými lebkami). Aby sa dokázali triezvo a čo možno najviac objektívne pozrieť na Tisa, Mečiara a ostatných, ktorých osobnosti a úlohy v histórii stále prispievajú k polarizácii verejnosti, a pochopili, že priznanie si chýb a postavenie sa im tvárou v tvár je katarziou, bez ktorej sa krívd a bolestí minulosti nikdy nezbavíme. Prajem si, aby Slováci konečne našli Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera, a spolu s nimi desiatky ďalších Spravodlivých medzi národmi, hrdinov socializmu aj kapitalizmu, vojnových čias aj obdobia mieru. A súčasnosti.
Autorka študuje na Gymnáziu M. Rúfusa v Žiari nad Hronom.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2014.
Použité zdroje:
1) Fedor Gál pre Projekt N, 13.11.2014
2) Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch, 2. zväzok. Nakladateľstvo Agentúra Cesty, Bratislava, 2006, 776 s., ISBN 80-969159-4-0
