Daňová konkurencia existuje vtedy, ak si ľudia môžu znížiť svoje daňové zaťaženie presunutím kapitálu a/alebo práce z oblasti s vysokými daňami na oblasť s nízkymi daňami. Táto migrácia trestá márnotratnejšie vlády a odmeňuje krajiny, ktoré znižujú daňové sadzby a realizujú daňové reformy, podporujúce ekonomický rast. Tak, ako iné formy konkurencie, aj daňová rivalita generuje pozitívne výsledky. Ľuďom zostáva viac z peňazí, ktoré zarobia a výkonnosť ekonomiky sa posilňuje vďaka nižšiemu zdaneniu práce, úspor a investícií. Mobilita kapitálu, ovplyvňovaná daňovou konkurenciou tiež chráni pred zneužívaním moci zo strany vlády. Ľudia sa môžu lepšie brániť pred korupciou a chrániť svoje práva, ak vedia, že oni a/alebo ich kapitál sa môžu pohybovať cez štátne hranice. Predstava straty zdrojov z daňových príjmov však desí vládnych úradníkov z krajín s vysokými daňami. Niet potom divu, že dôrazne odmietajú daňovú konkurenciu a radi by ju potlačili alebo zlikvidovali. Vlády žijúce z vysokých daní presadzujú cez medzinárodné organizácie ako Európska únia (EÚ) rôzne programy harmonizácie daní, ktoré by zabránili odlivu pracovných síl a kapitálu z území s vysokými daňami na územia s nízkymi daňami. Tieto návrhy sú v zásadnom rozpore s dobrou daňovou politikou. Daňová harmonizácia znamená vyššie sadzby daní a tiež diskriminačné a zhubné dvojité zdanenie príjmu, ktorý sa usporí a investuje.
Ľudia by mali mať možnosť profitovať z nižších daní vo svete. A Európska únia (EÚ) by nemala obmedzovať možnosti kapitálu a práce vytváraním kartelu v prospech štátov s vysokými daňami. Takýto “OPEC pre politikov” by izoloval vlády od disciplíny konkurenčného tlaku. Z toho vyplývajúca degenerácia hospodárskej politiky by spomalila výkonnosť svetovej ekonomiky.
Táto otázka je pre Slovensko zásadná. Stratégie voľného trhu, ako rovná daň, totiž pomohli Slovensku prilákať investície z iných krajín. Vytvárajú sa pracovné miesta a životná úroveň sa zvyšuje. Avšak tento priaznivý vývoj vyjde navnivoč, ak bruselskí byrokrati uspejú v snahe podmínovať daňovú zvrchovanosť Slovenska.
Čo je daňová harmonizácia?
Daňová harmonizácia existuje tam, kde daňoví platitelia čelia podobným alebo rovnakým daňovým sadzbám bez ohľadu na to, či pracujú, sporia, nakupujú alebo investujú. Harmonizované daňové sadzby likvidujú rozpočtovú konkurenciu rovnako, ako dohody o fixných cenách medzi benzínovými stanicami likvidujú konkurenciu v oblasti predaja benzínu. Daňová harmonizácia môže byť dosiahnutá dvomi rôznymi spôsobmi: explicitnou a implicitnou daňovou harmonizáciou. · explicitná daňová harmonizácia – dochádza k nej vtedy, keď sa krajiny dohodnú, že stanovia minimálne alebo rovnaké daňové sadzby. Napríklad EÚ vyžaduje, aby jej členské krajiny uplatňovali minimálnu úroveň základnej sadzby DPH 15%. EÚ harmonizovala aj spotrebné dane z palív, liehu a tabaku a pokračujú snahy o harmonizáciu daní z príjmu fyzických aj právnických osôb. Pri takejto priamej forme daňovej harmonizácie nie sú daňoví platitelia schopní profitovať z lepšej daňovej politiky v iných krajinách a vlády nie sú pod tlakom konkurenčnej disciplíny.
· implicitná harmonizácia – k nej dochádza vtedy, keď vlády zdaňujú príjmy, ktoré ich občania zarobili v iných daňových územiach. Napríklad Európska únia má „smernicu o zdaňovaní úspor“, ktorá údajne od vlád požaduje zber finančných informácií o investoroch so sídlom mimo krajiny a ich poskytovanie daňovým orgánom cudzích štátov. Tento systém „výmeny informácií“ smeruje do slepej uličky, lebo pracovné príležitosti a kapitál smerujú obvykle z krajín s vysokým zdanením do krajín s nízkym zdanením. Pri takejto nepriamej forme daňovej harmonizácie nie sú daňoví poplatníci schopní profitovať z lepšej daňovej politiky v iných krajinách a vlády nie sú pod tlakom konkurenčnej disciplíny.
Obe formy daňovej harmonizácie majú obdobne kontraproduktívne ekonomické dôsledky. V každom prípade je oslabovaná daňová konkurencia a vývoj smeruje k vysokým daňovým sadzbám. To bráni efektívnemu umiestňovaniu kapitálu a práce, tým aj spomaľuje celkovú výkonnosť ekonomiky.
Intelektuálny spor
Zmena v zdaňovaní kapitálových príjmov je najväčším argumentom za daňovú konkurenciu. Každá ekonomická teória – dokonca aj marxizmus – uznáva, že tvorba kapitálu je kľúčom k dlhodobému ekonomickému rastu, avšak politika triedneho nepriateľstva často viedla k veľmi vysokým sadzbám dane z príjmov, ktoré sú usporené a investované. Daňová konkurencia tlačí na zákonodarcov znižovať nadmerné zdanenie príjmov, ktoré sú usporené a investované. Príkladom toho je znižovanie sadzieb dane z príjmu právnických osôb a zdanenia kapitálových výnosov v mnohých európskych krajinách. To by sa takmer určite nepresadilo v neprítomnosti daňovej konkurencie.
Zástancovia daňovej konkurencie majú aj ďalšie argumenty. Vychádzajúc z práce ekonomickej školy “verejnej voľby”, preslávenej laureátom Nobelovej ceny Jamesom Buchananom, uvádzajú aj vplyv reálneho sveta inštitúcií na politické správanie sa. Z tejto perspektívy slúži daňová konkurencia ako cenný kontrolný mechanizmus voči schopnosti záujmových skupín poškodzovať ekonomiku vytváraním koalícií, ktoré často likvidačným daňovým zaťažením presadzujú svoje záujmy na úkor trhovej efektívnosti.
Vplyv “reálneho sveta” na daňovú konkurenciu
Daňová konkurencia je žiadúca z mnohých dôvodov. Najdôležitejšie je to, že podopruje ekonomický rast tým, že podnecuje tvorcov politických programov, aby robili zmysluplnú daňovú politiku. Naopak, harmonizácia daní je obvykle spojená s vyšším daňovým zaťažením. Vo všetkých svojich snahách a cieľoch zástancovia daňovej harmonizácie sledujú zastavenie tlaku na znižovanie daňových sadzieb spôsobeného konkurenciou.
Dobrým príkladom je história dane z príjmov právnických osôb v EÚ. Už v rokoch 1962 a 1970 sa vyskytli oficiálne správy vyzývajúce k harmonizácii sústav zdaňovania príjmov právnických osôb. V roku 1975 sa Európska komisia snažila o minimálnu daň z príjmu právnických osôb na úrovni 45%. Táto iniciatíva zlyhala rovnako ako podobná začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia snažiaca sa o jej zavedenie na minimálnej úrovni 30%. Dnes je priemerná sadzba dane z príjmu právnických osôb v Európskej únii nižšia ako 30%.
Aj postoj EÚ k Írsku podporuje názor, že harmonizácia daní je jednosmerkou vymyslenou na to, aby daňové sadzby zostali vysoké. Ministri financií Európskej únie bezprecedentným spôsobom pred pár rokmi kritizovali Írsko kvôli jeho daňovej politike – aj napriek tomu, že Írsko malo v tom čase najvyšší rozpočtový prebytok v EÚ, druhý najnižší dlh, najväčší pokles zadlženia vlády, najnižšiu mieru prerozdeľovania (úroveň verejných výdavkov k HDP) a celkovo najnižšie dane. Viacerí pozorovatelia mali pocit, že politici z iných krajín boli znepokojení preto, že írska 12,5%-ná daň z príjmu právnických osôb vytvárala tlak na to, aby aj oni zaviedli podobné reformy. Je zaujímavé, že žiadna krajina nebola nikdy kritizovaná za to, že jej dane sú príliš vysoké.
Prínos daňovej konkurencie je možné oceniť pri pohľade na zmenu daňovej politiky, ktorá nastala vo svete za uplynulých 25 rokov. Aby bolo jasné: daňová konkurencia by nemala byť vnímaná ako jediná okolnosť vedúca k nasledujúcim zmenám v daniach. V niektorých prípadoch nemusí byť dokonca ani ich hnacou silou. Ale každopádne daňová konkurencia podporila posun k daňovej politike, ktorá generuje viac ekonomického rastu a príležitostí. Možno pripomenúť tri skúsenosti z praxe: znižovanie daní za vlád Margaret Thatcher a Ronalda Reagana, v Írsku a vo Východnej Európe.
Znižovanie daní za vlád Margaret Thatcher a Ronalda Reagana
Margaret Thatcher sa stala premiérkou Spojeného kráľovstva v roku 1979 a Ronald Reagan prezidentom Spojených štátov v roku 1981. Obaja lídri zdedili stagnujúce ekonomiky, ktoré mali vážne problémy. Protrhovo orientovanými reformami sa im však podarilo prispieť k zvýšeniu výkonnosti a vitality ekonomík Veľkej Británie a USA. Rozsiahle znižovanie daňových sadzieb bolo významnou súčasťou agendy oboch. Keď Margaret Thatcher nastúpila do úradu, najvyššia sadzba dane z príjmov fyzických osôb bola 83%. Znížila ju na 40%. Keď bol inaugurovaný Reagan, najvyššia sadzba tejto dane v Spojených štátoch bola 70%. Znížil ju na 28%.
Tak Spojené kráľovstvo ako aj Spojené štáty profitovali zo znižovania daní. Profitovali aj iné krajiny, lebo boli nútené znižovať svoje daňové sadzby. Tento posun k lepšej daňovej politike je proces, ktorý pokračuje dodnes. V globálnom posune k nižším daňovým sadzbám určite hrala svoju rolu daňová konkurencia. A nižšie dane jednoznačne pomohli svetovej ekonomike rásť rýchlejšie. Dokonca aj OECD, ktorá sotva sympatizuje s prorastovou daňovou politikou, odhadla, že ekonomiky rástli rýchlejšie o 0,5% po každom 10%-tnom znížení marginálnych daňových sadzieb.
Írsky zázrak a zníženie daní z príjmu právnických osôb v Európe
Popri zníženiu sadzieb dane z príjmu fyzických osôb daňová konkurencia pomohla presadiť aj nižšie dane z príjmu právnických osôb. Reaganove znižovanie daňových sadzieb si opäť raz zaslúži uznanie za naštartovanie tohoto procesu. Sadzby dane z príjmu právnických osôb od roku 1986 drasticky klesli.
“Írsky zázrak” je snáď najúžasnejší dôkaz toho, ako daňová konkurencia vedie k dobrej daňovej politike. Ani nie pred 20 rokmi bolo Írsko “chorým mužom Európy” – prípad žobráka s dvojcifernou nezamestnanosťou a „chudokrvnou“ ekonomikou. Táto slabá výkonnosť bola, prinajmenšom čiastočne, spôsobená obrovskou mierou zdanenia. Horná sadzba dane z príjmu fyzických osôb v roku 1984 bola 65%, dane z kapitálových výnosov dosahovali maximum 60% a dane z príjmu fyzických osôb 50%.
V osemdesiatych rokoch boli tieto sadzby mierne znížené, ale horné sadzby daní boli v roku 1991 ešte stále veľmi vysoké: 52% z príjmu fyzických osôb, 50% z kapitálových výnosov a 43% z príjmu právnických osôb. Vtedy sa írski lídri rozhodli, že úspech nebude možný bez daňovej reformy. Počas nasledujúcich 10 rokov výrazne znížili sadzby daní, najmä v prípade kapitálových výnosov a príjmu právnických osôb. Dnes je sadzba dane z príjmu fyzických osôb 42%, ale dane z kapitálových výnosov iba 20% a dane z príjmu právnických osôb iba 12,5%.
Takéto razantné “ponukovo orientované” zníženie daňových sadzieb malo obrovský prínos. Írska ekonomika zažíva najrýchlejší ekonomický rast spomedzi všetkých vyspelých západných krajín, napríklad s priemerným ročným reálnym prírastkom 7,7% počas deväťdesiatych rokov. Impozantný bol najmä koniec deväťdesiatych rokov, lebo Írsko malo ročný rast vyšší ako 9%. V pozoruhodne krátkom čase sa z “chorého muža Európy” stal “keltský tiger”. Nezamestnanosť výrazne klesla a zvýšili sa investície. Víťazom boli obyčajní Íri. Írsko, kedysi relatívne chudobná krajina, má dnes druhú najvyššiu životnú úroveň v Európskej únii. Prínos z toho mala aj vláda. V polovici osemdesiatych rokov, keď bola sadzba dane z príjmu okolo 50%, získala daňové príjmy sotva prekračujúce jedno percento HDP. Dnešná daň z príjmu právnických osôb 12,5% však prináša príjmy na úrovni takmer 4% HDP.
Vďaka daňovej konkurencii malo írske zníženie daňových sadzieb pozitívny vplyv na zvyšok Európy. Írsky zázrak motivoval ďalšie krajiny EÚ, aby výrazne znížili svoje daňové sadzby. Tieto nižšie daňové sadzby zlepšia výkonnosť hospodárstva a snáď podporia európskych tvorcov politiky, aby znížili aj sadzby iných daní.
Daňové reformy vo Východnej Európe
Jedným z najvýznamnejších počinov daňovej politiky vo svete bolo schválenie rovnej dane v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Všetky tri pobaltské krajiny – Estónsko, Lotyšsko a Litva – schválili rovnú daň v deväťdesiatych rokoch. Daňová reforma v Pobaltí spustila skvelý kolotoč daňovej konkurencie. Nasledovalo Rusko s 13% rovnou daňou, ktorá začala platiť v januári 2001. Ukrajina prijala 13% rovnú daň a Slovensko 19% rovnú daň. Dokonca aj Srbsko má variant rovnej dane.
Tieto režimy rovnej dane samy o sebe nevyriešia všetky problémy v postkomunistických krajinách. Avšak už existujú dôkazy o tom, že dobrá daňová politika má žiadúce účinky. Napríklad pobaltské krajiny sú najprosperujúcejšími štátmi, ktoré vznikli na území bývalého Sovietskeho zväzu. Rusko po nich ako prvé prijalo rovnú daň.
Dôkazy z Ruska, kde 13% rovná daň spôsobila dramatické zmeny, sú tiež zaujímavé. Od prijatia rovnej dane sa ekonomická výkonnosť Ruska zvyšovala rýchlejšie ako americká a s prehľadom zdolala chudokrvné prírastky ktorejkoľvek krajiny v Európe.
Popri rýchlejšom ekonomickom raste prispela ruská daňová reforma aj k zlepšenému výberu daní, čo museli uznať aj New York Times. Za posledných dva a pol roka príjem z daní očistený o infláciu vzrástol v Rusku približne o 60%, dokazujúc, že ľudia sú ochotní produkovať viac a platiť dane, ak je systém férovejší a daňové sadzby nízke.
Záver
Politika daňovej harmonizácie je zameraná na obmedzovanie toku pracovných síl a kapitálu z krajín s vysokými daňami do krajín s nízkymi daňami. Je to forma kartelu – čosi ako OPEC pre politikov. Stratégie, ktoré EÚ obhajuje, sú v rozpore s ekonomickou liberalizáciou a izolovali by vlády konkurenčného tlaku.
A čo je ešte horšie, tieto stratégie by upreli ľuďom prínos z ekonomického rastu. Daňová harmonizácie je určená na ochranu daňových legislatív s vysokým sadzbami a rozsiahlym dvojitým zdaňovaním. Naopak, daňová konkurencia tlačí zákonodarcov do správnych rozhodnutí – tých, ktoré znižujú daňové sadzby a dvojité zdanenie. Zakladateľ ekonómie ako vedy, Adam Smith, už pred 200 rokmi správne poznamenal, že: „Zásahy do súkromných vecí každého človeka a také zásahy, ktoré majú viesť k ich zdaneniu, vedú k likvidácii jeho majetku a boli by zdrojom takého trvalého a nekonečného ponižovania, aké by nikto nezniesol… Vlastník kapitálu je občanom a nie je nevyhnutne pripútaný k akejkoľvek konkrétnej krajine. Bol by schopný opustiť krajinu, v ktorej bol vystavený ponižujúcim zásahom aby bol podrobený daňovému bremenu a svoj kapitál by previezol do niektorej inej krajiny, kde by buď mohol viesť svoj podnik, alebo si užívať ľahšie svoj majetok. Vývozom svojho kapitálu by mohol prispieť ku koncu všetkého priemyslu, ktorý tento kapitál držal v krajine, ktorú opustil. Kapitál kultivuje krajinu; kapitál priťahuje prácu. Daň, ktorá zapríčiňovala vývoz kapitálu z akejkoľvek konkrétnej krajiny, by rovnako dobre spôsobila vyschnutie každého zdroja príjmov – tak panovníka, ako aj celej spoločnosti. Nielen zisky z kapitálu, ale aj z prenájmu pôdy a mzdy za prácu by jeho vývozom viac alebo menej, ale nevyhnutne klesali.(Adam Smith: Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov, 1776).
Autor je expert Heritage Foundation, Washington, D. C. na daňovú politiku a daňové reformy.
Prednáška odznela v rámci Conservative Economic Quarterly Lecture Series (CEQLS). V poradí druhú z cyklu prednášok CEQLS, na tému Daňová harmonizácia vs. konkurencia v Európskej únii, organizoval Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika dňa 17. októbra 2005 v Bratislave.
