Donedávna sa tak pýtali skôr euroskeptici, stúpenci voľného trhu alebo stúpenci posilnenia transatlantických zväzkov. Dnes sa to pýtajú aj stúpenci ratifikácie ústavy pre Európu.
Francúzsko sa v hlave povrchných pozorovateľov väčšinou vyníma ako „tradične ľavicová“ krajina. Konzervatívci môžu varovne poukazovať na nemilé stránky revolúcie a pokrokárstva. Rasové nepokoje, úspech le Pena a jeho Národného frontu však nedajú zabudnúť ani na to, že Francúzsko je jednou z vlastí rasovej teórie, krajne pravicových hnutí, antisemitských excesov a konšpiračných teórií. Nemilá je aj skutočnosť, že počas 2. svetovej vojny neexistovalo iba Francúzsko slobodné a bojujúce, ale aj kolaborantské a militantne antisemitské. Skrátka a dobre, na francúzskych dejinách si každý môže nájsť niečo, čo sa mu nepáči, a so sebauspokojením deklarovať, že Francúzi boli vždy „problémovým dieťaťom“ Západu.
.všetky neresti Európy
Je to ľahké. Ale nie je to čestné. Francúzsko predovšetkým patrilo vždy oboma nohami do Európy – so svojim cnosťami aj neresťami. Nie sú nakoniec kontroverzie okolo Francúzska znakom jeho veľkosti?
Šťastné národy sú vraj tie, ktorých dejiny sú nudné. Ak je to pravda, potom Francúzi šťastný národ určite nie sú. Ak však porovnáme ich dejiny s dejinami iných kontinentálnych národov, Francúzsko medzi nimi nevyniká ani tak svojimi katastrofami, ako intenzitou citov, s akými bola jeho história v iných častiach sveta vnímaná a interpretovaná. Francúzska revolúcia fascinovala rovnako svojich priaznivcov aj odporcov. Jeden z najbystrejších pozorovateľov moderných demokratických zmien – Francúz Alexis de Tocqueville – si tiež povšimol zvláštnu, náboženskú črtu revolúcie vo svojej vlasti. Revolúcia sa šírila „kázaním a propagandou“. Kým ju jej vykonávatelia vášnivo uskutočňovali vo svojej vlasti, priaznivci v zahraničí o nej vášnivo diskutovali a pokúšali sa ju vštepiť do kmeňa svojich národných dejín ako ich pokračovanie a vyvrcholenie. Francúzske osvietenstvo prišlo na scénu pomerne neskoro. Do Francúzska preniklo z Britských ostrovov ako nová, vzrušujúca inšpirácia. U staršej generácie francúzskych osvietencov (Montesquieu) je nadväznosť jasne viditeľná. Anglicko bolo vtedy pre slobodymilovných Francúzov vzorom. „Vzor“ bol však za kanálom a realizoval sa v zložitých pomeroch anglickej spoločnosti postupnými a čiastkovými kompromismi. Vo francúzskej spoločnosti dostával, naopak, črty abstraktného projektu, ktorý mal byť uskutočnený radikálnou zmenou.
.všetka moc ľudu
Britský osvietenec zdedil inštitucionálnu tradíciu, ktorá dávala nádej na nové pokojné zmeny bez prerušenia kontinuity sminulosťou. Francúz zdedil absolutistickú monarchiu v úpadkovom stave. James Madison, dedič britskej tradície, koncipoval americkú republiku ako systém vzájomnej kontroly, delenia a obmedzenia moci. Francúzsky osvietenec vnímal ideálnu ústavu ako efektívny mechanizmus, zostrojený pedantným hodinárom. Revolúcia vo Francúzsku zachovala čosi z princípu absolútnej monarchie, zároveň ho však „zrkadlovo“ obrátila. Nedeliteľná a zvrchovaná moc panovníka bola vystriedaná nedeliteľnou a zvrchovanou mocou ľudu. Britský osvietenec mohol byť vlažný voči etablovanému náboženstvu. Nebojoval však proti cirkvi a nevysmieval sa predsudkom obyčajných ľudí. Mohol byť dokonca radikálnym agnostikom ako David Hume (na rozdiel od Rousseaua alebo Voltaira). Ale Hume by nikdy nevyzýval na „zničenie obludy“; k vžitým predstavám a inštitúciám pristupoval s úctou a jeho politický profil bol profil neoblomného konzervatívca. Takáto kombinácia sa počas radikalizujúcich fáz revolúcie vo Francúzsku stávala čoraz väčšmi nezrozumiteľnou.
.stopy revolúcie
Dejiny porevolučného Francúzska sú preto dejinami krvavých pokusov a omylov. Vývoj smerom k dnešnej liberálnej demokracii musel prekonávať hlboké rozdelenie spoločnosti a znamenal akceptáciu nových kompromisov. Revolúcia však vždy zanechá na spoločnosti trvalú stopu, ktorá sa môže prejaviť v najrôznejších situáciách. Revolúcia ako kľúčová udalosť dejín novodobého Francúzska je dedičstvo, ktoré Francúzov zároveň spája aj rozdeľuje. Toto dedičstvo môže vysvetľovať aj niektoré ambivalentné postoje francúzskej verejnosti k rôznym otázkam. Text euroústavy možno z francúzskeho pohľadu interpretovať ako nástroj francúzskych záujmov a aj ako ich ohrozenie. Dokument sám nesie známky práve toho druhu myslenia, ktoré sa kedysi rodilo v revolučnom Francúzsku. Jeho autori sa pokúšajú naplniť cieľ európskej spolupráce, mieru a prosperity (za predpokladu, že naň vo svojej túžbe poraziť Ameriku nezabudli) nie prostredníctvom kultivácie už existujúcich vzťahov a štruktúr, ale skôr ich rozrušením a prebudovaním na novom, väčšmi centralizovanom základe. Výsledný systém je ambiciózny – a neodskúšaný.
Lenže ak platia posledné vety, európske reprezentácie (vrátane tej našej) hrajú s ratifikáciou ústavy nebezpečnú hru, z ktorej môžu ťažiť nie ony samé, lež najrôznejší radikáli. Aj francúzske dejiny nás o tom môžu poučiť. Ale koho to ešte zaujíma?
Autor je politológ a poradca predsedu NR SR.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 23/2005 dňa 6. júna 2005.
