V deň svojich 52. narodenín vstúpil Tony Blair po tretí raz hlavným vchodom do sídla britských premiérov. Víťazstvo jeho labouristov má však dosť trpkú príchuť.
Po 5. máji si Tony Blair zapíše do historických tabuliek ďalší záznam: podarilo sa mu získať pre Labour Party tretie vládne angažmán v rade a on sám má šancu prekonať rekord Margaret Thatcher v dĺžke pôsobenia v premiérskom kresle. Čo by však inak bolo dôvodom na oslavu celkom slušného volebného víťazstva, je sprevádzané skôr poznámkami o „Blairovom rozbitom nose“ či o „veľavravnom signále od voličov“. Labouristi totiž síce zvíťazili podľa očakávaní, no ich ohromná väčšina sa scvrkla na polovicu, kým zvyšné dve veľké strany posilnili. Príčin je viac – vysoké dane, zanedbaný verejný sektor, kriminalita, príliv imigrantov, no tiež vojna v Iraku a pošramotený morálny profil predsedu vlády. Toto boli aj hlavné témy predvolebnej kampane. Otázkou, ktorú si pozorovatelia kládli, bolo, či najmä konzervatívci dokážu na nich profitovať a presvedčiť verejnosť, že pravicová vláda by si s nimi poradila lepšie.
O rozpustenie Dolnej snemovne požiadal premiér kráľovnú 5. apríla. Už rozbehnutý kolotoč predvolebnej kampane nabral plné obrátky. O 646 parlamentných kresiel súťažilo 3518 kandidátov.
Zo začiatku sa hovorilo o jednej z najnudnejších kampaní, v závere však strany pritvrdili, z čoho mali radosť najmä karikaturisti a rôzni recesisti. Obzvlášť vďačnou témou bolo korešpondenčné hlasovanie. Labouristická vláda rozšírila možnosti jeho využitia bez toho, aby posilnila kontrolné mechanizmy. Richard Mawrey z volebnej komisie vyhlásil, že tento systém je otvorenou pozvánkou k podvodu.
Počas toho hektického mesiaca došlo k viacerým pozoruhodným momentom. Videli sme prestupy medzi stranami (hlavne od labouristov k liberálnym demokratom), protest aktivistov Greenpeace na streche domu vicepremiéra Johna Prescotta, napadnutie labouristickej poslankyne židovského pôvodu, retušovanie fotografií konzervatívnym kandidátom či odpočutie internej debaty na stretnutí thatcheristických politikov.
Ako prví predstavili svoje volebné manifesto konzervatívci. So 7500 slovami išlo o ich najkratší program od r. 1966, čo bol zámer, aby si ho voliči ozaj boli schopní prečítať. Spočíval na 6 kľúčových sľuboch: čisté nemocnice, viac policajtov na uliciach, nižšie dane, lepšia disciplína v školách, kontrola imigrácie, väčšia zodpovednosť vládnutia. Konzervatívci sú tradične stranou nízkych daní, malého štátu a redukovaných výdavkov. Plánom bolo ušetriť £ 12 miliárd tak, že vládne výdavky zvýšia iba o 4 % a nie o labouristami plánovaných 5 %; z toho £ 4 miliardy už v prvom rozpočte použijú na daňové škrty. Konzervatívci by zrušili 168 rôznych inštitúcií a prepustili 235 000 úradníkov. V rámci rodinnej politiky navrhli zvýšiť materský príspevok o £ 1400. Matky by si mohli vybrať medzi predĺžením materskej dovolenky zo 6 na 9 mesiacov, resp. poberaním vyššieho príspevku počas 6 mesiacov. V školstve by dali rodičom väčšie právo výberu školy pre svoje dieťa a učiteľom väčšie právomoci. Poplatky za univerzitné štúdium by boli zrušené. Možnosť výberu je programom aj pre oblasť zdravotníctva. Imigráciu by riešili zavedením ročného limitu na prisťahovalcov, pričom azylové konanie by prebiehalo mimo Británie. K ďalším sľubom patrilo zvrátenie zákazu honu na líšku, prijatie 5000 nových policajtov každý rok, dosiahnutie opätovnej kontroly Británie nad loviskami rýb či zvýšenie výdavkov na armádu o £ 2,7 miliardy viac než plánujú labouristi. Za konzervatívnej vlády by si Veľká Británia znovu uplatnila opt-out z Európskej sociálnej charty a okamžite zrušila 11 000 strán nepotrebných regulácií. Toryovci odmietajú zavedenie eura a Európskej ústavy.
Labouristi sa prezentovali 112-stranovou ostro červenou knižkou nazvanou „Británia vpred, nie naspäť“. V nej si pred seba postavili 7 výziev: zvýšenie minimálnej mzdy na £ 5,35 na hodinu, zvýšenie veku povinnej školskej dochádzky zo 16 na 18 rokov a výdavkov na žiaka na £ 5 500 (dvojnásobok oproti r. 1997), investície do zdravotníctva, zmenšenie percenta chudoby detí, boj proti terorizmu a zločinu. V otázke penzií počkajú na vytvorenie konsenzu k reforme dôchodkového systému, prisťahovalectvo budú riešiť bodovým systémom a zdvojnásobia pomoc rozvojovým krajinám. V ekonomike nadviažu na doterajšiu prosperitu, keď hospodárstvo rastie už 50. kvartál v rade, nezamestnanosť a úrokové miery sú najnižšie od 70-tych rokov. Tony Blair však odmietol vylúčiť zvýšenie daní, ktorým by sa financoval nárast verejných výdavkov o £ 95 miliárd počas nasledujúcich 6 rokov.
Liberálni demokrati, ktorí sú už viac naľavo než labouristi, sľúbili bezplatnú starostlivosť o seniorov, daňové úľavy pre rodiny, prijatie 21 000 nových učiteľov a 10 000 nových policajtov, príplatok £ 100 k penzii pre ľudí nad 75 rokov, nové daňové pásmo so sadzbou 50 % pre tých, čo zarábajú nad £ 100 000, nahradenie obecnej dane miestnou daňou z príjmu a zrušenie poplatkov za štúdium na vysokej škole. Najviac však táto večne tretia strana získala odporom voči vojne v Iraku. Určite však dúfali, že na politickej mape krajiny pribudne ešte o niečo viac ich žltej farby.
V prvej fáze predvolebného súboja sa diskusia krútila okolo daní a verejných služieb. Konzervatívci obvinili labouristov, že chcú na ľudí naložiť ďalšie bremeno daní. Ich kritika však vyznela nepresvedčivo, lebo zároveň odmietli garantovať, že za ich vlády dane nestúpnu. Labouristi sľúbili, že základné a najvyššie sadzby dane z príjmu nezvýšia a nezavedú ani vyššiu DPH na potraviny, detské oblečenie, knihy, tlač a cestovné. Podľa niektorých bude musieť zvýšiť dane akákoľvek vláda, t.j. aj vláda toryovcov.
Druhej fáze kampane dominovala imigračná politika a morálny kredit predsedu vlády v súvislosti s vojnou v Iraku.
Michael Howard vyhlásil: „Príliš dlho bola otázka prisťahovalectva pre politikov tabu. Ak ste povedali, že si myslíte, že sem prichádza priveľa cudzincov, boli ste hneď považovaný za rasistu. No, aby bolo jasné – hovoriť o imigrácii nie je žiadny rasizmus. Je to o zdravom rozume.“
Potom konzervatívci vytiahli doteraz najosobnejší útok na politického oponenta vôbec. Označili Tonyho Blaira za klamára. Na krvavočervenom billboarde s tvárou premiéra doslova stálo: „Ak bol pripravený klamať, len aby nás zaviedol do vojny, je pripravený klamať, len aby vyhral voľby.“
Posledné dni boli o snahe nakloniť misky váh vo svoj prospech v cca 100 obvodoch, kde boli sily vyrovnané a ktoré mali rozhodnúť o celkovom výsledku. Zvlášť labouristi zápasili o volebnú účasť a vyzývali voličov, aby sa nenechali „uspať“ taktikou toryovcov tvrdiacich, že labouristov sa im už nepodarí dobehnúť, lebo inak sa môžu v piatok ráno „zobudiť s Michaelom Howardom“.
Prieskumy celý čas naznačovali, že hoci labouristi strácajú dôveru voličov a konzervatívci majú v kampani argumentačne navrch, nedokázali presvedčiť ľudí, že sú opäť pripravení vládnuť a ich preferencie stagnujú. Stále sa nemôžu zbaviť nálepky strany zahľadenej do minulosti, ktorá nerozumie modernej Británii; jej lídri nie sú charizmatickí a čo je pre pravicovú stranu najnepríjemnejšie – ľudia sa domnievajú, že hospodárske problémy dokážu lepšie riešiť labouristi. Kým tých verejnosť vníma ako centristickú stranu, toryovcov ako stranu silne pravicovú. Problém konzervatívcov je ten, že väčšina voličov zastáva politický stred. Toryovci navyše pôsobia chladne; chýba im zápal pre vec, ktorý by preniesli aj na ľudí. Podľa komentátorov sú konzervatívci „silnejší rozumom než srdcom, takže ich slová málo rezonujú. Slobodná ekonomika nie je však v konečnom dôsledku o manažmente, ale o chuti do života.“
Uvidíme, ako sa veci podarí zmeniť novému straníckemu lídrovi. Každopádne, s výsledkami volieb môže panovať v ústredí Konzervatívnej strany mierna spokojnosť a úľava. Snáď je to prvý krok na ceste na Downing Street.
Autor je podpredseda Mladých konzervatívcov
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 05/2005.
