Slovensko potrebuje reformu samospráv, odborníci varujú, že fragmentácia obcí a centralizácia kompetencií sú hlavné prekážky efektívneho fungovania systému.
Počet obyvateľov v obciach Slovenskej republiky (údaj zo SODB 2021) | Autor: Vladimír Bačík
Prečítajte si odpovede analytika KI Dušana Slobodu na otázky aktuality.sk publikované dňa 2. júna 2025 tu.
Potrebuje Slovensko v súčasnosti reformu verejnej správy? Ak áno, tak prečo?
Reforma verejnej správy sa na Slovensku udiala počas Dzurindových vlád, následné dve dekády zažívame v rámci decentralizácie stagnáciu. Pričom, takto to nemalo byť, reforma sa mala priebežne vyhodnocovať a upravovať. Tento typ reforiem si vždy v každej krajine, v ktorej sa deje, vyžaduje kontinuálny prístup k úpravám, a to sa u nás nestalo. Slovensko upadá, a je to preto, lebo si vlády dvadsať rokov mysleli, že stačí žiť zo zmien, ktoré sa udiali v čase pred pristúpením Slovenska k EÚ a potom rozvoj Slovenska „zavesiť na klinec“ v podobe príjmu miliárd eur z eurofondov. Samozrejme, že potrebujeme pokračovať v decentralizačných reformách. Potrebujeme to zúfalo.
Kde vidíte najväčšie problémy vo fungovaní samospráv?
Prenos kompetencií a fiškálna decentralizácia je dodnes viac-menej v stave, v akom bola zrealizovaná pod taktovkou Viktora Nižňanského pred dvadsiatimi rokmi. Vtedajšia vláda prijala v júni 2004 ohľadom pokračovania reformy v súvislosti s potrebou municipalizácie materiál pre diskusiu. Avšak, žiadna ďalšia vláda nenašla odvahu a vôľu pustiť sa do jej realizácie. Radičovej vláda o tom aspoň hovorila vo svojom programovom vyhlásení, ale nielen vzhľadom na pád vlády k realizácii už nedošlo. Vzletné plány mali vo svojom programe aj vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera, nedokázali sa však rozhýbať ani k tomu, aby prebehla zmysluplná fáza otvorenej odbornej diskusie. Pomerne slušný a zrozumiteľný materiál k potrebe pokračovania decentralizácie pripravila vláda Ľudovíta Ódora, a to napriek tomu, že vládla len pár mesiacov, a dokonca bez dôvery parlamentu. Ficove vlády sa tejto téme dosiaľ vyhýbali, a aj spôsob, akým sa o tom začína hovoriť dnes, nedáva veľa priestoru pre optimizmus.
K akým nevyhnutným zmenám bude musieť prísť, aby ste považovali túto reformu za úspešnú?
Na Slovensku máme vyše 2900 obcí, miest a mestských častí, pričom dve tretiny obcí na Slovensku majú menej ako tisíc obyvateľov, priemerná obec dosahuje populáciu necelých 1900 obyvateľov. Takáto rozdrobenosť je v európskom priestore pomerne unikátna, okrem Slovenska je podobná resp. horšia situácia v súčasnosti už len v Česku a vo Francúzsku, vo väčšine členských krajín EÚ totiž prebehli v rámci územnej samosprávy konsolidačné reformy a rôzne formy municipalizácie. Slovensko potrebuje úpravu financovania a rozsahu kompetencií územnej samosprávy, nové rozdelenie úloh medzi samosprávu a centrálnu vládu, medzi jednotlivé úrovne samosprávy, avšak nič z toho sa nestane, kým nedôjde k rozhodnutiu o nejakej forme združovania výkonu a úloh zabezpečovaných pre obyvateľov obcami na miestnej úrovni. Dnes je to mimoriadne neefektívne a kvalita služieb poskytovaných obyvateľom je neraz nedostatočná. Slabosť a rozdrobenosť našej miestnej samosprávy je brzdou pre ďalšiu decentralizáciu krajiny, a tú potrebujeme i preto, aby Slovensko mohlo napredovať aj ekonomicky.
Ktoré kompetencie by mali prejsť zo štátu na samosprávy, prípadne naopak zo samospráv na štát v rámci tejto reformy?
Môžeme to obrátiť, a povedať si, čo sú výlučné kompetencie centrálnej vlády v unitárnom štáte, akým je Slovensko. Je nepochybné, že je to zahraničná politika a obrana krajiny, právny štát a spravodlivosť, vnútorný poriadok a ochrana obyvateľov prostredníctvom bezpečnostných a záchranárskych zložiek, základná sociálna politika, rámec povinného vzdelávania a definovanie povinností občanov voči štátu vrátane daní. Nemyslím, že by bolo prínosné začať vo verejnom priestore žonglovať s kompetenciami a prehadzovať ich medzi úrovňami bez toho, aby bolo jasné, ako by úrovne verejnej správy po reforme na Slovensku vyzerali. Ak sa dohodneme na silnejšej miestnej úrovni samosprávy, či už formou zlučovania alebo združovania výkonu obcí do municipalít, je možné na túto úroveň presunúť viac kompetencií, ako dnes. Keď budú municipality dostatočne silné, je pokojne možné aby na ne prešli aj kompetencie dnešných samosprávnych krajov a Mečiarovu nepodarenú osmičku by sme tak konečne poslali do zabudnutia.
Koľko vyšších územných celkov, okresov a obcí by malo mať ideálne Slovensko?
Kľúčovou úrovňou, ktorú potrebujeme reformovať, je miestna. Dzurindova vláda si v roku 2005 nechala spracovať geografmi z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave aj návrh, ako by podľa expertov mohla vyzerať územná samospráva na miestnej úrovni. Výsledkom bola štúdia, podľa ktorej by sme na Slovensku mohli mať 160 celkov namiesto dnešných vyše 2900. Napriek tomu, že tento návrh by sa niekomu mohol zdať radikálny, expertný tím sa tejto téme venoval aj naďalej, a v roku 2016 prezentoval upravený návrh, ktorý hovoril dokonca o 99 mikroregiónoch. To, že nejde o radikálny, ale racionálny návrh, ukazuje aj príklad Dánska, teda krajiny, ktorá je rozlohou i počtom obyvateľov podobná ako Slovensko. Príprava municipalizácie v Dánsku a následná realizácia prebehla v rokoch 1958 až 1970. Pred zlučovaním existovalo viac než 1000 obcí, po tomto procese to bolo necelých 300. Systém zlučovania, ako aj celý jeho postup bol schválený parlamentom, pričom boli stanovené základné kritériá a časový limit, do ktorého sa mohli obce zlúčiť. Takto dobrovoľne sa zlúčila drvivá väčšina obcí, zvyšné boli zlúčené „zhora“ rozhodnutím vlády. Avšak, Dáni priebežne reformu vyhodnocovali, a v ďalších fázach došlo k redukcii na dnešných 98 obcí, čo je stav, ktorý v Dánsku platí od roku 2007. Iným príkladom je susedné Poľsko, ktoré má síce takmer sedemkrát viac obyvateľov než Slovensko, počet tamojších miestnych samospráv je však o približne 400 nižší oproti Slovensku. Zlučovanie obcí sa na Slovensku javí ako nepriechodný krok, aj kvôli negatívnym spomienkam na nešťastný systém strediskových obcí na Slovensku realizovaný za komunizmu, preto by sa malo začať združovaním výkonu kompetencií obcí do municipalít, ktoré by mali podobu združení dnešných obcí.
Akým spôsobom by mal štát uskutočniť znižovanie počtu krajov, okresov či obcí?
Decentralizačné reformy sú ťažké, nedejú sa z večera do rána, vyžadujú si čas, odbornú i politickú diskusiu, hľadanie konsenzu, dôvery a vysvetľovania a ich realizácia presahuje volebné obdobie. Začať by sa malo tým, že sa určí člen vlády, ktorý by bol zodpovedný za naštartovanie decentralizačných reforiem. Kým takúto úlohu nebude plniť člen vlády, vrchovato by dočasne stačil aj člen vlády bez kresla, teda bez ministerstva, rozhodne nepotrebujeme zakladať ďalšie, nepohneme sa v reformách ďalej. Splnomocnenec vlády stačiť nebude. Tento člen vlády by mal zodpovedať za proces konzultácií, ktoré by sa mali odštartovať ne expertnej úrovni, so zastúpením organizácií združujúcich naše obce, mestá a kraje, kde by sa mali odohrávať diskusie podoprené argumentmi a analýzami. Cieľom by malo byť nájsť zhodu na riešeniach ohľadom toho, aký má byť obsah reformy pokiaľ ide o kompetencie, financovanie a podobu municipalizácie. Následne by mala vláda prijať stratégiu s časovým plánom a návrhom legislatívnych zmien. Konečné slovo by mal mať parlament. Treba si uvedomiť, že tento typ reforiem trvá niekoľko volebných období, a jednotlivé fázy treba spúšťať tak, aby postupne nabiehali v časových horizontoch volebných období našich samospráv. Najbližšie voľby do obcí, miest a krajov nás však čakajú už na jeseň 2026.
