Reforma verejnej správy je dôležitou súčasťou nevyhnutných premien spoločnosti, ktoré nás sprevádzajú od Novembra 1989. Opätovným ustanovením samosprávy na úrovni obcí v roku 1990 po prijatí zákona o obecnom zriadení bol proces reformy verejnej správy iniciovaný a postupne tak dochádzalo k navráteniu spoločnosti do pôvodného stavu i v oblasti územnej samosprávy v súlade s jej tradičnými funkciami.
I keď oneskorene, ale predsa došlo počas rokov 2002 až 2004 k výraznému presunu právomocí na obce (a kraje), čo znamenalo nielen posilnenie postavenia, ale i nárast zodpovednosti územnej samosprávy pri spravovaní vecí verejných, nielen pri vykonávaní originálnych (samosprávnych) kompetencií ale i v oblasti preneseného výkonu štátnej správy. Prenesenie kompetencií znamenalo tiež rast výdavkov samospráv, pričom systém financovania obcí a miest sa nezmenil. Nedostatočné vlastné príjmy samospráv preto boli dopĺňané každoročne zo štátneho rozpočtu účelovými dotáciami, o výške ktorých rozhodoval centrálne parlament. Logicky nadväzné sa teda javilo uskutočnenie fiškálnej decentralizácie, teda potreba presunúť na obce (a regióny) okrem kompetencií i financie.
Stalo sa tak na základe balíka zákonov, ktoré schválil parlament v septembri 2004. Od 1. januára 2005 sa 70,3 percent výnosu dane z príjmov fyzických osôb stáva vlastným príjmom obcí (a 23,5 percent výnosu tejto dane príjmom samosprávnych krajov). Podstatou tohto procesu je prechod od poskytovania dotácií územnej samospráve zo štátneho rozpočtu na financovanie originálnych kompetencií k financovaniu obcí (a regiónov) najmä prostredníctvom výnosov dane z príjmov fyzických osôb. Až týmto krokom sa de facto posilňuje skutočná autonómnosť rozhodovania obecnej (a regionálnej) samosprávy na Slovensku a i jej nezávislosť od centrálnej vlády.
Dôvodov, prečo je decentralizácia, či už všeobecne v politickej alebo konkrétne vo fiškálnej rovine, pozitívnou zmenou a nevyhnutnou podmienkou pre rozvoj lokálnej demokracie ale i miestneho ekonomického a spoločenského rozvoja, je viacero. Decentralizácia je účinným nástrojom pre zvýšenie efektívnosti vynakladania verejných výdavkov, reakciou proti veľkej centralizovanej byrokracii, a “priblížením” demokracie, podporujúc tak verejnú participáciu obyvateľov na správe a rozvoji územia, kontrolu nevynímajúc.
V zásade možno realizovanú fiškálnu decentralizáciu hodnotiť pozitívne. Niektoré kritéria pre rozdeľovanie výnosu dane medzi jednotlivé obce však neboli vhodne nastavené. Najmä schválené úrovne tzv. veľkostného koeficientu, na základe ktorého sa obciam podľa počtu obyvateľov prideľuje výnos z dane, nepôsobí dostatočne motivačne pre užšiu medziobecnú spoluprácu na úrovni “malých“ obcí či pre ich zlučovanie. Na strane druhej tiež nezohľadňuje primerane úlohu stredne veľkých a veľkých miest (s počtom obyvateľov nad 20 000) v jednotlivých spádových regiónoch vo vzťahu k ich zázemiu.
Fiškálna decentralizácia, pokiaľ ide o naplnenie jedného z cieľov oboch Dzurindových vlád, teda efektívnej verejnej správy, však rozhodne nie je “konečnou stanicou”. Vzhľadom na schválené znenie nariadenia vlády, prostredníctvom ktorého sa vykonáva, sa nateraz zahatala cesta komunálnej reforme. Bez uskutočnenia komunálnej reformy a bez zmeny súčasného neprirodzeného rozdelenia krajiny na úrovni krajov stále nemožno považovať proces decentralizácie a reformy verejnej správy za ukončený.
Autor je analytik Konzervatívneho inštitútu
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 01/2005
