Keby som sa chystal zvestovať pravdy, tak by som len konštatoval, že o tých sa nedá hlasovať, ale povedzme, že to, čo chcem povedať, sú naozaj tézy. Proste nechcem vám nič zjaviť, chcem vám len povedať môj pohľad na tému, na ktorú ma vyzvali organizátori, a síce naše členstvo v Aliancii ako civilizačná výzva.
Predovšetkým chcem povedať, že Aliancia ako taká je od počiatku, podľa mňa, civilizačnou výzvou. Treba sa vrátiť do tridsiatych rokov 20. storočia, ktoré postupne ukázali, že ad hoc aliancie, vytvorené na základe akejsi dobrej vôle reprezentantov národov a neopreté o skutočný hodnotový základ, zlyhávajú. To boli Spojené národy pred druhou svetovou vojnou. A treba sa vrátiť do konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov, kde prebehla aj na pôde amerického Kongresu dosť ostrá debata medzi vtedajšou Trumanovov administratívou a Kongresom o tom, či Amerika v podobe záväzku vyplývajúceho z Washingtonskej zmluvy, má zostať vojensky prítomná v Západnej Európe. Tomu predchádzali rôzne dejinné udalosti a rôzne vízie formulované kľúčovými postavami 20. storočia, medzi inými Winstonom Churchillom. Bola to ťažká debata, ale bola pre budúcnosť Európy a pre budúcnosť Ameriky mimoriadne dôležitá. Amerika sa rozhodla zostať prítomná v Európe a dá sa povedať, že de facto zachránila väčšiu časť Západnej Európy pred expanziou komunizmu. Ja sa domnievam, že ten iný sen, ktorý vyslovil Churchill vo svojom zurišskom prejave – nedávno bol publikovaný v OS-i – sen o Európe, o Spojených štátoch európskych, ten by sa vôbec v dnešnej podobe Európskej únie nedal uskutočniť bez existencie Aliancie, bez americkej prítomnosti v Európe, teda bez toho, aby tá subverzívna, aj priama expanzia komunizmu do Západnej Európy, nebola zastavená americkou hrozbou.
To, čo som povedal o medzinárodných organizáciách tých čias, platí aj o medzinárodných organizáciách – Bruce Jackson ich nazýva ad hoc aliancie – i dnes. Keď si zoberiete históriu Organizácie spojených národov alebo Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, tak zistíte, že sa im prakticky nepodarilo naplniť žiadny z ich cieľov. Samotné základné obranné zmluvy v Európe, najprv Bruselská zmluva a následne na to aj Washingtonská zmluva zakladajúca NATO, sa odvolávajú síce na Chartu Organizácie spojených národov, ale jedine NATO ju dokázalo naplniť. Samotná OSN nedokázala, česť výnimkám, prakticky žiadneho zo svojich členov obrániť za celé polstoročie svojej existencie pred agresiou ktoréhokoľvek iného zo svojich členov.
A kam sa uberá tento svet medzinárodných organizácií, je jasné aj z takých podprahových podnetov, ako je napríklad fakt, že z Komisie pre ľudské práva, po 47 rokoch boli vyradené Spojené štáty, ale bol tam zvolený Sudán, jeden z najhorších porušovateľov ľudských práv, špeciálne teda i kresťanov, keď hovoríme na tejto pôde. A stalo sa tak aj hlasmi západoeurópskych takzvaných spojencov Spojených štátov. Analogická vec sa stalo v Komisii pre boj proti drogám. Vôbec by som sa nečudoval, keby reakcia amerického Kongresu a americkej administratívy na toto bola viac ako rázna, v každom prípade nebude nijako priaznivá. Z toho mi vyplýva prvá téza, že bolo by veľmi nemúdre pre európske krajiny zbaviť sa v danej situácii transatlantického spojenectva a spoľahnúť sa na aliancie typu týchto medzinárodných organizácií, ktoré sú v podstate bezmocné, majú hodnotovo ambivalentný charakter, a majú hodnoty, ktoré sú svojvoľne interpretované ktorýmkoľvek členom, najmä autoritárnymi režimami.
Druhá téza, ktorú chcem povedať, sa týka toho, že keď zosumujete argumenty odporcov rozširovania Aliancie, odporcov nášho členstva v Aliancii, odporcov Aliancie ako takej, argumenty napríklad tých, ktorí by radi, povedzme, v Západnej Európe nahradili postupne Alianciu akýmsi európskym systémom bezpečnosti, tak zistíte, že v podstate je to európska ľavica, ktorá je verná svojmu deterministickému videniu sveta a opätovne tvrdí, že je možné s určitosťou predvídať budúcnosť vzťahov medzi štátmi na základe analýzy globálnych ekonomických síl a podobne. Inými slovami, domnieva sa, že hrozby minulosti jednoducho zanikli, že vypukol trvalý mier a že nepriatelia minulosti sa stali demokratickými a spoľahlivými priateľmi. Pravda je taká, že pri neuveriteľnej zložitosti a náhodnosti vývoja ľudských spoločenstiev, nie je možné do žiadnej prijateľnej miery spoľahlivosti predvídať budúce správanie sa politických elít a už vôbec nie politických elít štátov, ako je napríklad Rusko, ale predovšetkým Čína, ako sú rôzne autoritárske režimy v islamských krajinách. A každá úvaha o bezpečnostnej politike musí počítať nie s optimistickými víziami, ale s najhoršími scenármi. A preto – a toto je tá veta, ktorú som si požičal od Bruca Jacksona – svet bez NATO je svet o ktorom vieme veľmi málo, a to čo si vieme predstaviť o tom svete, budí obavy.
A tá posledná téza sa týka priamo Slovenska. Ja to nechcem rozmazávať dlhšie, ale pre mňa je, pre Slovensko potenciálne členstvo v NATO, dôležité predovšetkým ako záväzok. Dosť s nevôľou počúvam argumentácie, že Slovensko získa ochranný dáždnik, že Slovensko si zaslúži, s obľubou hovoria niektorí naši parlamentní kolegovia, že zaslúži si rovnakú mieru bezpečnosti ako naši susedia, a podobne. A nikto nehovorí nič o záväzkoch a povinnostiach z toho vyplývajúcich. Ja sa domnievam, že pre Slovensko je na členstve v Aliancii zaujímavý a dôležitý najmä záväzok obsiahnutý v článku 5 Washingtonskej zmluvy. Pretože verím, že takýto záväzok má na politické elity v krajine, na ich myslenie, ale aj na obyvateľstvo krajiny, formatívny, výchovný a civilizačný vplyv. Jednoducho uchádzaním sa o členstvo v Aliancii sa, podľa mňa, uchádzame sa o rolu v západnom svete, uchádzame sa o určitú misiu, o určitú úlohu, ktorá nás samotných, našu krajinu môže zmeniť.
Tiež sa mi nie celkom páči to mechanické priraďovanie sa, že naša krajina patrí k Západu, lebo patrila v konečnom dôsledku k svetu západného kresťanstva a západnej civilizácie, a teda máme nárok. Civilizácia nie je geograficky, alebo geohistoricky podložený nárok. Civilizácia je niečo, čo sa permanentne tvorí, niečo, do čoho sa prispieva čímsi, niečo čo sa nielen konzumuje, ale niečo čo je, čo má zmysel. Tak ako jazyk je jazykom, keď sa v ňom ešte tvorí literatúra a keď ním rozprávajú ľudia a nie keď je zachovaný v starých knihách a už ho nikto nepoužíva a nič nového v ňom nevzniká. Ja sa domnievam, že to je hlavná téza, tá civilizačná, že uchádzaním sa o členstvo v Aliancii sa uchádzame o svoju rolu v západnej civilizácii, o svoju rolu v hodnotách západnej civilizácie, uchádzame sa o prácu. a nie o ochranu.
No a ja by som ešte na dôvažok dodal, že samozrejme existuje veľmi presne formulovaný americký konzervatívny pohľad na tieto otázky, lebo tam sa tiež bijú liberálne, ľavicové a konzervatívne pohľady pro aj proti Aliancii. Ja som sa odvolával na Bruca Jacksona, lebo on sa pokúsil presne vtedy, keď sa odohrával summit NATO v roku 1999, na ktorom už formálne deklarovali, že Česko, Maďarsko a Poľsko sú novými členmi, teda po ratifikácii v americkom senáte a v parlamentoch členských krajín, tak napísal článok, v ktorom sa samozrejme ešte so Slovenskom počítalo ako jednou z mnohých možností, ale formuloval akože konzervatívny prístup k NATO, teda konzervatívny argument pro NATO. Rozdelil ho do piatich výrokov.
Po prvé: NATO je ešte stále centrom všetkých amerických vojenských stratégií, bola by hlúposť zbaviť sa koaličného chápania obrany. V každom prípade píše, že NATO “is the common denominator of the grand strategy of the West” je spoločným menovateľom veľkej stratégie Západu ako celku.
Po druhé: NATO odráža americký spôsob vedenia vojny, to je čisto americký pohľad. Američania sa rozhodli, že svoje vojenské ciele dosahujú nie sami všade po svete, ale v dohode s inými. Konzervatívci uprednostňujú koaličné mechanizmy, teda spoločné rozhodovanie množstva štátov, mimochodom medzi iným aj preto, že obmedzujú potenciálne expanzívne ambície vlád, vrátane našej vlastnej. To znamená, že dohoda, ktorá sa musí dosiahnuť v koalícii, v podstate skutočne limituje rolu Aliancie na rolu obrannú, pretože nikdy sa expanzívne chúťky vlád, vrátane vlastnej americkej, nemôžu realizovať cez Alianciu.
Po tretie: NATO zostáva – to je ten tretí argument – vojenským vyjadrením komunity, ktorá zdieľa spoločné hodnoty.
Po štvrté: misia NATO v Európe je nedokončená. A po piate: koniec NATO z pohľadu konzervatívca by bol viac ako iba koncom NATO. To sa vraciam k tej vete, že svet bez NATO je svet, o ktorom vieme veľmi málo a to čo si vieme o ňom predstaviť, budí obavy.
No a súčasťou toho piateho je, že bez Aliancie je ťažké si predstaviť, že by Spojené štáty americké alebo Západ, mal akýkoľvek vplyv na možný ruský imperiálny recidivizmus, po druhé, že by bez Aliancie, bez americkej prítomnosti v Európe bolo možné, podľa Bruca Jacksona, regulovať nárast nemeckej sily, že by bolo veľmi ťažké udržať Turecko angažované v Európe a zabrániť, aby skĺzlo do sveta islamských krajín, po tretie, že by bolo veľmi ťažké “in extremis” brániť Izrael, po štvrté, čo by bolo pravdepodobne veľmi nebezpečným faktom, že ochrana proti takzvaným bandidským štátom, by sa musela stiahnuť omnoho ďalej od Európy, bližšie k Spojeným štátom. Uzaviera, že zrušenie NATO by dramatickým spôsobom napríklad zvýšilo vojenské výdavky Spojených štátov, možno až na úroveň vojnových čias, teda ak by chceli zabezpečiť bezpečnosť. Toľko americký pohľad.
Ja k tomuto dodávam ešte ten náš, že v účasti v Aliancii viac ako v účasti v európskych štruktúrach vidím civilizačnú výzvu pre Slovensko, lebo Európa je na môj vkus v danom okamihu etatistická, byrokratická a ľavicová.
Autor je predsedom Výboru NR SR pre európsku integráciu
