Poslanci parlamentu posunuli na septembrovej schôdzi do druhého čítania návrh novely zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Touto novelou z dielne Ministerstva kultúry SR sa má do pôsobnosti niektorých regulácii obsiahnutých v zákone a pod kontrolu Rady pre vysielanie a retransmisiu SR dostať aj televízne vysielanie prostredníctvom internetu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na vyžiadanie. Schválenie tohto návrhu by znamenalo zásah do slobodného šírenia informácií. Som presvedčený, že by to bol zásah nad mieru, v ktorej zasahovanie do tohto práva predpokladá Ústava Slovenskej republiky.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ V prípade televízneho vysielania prostredníctvom internetu a audiovizuálnych mediálnych služieb na vyžiadanie neexistuje žiadny legitímny dôvod pre obmedzenie šírenia informácií v podobe regulovania zákonom o vysielaní a retransmisii. Stretol sa snáď niekto s takými vážnymi problémami v tejto sfére, žeby si to vyžadovalo zmenu zákona a rozšírenie regulačných právomocí Licenčnej rady? Kedy o týchto problémoch informovali médiá? Kedy k tomu prebehla verejná diskusia? Aká spoločenská objednávka na prijatie legislatívnej úpravy existuje? V mene akého zo zákonom uvádzaných cieľov je potrebné zavádzať reguláciu do televízneho vysielania cez internet? A je to naozaj opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné, ako to vyžaduje ústava?
Regulácia rozhlasového a televízneho vysielania môže mať ospravedlnenie v obmedzenom počte frekvencií na terestriálne vysielanie, ktoré možno poskytnúť vysielateľom na základe licencií. V prípade internetu takéto obmedzenie neexistuje. Prostredníctvom internetu môže vysielať neobmedzený počet vysielateľov. S digitalizáciou vysielania by naopak bolo žiaduce uvažovať o liberalizácii podmienok pre terestriálne vysielanie, nie zavádzať regulácie pre vysielanie prostredníctvom internetu.
Internet bol až doteraz ukážkovým priestorom slobodného šírenia informácií. To sa má teraz skončiť. Hoci sa na vysielateľov televízneho vysielania prostredníctvom internetu nemajú zatiaľ vzťahovať všetky povinnosti vysielateľov na základe licencie a vysielanie prostredníctvom internetu sa nemá viazať na povolenie, či pridelenie licencie, ale len na oznámenie, návrh novely je prvý krok k zavádzaniu štátnych regulácií do slobodného prostredia internetu. Dnes niektoré regulácie, zajtra ďalšie, pozajtra úplné zjednotenie regulácií pre internetové a terestriálne vysialanie. Dnes regulácia televízneho vysielania cez internet, zajtra regulácia akýchkoľvek videomateriálov na internete, pozajtra regulácia celého obsahu internetu.
Jediným dôvodom pre zavedenie tejto úpravy je existencia Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/ES z 11. 12. 2007, z ktorej povinnosť zaviesť istú reguláciu vyplýva a ktorej sa právny poriadok členských krajín musí prispôsobiť najneskôr do 19. 12. 2009. Aj to je viac ako symptomatické. Ideme riešiť neexistujúci problém, lebo EÚ. Náš zákonodarca dosiaľ nepociťoval potrebu upraviť túto sféru zákonom a bez pokynu z EÚ by sa k tomu zrejme ešte nejakú dobu neodhodlal. A možno by si vôbec nedovolil predložiť návrh v takejto podobe. Na prijatie takejto právnej úpravy netlačila odborná, ani laická verejnosť. Keby ministerstvo alebo poslanci prišli s obdobným návrhom, museli by čeliť oponentúre kritikov vecnými argumentmi. Teraz predkladateľom novely stačí, že sa skryjú za Smernicu. Diskutovať netreba. Teda vlastne nemožno. Jednoducho to urobiť musíme, lebo EÚ.
Druhá vec je, že domáci úradníci a politici sa možnosti dostať pod kontrolu ďalší kus slobodného priestoru, veľmi radi chopili. A zrejme im aj vyhovuje, že sa vďaka EÚ ani tak veľmi nemusia namáhať s argumentáciou. Hoci v prípade predloženej novely prinajmenšom jedna z dvoch upravovaných oblastí vôbec nepatrí do zákona, ktorého súčasťou sa má stať. Poskytovanie audiovizuálnych služieb na požiadanie totiž nie je ani vysielaním, ani retransmisiou. A navrhnutá právna úprava nepredstavuje len nevyhnutné minimum toho, čo je Slovenská republika povinná prijať, aby splnila svoje záväzky voči EÚ, než si už o ich obsahu myslíme čokoľvek.
Pritom práve to by bola jediná z hľadiska rešpektu k slobodnému šíreniu informácií akceptovateľná cesta – urobiť povinnú jazdu a zaviesť reguláciu vyžadovanú Smernicou na minimálne možnej úrovni. A zároveň sa usilovať o to, aby podobné záväzky vyžadujúce vecne neodôvodnené zasahovanie do slobodného šírenia informácií EÚ v budúcnosti na svoje členské krajiny nekládla a aby tie v súčasnosti existujúce, ktoré nemajú racionálny základ a nie sú nevyhnutné, čo najskôr zrušila.
Autor je riaditeľ KI a predseda občianskeho združenia Priatelia slobodných informácií (PSI).
Článok bol publikovaný v mesačníku Slovenského syndikátu novinárov Fórum 10/2009.
