Keď Milton Friedman v roku 1947 spoluzakladal s hŕstkou ďalších Montpelerínsku spoločnosť, zrejme ani v najodvážnejších snoch nedúfal, že sa v nasledujúcom polstoročí premení vo vnímaní verejnosti z „výstredného akademického extrémistu“ na súčasť mainstreamu. A že ho dokonca vlastný syn David raz bude kritizovať sprava.
Vzhľadom na hĺbku vedomostí chicagskeho ekonóma a rozsah jeho záujmov, by sa friedmanovské témy dali uchopiť mnohými spôsobmi. Zaujímavé by bolo trebárs porovnanie jeho metodológie vedeckého bádania s metódami iných liberálnych ekonomických škôl, najmä tej rakúskej. Závery Friedmanovej eseje o pozitívnej ekonómii (1953) označil napr. Hans-Hermann Hoppe za „epistemologický relativizmus“. Podobné napätie medzi obidvoma školami existuje v oblasti peňazí. Zaručí zdravú menu skôr monetarizmus alebo slobodné bankovníctvo opreté o zlatý, prípadne iný komoditný štandard?
Rozbíjač antikapitalistických mýtov
Friedman je však v mnohom blízky aj Slovensku. Jeho vízia minimálneho štátu s obmedzenou vládou, ktorá prerozdeľuje maximálne 10% HDP a garantuje najmä život, slobodu, súkromné vlastníctvo a zdravé peniaze, je elektrizujúca. Priamo svojím životným príbehom vyvracia tento nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu mnoho antikapitalistických mýtov, ktoré stále ešte ovládajú našu verejnú debatu. Fakt, že sa narodil chudobným židovským prisťahovalcom z nám blízkej Podkarpatskej Rusi, vyvracia tézu, podľa ktorej je slobodný trh rýdzo anglosaským konceptom, ktorý je kontinentálnej Európe bytostne cudzí. Od Misesa a Hayeka, cez Friedmana, až po Michaela Novaka, pôvod najdôraznejších obhajcov kapitalizmu svedčí o tom, že ekonomický liberalizmus v strednej Európe má svoje miesto.
To, že Friedman vyrastal v Rahway, v jednej z najbiednejších robotníckych oblastí New Jersey a od smrti otca v útlom veku sa musel pretĺkať ako vedel, vyvracia zase mýtus o „triednom záujme“ obhajcov kapitalizmu. Podľa tejto myšlienky slobodný trh zvýhodňuje bohatých a chudobní ľudia ho nikdy nemôžu obhajovať, pretože smeruje proti ich záujmom. Opak je pravdou. Slobodná trhová ekonomika vedie k vysokej sociálnej mobilite a tá otvára príležitosti práve mladým a šikovným, ktorí sa chcú oslobodiť od okov biedneho pôvodu. Naopak zmiešané, sociálne orientované hospodárstvo je najlepšou cestou ako v spoločnosti zabetónovať existujúce rozloženie bohatstva a sťažiť vertikálnu sociálnu mobilitu.
Klasickému liberalizmu sa často vyčíta sebecká chamtivosť. No Friedman tvrdil, že každá spoločnosť je v konečnom dôsledku založená na chamtivosti. Kapitalizmus je však jediný systém, ktorý túto prirodzenú ľudskú vlastnosť efektívne zapriaha do služieb spoločnosti. Pretože zbohatnúť v ňom môže len ten, kto poskytuje výrobky a služby svojím blížnym. Že to tak u nás často nie je a bohatnú najmä vagabundi s politickými konexiami? Lenže Slovensko nie je „trhovou ekonomikou bez prívlastkov“, keďže vlastná ústava ho charakterizuje ako „sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo“. Mesaliancia veľkého biznisu a veľkej vlády je pre zmiešané ekonomiky typická a z dlhodobého hľadiska spravidla smrteľná. Súdržnosť Miltonovej rodiny zamlada, ale aj krásne, 68 rokov trvajúce manželstvo s Rose Directorovou spochybňujú démonizáciu liberálov ako egoistických voľnomyšlienkárov – teda aspoň čo sa tých klasických týka.
Hoci Friedman spolupracoval s tromi republikánskymi prezidentmi (Nixonom, Fordom a Reaganom), v roku 2005 kritizoval americký zahraničný intervencionizmus. Myšlienka obmedzenej vlády v USA je podľa neho ohrozená neokonzervatívnou posadnutosťou šíriť vo svete demokraciu. „Vojna je priateľom štátu“, povedal Friedman rok pred svojou smrťou: „V čase vojny si vláda osobuje moc a robí veci, ktoré by zvyčajne nerobila“. Aj keď sa často tvrdí, že oheň vojny rozdúchavajú ziskuchtiví obchodníci, pravda je skôr opačná. Slobodný medzinárodný obchod je najlepším spôsobom ako zachovať mier. Pre malé otvorené ekonomiky ako je Slovensko, je slobodný obchod dokonca vecou prežitia. Naopak veľkolepé intervenčné vojny, aj keď sa prezentujú ako ťaženia za slobodu, v konečnom dôsledku slobodu obmedzujú. Poskytujú totiž vládam zámienku na dramatické zvyšovanie miery prerozdeľovania, zásahy do občianskych slobôd a v spoločnosti vytvárajú klímu kolektivizmu. Friedman sám priznal, že jedným z jeho najškodlivejších nápadov bolo zrážanie dane z príjmu daňovníkom priebežne a to skôr, než daná čiastka vôbec vstúpi do ich peňaženiek. Táto technika sa ako mnoho „dočasných opatrení“ zaviedla na financovanie americkej účasti v druhej svetovej vojne a po jej skončení zostala už natrvalo. Nie nadarmo zvykol starý pán hovorievať, že „nič nie je také trvácne ako dočasný vládny program“.
Vojna proti drogám
Hoci Friedman nikdy nepochodoval na gayparádach za registrované partnerstvá a jeho názory na potraty sú vo verejnosti takmer neznáme, v jednej veci spôsoboval svojím konzervatívnym spojencom vždy vrásky na čele. A tým bol jeho postoj k drogám, pre ktoré požadoval rovnaký právny režim ako pre tabak a alkohol. Tu sa s Friedmanom treba poctivo a kriticky vysporiadať. On a ďalší liberálni, prípadne libertariánski ekonómovia sa pri svojej analýze drogovej problematiky sústredili vždy len na ponukovú stránku. Teda ako kriminalizácia výroby, distribúcie a konzumácie drog vedie k nárastu ich cien a následne k závažnej trestnej činnosti. Naproti tomu ich legalizácia by do biznisu prilákala serióznych obchodníkov a konkurencia by znížila ceny. Závislí na drogách by už nemuseli páchať trestnú činnosť, aby si zadovážili obrovské čiastky, potrebné na obstaranie dnes ilegálnej látky. Kriminálnym kartelom, ktorých vysoké zisky vlastne garantuje štátny zákaz narkotík a jeho drakonické vynucovanie, by sa vzal vietor z plachiet…
Hoci Friedmanov ekonomický pohľad, ktorý porovnáva následky vojny proti drogám s dôsledkami prohibície (1920-1933), je v zásade správny, netreba ignorovať ani dopytovú stránku trhu. Kto sú ľudia, čo berú drogy a prečo ich berú? Nejde len o občasné psychické uvoľnenie. Karl Marx raz vyhlásil, že „náboženstvo je ópium ľudstva“. No aby bol jeho výrok pravdivý, musel by sa čítať odzadu – ópium nastúpi tam, kde sa vytratí náboženstvo. Drogy sú často náhradou za stratený zmysel života. Drogová závislosť vstúpila do vákua, v ktorom ľudskú myseľ zanechal rozklad vieroučných právd o živote. Drogy rozleptávajú vedomie, vedú nielen k fyzickým, ale aj psychickým škodám a oslabujú vôľu i činorodosť.
Tam, kde nám náboženská viera káže poctivo pretvárať svet okolo seba a byť „soľou zeme“, tam drogy ponúkajú záhaľčivú letargiu. Vo svete, v ktorom „dobrý pocit“ človek získa vpichnutím injekcie alebo vyfajčením jointu, odpadá motivácia hľadať zadosťučinenie v zdolaní kopca, úspešnom zakončení nejakého projektu alebo v naplnených medziľudských vzťahoch. Friedman túto dopytovú stránku odbavuje banálnym tvrdením, že nikomu by sa nemalo brániť v zničení si života prostredníctvom užívania drog. S tým sa nedá súhlasiť a jednostranná liberalizácia ponuky, bez vytvorenia adekvátneho stimulu k zodpovednému správaniu na strane dopytu, by mohla našu civilizáciu doviesť do katastrofy.
Pritom trhové riešenie existuje aj tu. Spočíva v kompletnom odštátnení zdravotnej starostlivosti, najmä v premene zdravotného poistenia z dane na normálne komerčné poistné. V plne odštátnenom zdravotníctve by súkromné zdravotné poisťovne zohľadňovali pri stanovovaní výšky individuálneho poistného aj životný štýl poistenca. Príslušné testovacie postupy sú dnes už k dispozícií. Ľudia s rizikovým životným štýlom, prípadne konzumenti rôznych nezdravých a návykových látok by proste museli platiť viac. Takéto súkromné iniciatívy by boli určite efektívnejšie vo vynucovaní zdravého životného štýlu ako dnešné štátne protifajčiarske programy alebo vládne smernice o zdravej výžive, či zákazy narkotík. Ľudia by museli porovnať úžitok z konzumácie škodlivých a návykových látok s výškou individualizovaného poistného. A spoločnosť by nemusela solidárne niesť finančné bremeno, ktoré vzniká nezdravým spôsobom života niektorých jej jednotlivcov.
Friedland
Rovná daň, vzdelávacie poukazy, profesionálna armáda a negatívna daň z príjmu v podobe Sulíkovho návrhu odvodového bonusu. To sú všetko témy, na ktorých popularizácií sa za svojho života podpísal Milton Friedman. Slovensko by však muselo zoškrtať verejné výdavky aspoň o polovicu, aby sa priblížilo k Hongkongu a ten tiež prerozdeľuje dvakrát toľko ako považoval chicagsky ekonóm za zdravé.
Čo sa týka konkrétnych návrhov, k postupnému zníženiu role štátu by mohol dopomôcť napr. Friedmanov návrh zaviesť deň daňovej slobody ako štátny sviatok. Keďže dní pracovného pokoja má Slovensko viac ako je európsky priemer, zavedenie ďalšieho by sa dalo vykompenzovať zrušením Prvého mája. V našej krajine bol tento sviatok za uplynulého režimu úplne zdiskreditovaný, navyše dnes ho využívajú na politické zhromaždenia najmä antiglobalisti a mimoparlamentná komunistická strana. Okrem toho, čo je lepšie ako osláviť „sviatok práce“ prácou? Deň daňovej slobody je pohyblivý dátum, ktorý závisí od celkovej miery prerozdeľovania, čiže pokojne môže spadať aj na 1. máj, to by sa však primerane museli znížiť dane a odvody. Ustanovenie dňa daňovej slobody ako štátneho sviatku by ľuďom veľmi názorne signalizovalo koľko si štát od nich v skutočnosti berie a ako sa tento vzťah vyvíja z roka na rok.
Milton Friedman však nie je len studnicou novátorských nápadov, ale aj zdrojom odpovede, na otázku, ktorá od posledných parlamentných volieb trápi každého slobodomyseľného Slováka: Čo je v neporiadku s naším národom? Ako je možné, že národno-socialistická ľavica u nás tak boduje a s každým novým prešľapom a novým útokom na slobodu má viac a viac priaznivcov? Kde sa v takmer dvoch tretinách voličov berie toľká nedôvera a nepochopenie voči trhu, či osobnej zodpovednosti? Friedman dáva odpoveď: „História nás presviedča, že kapitalizmus je nutnou podmienkou pre politickú slobodu.“ Je to lekcia z britského Hongkongu, Pinochetovho Chile i z Číny Teng Siao-pchinga, ktorú upresňuje Friedmanov spolubojovník Friedrich August von Hayek: „Je možné mať ekonomickú slobodu bez politickej slobody, ale nemožno mať politickú slobodu bez ekonomickej slobody.“ A je to zároveň lekcia našej vlastnej európskej minulosti medzi 17. a 19. storočím. Najskôr abolutistickí panovníci rušili vnútorné clá a zjednocovali miery, snažiac sa vytvoriť jednotné národné trhy a neskôr sa s rozvojom kapitalizmu vyvinula z kupcov a mešťanov nová spoločenská vrstva, ktorá si od kráľa a šľachty začala pýtať podiel na moci.
U nás však povedomie verejnosti už desaťročia formuje dubčekovský oxymoron „demokratický socializmus“. Ľavica a s ňou veľa ľudí považuje za samozrejmé, že trh ohrozuje demokraciu a tá by ho preto mala výrazne regulovať. Nechápu, že aj trhový podiel firmy je výsledkom „demokracie trhu“ v podobe spotrebiteľov, hlasujúcich vlastnými peniazmi za výrobky a služby tej ktorej spoločnosti. Nechápu, že ekonomická sloboda demokraciu neohrozuje, ale naopak, je jej nevyhnutným predpokladom. Nechápal to ani Gorbačov, keď najskôr spustil glasnosť (uvoľnenie politických pomerov) a až potom perestrojku (hospodársku prestavbu). Číňania to urobili naopak a urobili to rozumne. Demokracia je vládou liberálnej strednej vrstvy. Kde takáto vrstva chýba, politické strany sa stávajú fanklubmi demagogických politikov, prípadne len nálepkami pre vzájomne znepriatelené etnické skupiny. Problémom Slovenska je, že politická liberalizácia v podobe slobodných volieb sa konala už v roku 1990, kým ekonomická reforma sa spustila až o rok neskôr. Samozrejme, dá sa diskutovať, či sa to dalo za daných okolností urobiť inak. No práve tu je zakopaný pes pretrvávajúcej vysokej podpory nacionalistov a socialistov u nás. Na Slovensku sa „buržoázia“ v čase prechodu na demokratické zriadenie skrátka nestihla dotvoriť a tak si ešte pár rokov budeme musieť počkať, kým u nás skončí aj najvyššie štádium komunizmu – teda postkomunizmus.
V Singapure, politickej diktatúre so slobodnou ekonomikou, sa nachádza stĺp na betónovom kvádri, ktorý má znázorňovať pamätník slobodného obchodu. Slovensko, ak sa v nasledujúcich rokoch príliš neodkloní od nastúpeného kurzu, má určitú šancu stať sa živým a fungujúcim pomníkom kapitalizmu. Zo Slovenska sa môže stať Friedland. V tomto kontexte môžeme Friedmanov odchod, v predvečer nášho 17. novembra, skutočne vnímať ako symbolický.
Autor je študent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2006 na tému Odkaz Miltona Friedmana pre Slovensko, ktorú vyhlásil KI. Mediálnym partnerom súťaže bol týždenník .týždeň. Donorom súťaže bol Ing. Tibor Takáč, GEOPLÁN–Rožňava, s. r. o.
Všetky ocenené eseje sú zverejnené na stránkach KI tu.
Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 2/2007.
