Kam sa podela globalistická eufória 90. rokov? Kde je dnes triumfalistická viera v to, že „demokracia nemá alternatívu“? Latinská Amerika sa obracia doľava, s výraznou prímesou nacionalizmu a nechuti voči „gringom“. Ruský režim sa usiluje o kontrolu mimovládnych organizácií, kontrolu nad verejným životom, nad hospodárstvom aj nad opozíciou. Mládež spolu so staršou generáciou svorne spomínajú s nostalgiou na Stalina – a prezident Putin k tomu mlčí.
Aj niektoré bývalé sovietske stredoázijské republiky dávajú najavo stále väčšiu podráždenosť nad zasahovaním do vlastných vnútorných záležitostí v mene demokracie a ľudských práv. Bielorusko na čele s Lukašenkom obhajuje svoju „zvrchovanosť“ tým, že likviduje opozíciu, ktorá je aj tak slabá, dezorientovaná a roztrieštená… Budovanie inštitúcií v Iraku a dokonca v Afganistane naráža na nové a nové prekážky… Balkán sa síce zbavuje niektorých pozostatkov komunizmu „repasovaného“ radikálnym nacionalizmom, no iba pozvoľna; strach, nenávisť a mučivé nedoriešené spory pretrvávajú – a spolu s nimi obavy z ďalšej destabilizácie…
Nekrofilný režim Severnej Kórey sa zabarikádoval za jadrové vydieranie… Fidel Castro na Kube presviedča svet o tom, že jeho sociálny experiment je schopný dočkať sa príhodnejších časov v regióne a možno aj globálne…
Čína zdôrazňuje, že demokracia a liberalizmus ako dovozy západného strihu sú pre ňu neprijateľné a že je schopná raziť „tretiu cestu“ – v skutočnosti kombináciu korporativizmu a imperiálneho nacionalizmu, teda akýsi „národný socializmus“. Ten vraj, podľa niektorých pozorovateľov, naznačuje budúcnosť sveta pod taktovkou perspektívnej veľmoci…
Nenávistní islamskí radikálni kazatelia okolo seba zhromažďujú stále nových bojovníkov. „Ulica“ v nich príliš často vidí vodcov a záchrancov. Irán dnes nepokryte smeruje k získaniu jadrovej zbrane s paralyzovaným tupým prizeraním sa väčšiny svetových demokracií. V Palestíne vyhralo voľby radikálne hnutie Hamas – a „cestovná mapa“ zostáva len mapou neexistujúcej krajiny … Etiópia pred voľbami v máji minulého roka vyhostila organizácie Medzinárodného republikánskeho inštitútu (IRI), Národného demokratického inštitútu (NDI) a Medzinárodnej nadácie pre volebné systémy (IFES) a premiér Zenawi uistil svoj národ o tom, že „po voľbách v Etiópii nebude žiadna ružová ani zelená revolúcia, ani revolúcia akejkoľvek inej farby“. Pred rokom postupoval podobne prezident Mugabe v Zimbabwe, ktorý jednoducho vyhnal z krajiny západné mimovládne organizácie, zastavil činnosť viacerých lokálnych skupín, ktoré dostávali pomoc zo zahraničia, a zvyšným túto pomoc zakázal…
Nie je toho trochu veľa?
.nevďačnosť národov?
Vo výpočte príkladov by sa dalo pokračovať. Európa navonok vyhlasuje optimistické heslá a milenárske stratégie, ale vo vnútri svojej „duše“ – či možno skrytého „politického podvedomia“ – tŕpne strachom z oživenia radikálneho nacionalizmu spolu s nástupom novej generácie a stratou historickej pamäti.
Spojené štáty americké sa ocitajú pred svetom, ktorý túži po ich peniazoch a po ich životnej úrovni, občas sa bojí ich sily, ale odporuje ich kultúrnym a morálnym vzorcom, ktoré sa zrazu stali nesympatickými. Príslovečný americký optimizmus a pragmatizmus zakrývajú hlbší, základný pesimizmus a úzkosť obliehaného „žiarivého mesta na hore“, ktoré sa pokladá nielen za poslednú superveľmoc, ale aj za poslednú (rozumej: možno úplne poslednú) baštu „slobody a demokracie“. Okrem iného sa zdá, že čelní predstavitelia určitých režimov si uvedomili možnosť nového postupu proti mimovládnym organizáciám, ktorý sa doposiaľ neuplatňoval. Zdá sa, že v tomto začína dochádzať k širokému zdieľaniu skúseností (nie nevyhnutne vedomých zámerov) – od Latinskej Ameriky po južnú a východnú Áziu, od severu Eurázie až po subsaharskú Afriku, krížom cez strednú Áziu, Čínu, Stredný východ, severnú Afriku… Najčastejší dôvod, ktorý sa na podporu týchto krokov uvádza, znie: zabrániť zasahovaniu do vlastných vnútorných záležitostí zo strany západných mocností – a predovšetkým USA – pod pláštikom šírenia demokracie. Predstavujú tieto procesy a javy naozaj zmenu oproti poslednému desaťročiu alebo len zviditeľnenie trendov, ktoré sme si mali uvedomovať od začiatku? Čo všetko z toho vyplýva pre našu bezpečnosť a pre jej stratégie? Myslím, že v pokusoch odpovedať sa budeme pohybovať v kruhu, pokiaľ zotrváme na niektorých starých omyloch. Mnohé chybné odpovede (aj mnohé otázky) totiž vychádzajú zo zjednodušeného videnia sveta a obsahujú chybné očakávania a chybné predpoklady. Užitočnejšie bude preto opýtať sa najskôr: čo vlastne mienime, keď používame to strašidelne jednoduché slovo „demokracia“ (v protiklade k „nedemokracii“) na opis, na pochopenie niečoho takého zložitého, ako je náš ľudský, politický, kultúrny a morálny svet?
A následne: ako budeme novým, lepším spôsobom formulovať svoje priority, ak v tomto svete chceme zmysluplne pôsobiť? To nie je len otázka pre sociálnych vedcov a filozofov, hoci aj pre nich to je otázka – a vážna. Je to aj otázka pre praktických politikov – a nemali by sme dôverovať takému politikovi, ktorý sa aspoň z času na čas nezamyslí nad hlbším zmyslom svojich každodenných aktivít. V neposlednom rade je to tiež otázka pre aktivistov mimovládnych organizácií, ktorí onen „hlbší zmysel“ neraz strácajú zo zreteľa v sledovaní svojich narysovaných programových cieľov a v konkurenčnom boji o financie a publicitu.
Ale naša dnešná situácia v sebe skrýva výzvu. Práve preto, že hádže polená pod nohy našich vžitých názorov a postupov. Demokratizácia sveta narazila na svoje medze a nám sotva pomôže, ak tomu budeme čeliť iba hundraním o nepochopení.
.demokrati a pokrokári
Demokracia má svoje samovražedné sklony – predovšetkým keď prestane rešpektovať nevyhnutnosť vlastných obmedzení, keď tieto obmedzenia odmietne. Vtedy jej aktéri kladú predpoklady na nástup novej, brutálnej a tradičnými cnosťami už neobmedzovanej vládnucej triedy.
Nik z politikov a aktivistov, presadzujúcich šírenie demokracie, sa nehlásil k vyššie uvedenému. A mnohí výslovne odmietajú radikálnu a neobmedzenú demokraciu. Keď hovoria o demokracii, často (hoci nie vždy) majú na mysli niektorú z verzií „zmiešanej vlády“. Nanešťastie, „zmiešaná vláda“ ďalej ustupuje v prospech rovnostárstva všade, kde sa nachádzajú zavedené demokratické ústavné poriadky. Aj sám ideál liberálnej ústavnej demokracie sa stal strnulým, mechanickým a abstraktne aplikovaným. Do hry vstupujú reálie, ktoré sú oveľa zložitejšie a ľudsky konkrétnejšie. Keď reálie (reálna situácia krajiny, ľudí, kultúry) kladú demokratizačným plánom odpor (áno, aj ony, a nielen diktátori), nazýva sa to rôzne, napríklad „nedostatok demokratickej kultúry“ alebo jednoducho „zaostalosť“.
Ideológia pokrokárstva – potomok rôznych odnoží sociálneho darwinizmu, pozitivizmu a posvetštenej náboženskej horlivosti – tu hrá dôležitú úlohu. Ak presadzujeme „demokraciu“ ako cieľ, ktorý je historicky predurčený, môžeme bohorovne čakať na jeho víťazstvo, nech sa deje v oblasti empirických javov čokoľvek. A máme právo pokladať každého odporcu za súčasť zanikajúceho sveta, nebrať ho vážne, alebo ho označiť za nepriateľa. Svet je predmetom nášho vedecky posväteného experimentu, na strane ktorého stoja dejiny, rozum a možno aj Boh, to, pravda, treba vyhlásiť naše doterajšie predstavy o Ňom ako o monarchovi za prekonané. Vyhlasujeme „globálnu tvorivú deštrukciu“ pre ľudí, ktorí sú odteraz povinní učiť sa novým pravidlám – urobiť svet bezpečným pre demokraciu. Nie, že by „pokrok“ musel logicky znamenať „demokraciu“. Nemusí znamenať ani slobodu, ani ľudské práva, ani liberalizmus. To, že sa tieto pojmy vyskytujú spoločne, nie je síce celkom náhoda, ani celkom výraz svojvôle. Sloboda, demokracia, spravodlivosť a rovnosť pred zákonom sa môžu za vhodných podmienok aj úspešne znášať. Nie sú však totožné, každý z týchto princípov „píše“ vlastné dejiny, v ktorých sa vyskytovali aj ničivé konflikty a v ktorých existujú aj neustále napätia. A to často v mene „pokroku“.
.koniec cnosti a zmiešanej ústavy
Za pojem demokracie vďačíme antickým Grékom, ale jej konkrétne podoby sa menia a jej dnešná podoba je od tej antickej veľmi odlišná. Pestovať demokraciu v malej obci, kde je participácia na rozhodovaní exkluzívne obmedzená a kde panuje jednota nielen v základných presvedčeniach, predsudkoch, mravoch, princípoch, ale aj v rade detailov ich napĺňania, je niečo iné, než praktizovať demokratickú konštitúciu, týkajúcu sa miliónov alebo desiatok miliónov ľudí. Nejde len o rozdiel medzi priamym a reprezentatívnym rozhodovaním. Je tu aj oveľa vyššia abstraktnosť spoločných princípov, ktoré treba rešpektovať. Tieto princípy sú natoľko abstraktné, až sa niekedy zdá, že miznú, a inokedy hrozí, že zmiznú naozaj. Je tu ďalší, historicky pomerne nový a nebezpečný prvok. Je ním radikálna tendencia zavádzať demokratické maniere do všetkých oblastí ľudského života, prevádzať všetky ľudské vzťahy (vrátane napríklad vzťahov medzi rodičmi a deťmi, medzi učiteľom a žiakom alebo vzťahov v cirkvi) na akýsi kvázizmluvný základ. Arogantné presvedčenie, že o všetkom možno hlasovať, a teda všetko aj spochybniť. Neexistujú vraj žiadne záväzné normy ani autority, ba ani objektívne pravdy, ktoré si zaslúžia rešpekt bez „preskúšania“ napríklad formou nejakého „sociálneho experimentu“. Ak preto budeme dostatočne dlho tvrdiť, že „dva krát dva rovná sa sedem“, môžeme toto tvrdenie presadiť ako demokratickú pravdu. Nevadí, že je to objektívny nezmysel, zaujíma nás len to, či sme zachovali správny proces voľby. Tvrdiť: „a just sa dva krát dva rovná štyri“, zaváňa „autoritárstvom“ (ďalšia nadávka medzi demokratmi). Prečo by výsledkom nemohlo byť „sedem“, „jedenásť“ či „dvadsaťdeväť“, ak to vyhovuje ľudu alebo aj nejakej „menšine“? Možné je, koniec koncov, že výsledok „štyri“ slúži najmä záujmom vládnucej triedy a ktovie, či si ho privilegované kruhy jednoducho nevymysleli a konšpiratívne to na nás uvalili – tak, že dnes sa „štyri“ javí ako nespochybniteľná pravda. (Veď čísla vymysleli ľudia a šťastný ten, kto nevie počítať.) Preto pozor (!), hovorí radikálny demokrat: nič nie je také, aké sa javí, za všetkým hľadaj mocenský záujem! Pripomínam, že ani, s odpustením, Adolf Hitler by sa neoznačil za „nedemokrata“, naopak, opakovane zdôrazňoval, že jeho systém je pravá (a nie falšovaná) demokracia. Nuž, prinajmenšom: jeho nástup k moci je jeden z početných, veľmi početných príkladov, ako môže demokratické hlasovanie radikálne skoncovať s demokraciou, slobodou aj ľudskosťou.
.svetová demokratická revolúcia?
Nie všetci demokrati sú radikálni. Všetci však radikalizmu prepadáme už vtedy, keď začneme slovo „demokracia“ používať na označenie abstraktného a všeobecne záväzného ideálu, od ktorého očakávame, že bude liečiť všetky odveké ľudské problémy. Ak je demokratický ústavný poriadok optimálnym spôsobom, ako zabezpečiť mier v spoločnosti alebo aj medzi štátmi, ako predísť tyranii, ako zabezpečiť potrebnú kontrolu moci či korekciu chybných rozhodnutí, potom ho treba podporovať. Nie je to však jediný možný a „prirodzený“ systém a takýto ústavný poriadok môže prežiť len vtedy, ak v sebe udrží rad autoritatívnych noriem a inštitúcií. Ani „liberalizmus“, ak ho použijeme na označenie súboru cností slobodného občana, nemá historický pôvod v demokracii a veľmi dobre by sa zniesol aj s rôznymi podobami aristokratických alebo monarchistických zriadení. Ich prvky tak či onak existujú v „demokratických“ konštitúciách, aspoň dovtedy, kým s nimi „vôľa ľudu“ definitívne neskoncuje. Tak napríklad v ústave Spojených štátov amerických predstavuje monarchistický prvok funkcia prezidenta, aristokratický prvok Senát a demokratický prvok Snemovňa reprezentantov. Je to zjednodušujúce, ale nie nepravdivé. A poukazuje to na nevyhnutnosť obmedzenia demokratického princípu aj v rozhodovaní tých spoločností, ktoré konvenčne označujeme nielen za „demokratické“, ale aj „slobodné“. Vízia svetovej demokratizácie rozšírená v 20. storočí je však predovšetkým americký, a nie európsky vynález. Vďačíme za ňu Woodrowovi Wilsonovi a F. D. Rooseveltovi, nie jakobínovi Clemenceauovi ani konzervatívcom Churchillovi či De Gaullovi. Wilsonova viera v nevyhnutnosť meniť svetový poriadok podľa univerzálneho plánu má v sebe kus revolučného puritanizmu, z ktorého sa však stratil jeden významný a pôvodný akcent – učenie o dedičnom hriechu. Nahradili ho viera v „pokrok“ a pohľad na svet ako na súbor problémov, ktoré je možné metodicky riešiť tým, že na ne priložíme demokratizačné pravítko. V záujme poctivosti treba uviesť, že takýto pohľad prijali aj mnohí americkí katolíci. Na druhej strane: aj taký „katolícky mysliteľ“ a „konzervatívec“ ako Pat Buchanan, ktorý je izolacionistom a nadšene by podpísal každú zdrvujúcu kritiku demokratického idealizmu, je v tomto notorickým pokrytcom, vzhľadom na svoj brutálny populizmus, ktorý sa neštíti ani koketérie s konšpiračnými teóriami a antisemitizmom – údajne v mene pravého amerikánstva. Izolacionizmus je len odvrátenou stranou wilsonizmu, spoločnou vlastnosťou oboch je komplex vyvolenosti – a ich spoločnou metódou pochlebovanie ľudu; „not a religion for gentlemen“, dalo by sa povedať. (Podotýkam, že tu nekritizujem potrebný vstup USA do medzinárodných záležitostí, vrátane prvej a druhej svetovej vojny, ale abstraktný a falošne mesiášsky receptár „svetovej demokratickej revolúcie“.)
Akokoľvek, aj Európa má v tomto svoje historické precedensy. Francúzi sa snažili vyvážať svoju republikánsku a demokratickú revolúciu do zahraničia a – prinajmenšom načas – aj úspešne. To sa dialo v čase, keď ešte Amerika nejavila ochotu „cestovať do vzdialených krajín a hľadať tam netvorov na zničenie“ (John Quincy Adams) a namiesto toho sa uspokojila s úlohou vzdialeného „mesta na hore“ – vzoru, ale nie imperátora slobody. Napoleonovo ťaženie, vyvážajúce revolúciu na hrotoch bajonetov, však nebolo zďaleka všetkými vítané ako osloboditeľské. V konečnom dôsledku pôsobilo ako katalyzátor vzniku moderného nacionalizmu u národov, ktoré nový systém veľmi rýchlo začali pociťovať ako novú tyraniu. Vrátane nacionalizmu nemeckého, ktorý na seba v nasledujúcich dekádach navliekal čoraz zlovestnejšie podoby. Koniec koncov, sama revolúcia, ktorá razila heslo „rovnosti, bratstva a slobody“, vytvorila zároveň „národ par excellence“ a už tu sa miešajú pojmy občianstva, štátu a etnika, ktoré so svojimi nevyhnutne partikulárnymi hodnotami vznášajú univerzálny osloboditeľský nárok. Áno, určité kultúrne vzorce prajú slobode a demokracii viac než iné. Ale potom nevystačíme s vyhlasovaním hesiel demokracie pre svet bez rozdielu. Alebo druhá možnosť: ak sú „demokracia“ a sloboda naozaj dobré pre všetkých, potom treba ich program aspoň v niečom oddeliť od „amerikanizácie“, „europeizácie“ či „westernizácie“. V tom prípade tiež platí (ako poznamenal jeden zo súčasných kritikov amerického pokrokárstva), že namiesto toho, ako urobiť „svet bezpečným pre demokraciu“, by sme radšej mali uvažovať o tom, ako urobiť demokraciu bezpečnou pre svet. Dodávam, že aj vtedy a práve vtedy, ak si želáme jej šírenie.
To, že globálna demokratizácia dnes naráža na rôzne bariéry, by nám nemalo zakryť skutočnosť, že v najrôznejších oblastiach (hoci nie všade v rovnakej miere) demokratický étos zvíťazil. Demokratické ideály, rétorika, inštitúcie, city sú prítomné všade. Sotva dnes nájdeme diktátora, ktorý by hlásal boj proti demokracii a ktorý by sa – naopak – na demokraciu aspoň z času na čas neodvolával. Na „demokraciu“ sa dnes odvoláva celé politické spektrum – od krajnej ľavice až po krajnú pravicu. Že ide o pokrytectvo? No dobre, ale pokrytec (rovnako ako snob) môže prežívať len tam, kde má dôvod predstierať členstvo v klube, triede či skupine, tam, kde sa toto predstieranie (aspoň si tak myslí) vypláca. Aj vyššie spomenutý postup politických režimov proti mimovládnym organizáciám nie je ospravedlňovaný „bojom proti demokracii“. Deje sa, naopak, v mene ochrany pred cudzím zasahovaním do záležitostí a suverenity vlastného ľudu. A nezabudnime, aká masívna dávka populizmu je prítomná vovšetkých týchto snahách a ako často ich „ľud“ či „národ“ podporuje!
.novú múdrosť zo starého vína
Máme zaiste dôvod myslieť si, že demokracia je dnes v rozsiahlych oblastiach nevyhnutnou formou usporiadania vecí verejných. Ale nevyhnutné sú aj: vláda zákona, občianske cnosti, pieta, úcta k autoritám, slušnosť, boj proti zločinu, obrana vlasti a, koniec koncov, sama sloboda. Sloboda ako možnosť ukladať si sám vlastné obmedzenia a nebyť pasívnym objektom cudzích rozhodnutí, aj keby to mali byť rozhodnutia „väčšiny“ alebo „ľudových más“, „verejnej mienky“ či „historickej nevyhnutnosti“.
Sloboda života v cnosti. Edmund Burke by povedal: „mužná, morálna a ovládaná sloboda“. To je sloboda v pôvodnom, ušľachtilom význame slova, o ktorom by sa dalo napísať oveľa viac. A v tomto zmysle naozaj platí, že sloboda a jej zodpovedajúce zriadenie sú lepšie pre všetkých a že ich nesmieme upierať žiadnym ľuďom len preto, že sú napríklad Arabi alebo Číňania. A taktiež nás to zbavuje práva opovrhovať tými, ktorí sa o to usilujú. V polovici 19. storočia konštatoval múdry prorok demokracie (aj jej nástrah) Alexis de Tocqueville, že slobodu by miloval asi v každej dobe, v tej svojej ju však priam zbožňuje. Dnes to platí s nezmenšenou silou, ba viac. Ale to, či sloboda, slušnosť, umiernenosť zvíťazia, je iný problém, problém, ktorý nevyriešime opakovaním mechanických, neživých, abstraktných, odľudštených pojmov a koncepcií. …Mechanizácia života, banalita, konformizmus, doktrinárska strnulosť, dehumanizácia: nečakali sme kedysi práve od demokracie, že nás tohto zbaví? Chceme to vôbec? Ak áno, niečo robme. Navrhujem začať, napríklad, prehodnotením vlastných predsudkov. A treba začať ihneď. Lebo tu platí aj ďalší (pre mnohých stále neuveriteľný) Tocquevillov postreh a obava: „Aj tie najhrubšie predsudky (v demokratickej spoločnosti) sa v tisícorakom pohybe vecí a ľudí menia len neuveriteľne pomaly. ( …) Hovorí sa, že podoba nových spoločností sa bude každým dňom meniť, no ja sa bojím, aby napokon nezotrvali pri tých istých inštitúciách, tých istých predsudkoch a tých istých mravoch, až by sa ľudský duch celkom zastavil a nikdy neprekročil isté hranice, len by sa večne krútil okolo vlastnej osi bez nových myšlienok. Človek by svoje sily vyčerpával v drobných, osamotených a neplodných činoch a ľudstvo by sa napriek neustálemu pohybu nepohlo z miesta.“
Autor je politológ a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 32/2006 dňa 7. augusta 2006.
