Zdá sa, že väčšina západných médií i politikov uverila dojemnej historke o tom, že zopár karikatúr proroka Mohameda v akomsi dánskom periodiku, o ktorom donedávna nikto mimo Dánska nepočul, bolestne zranilo citlivé duše všetkých asi 1,2 miliardy moslimov na celom svete. A pustili sa do previnilého chlácholenia nesprávnych adresátov. Ide pritom o nedorozumenie.
Západ má už tradične blízko k spytovaniu vlastného svedomia, ak ide o city ľudí tretieho sveta. Má na to legitímne i vykonštruované dôvody. Búrky násilných protestov, ktoré prehrmeli ulicami Bejrútu, Damasku a Teheránu a pri ktorých horeli diplomatické zastupiteľstvá, toto spytovanie znovu naštartovali. Debata o (morálnych) hraniciach slobody slova nezaškodí nikdy, ale tentoraz je určite užitočnejšie pozrieť sa bližšie na chronológiu a aktérov toho celosvetového moslimského pobúrenia. Veľmi prehľadne to urobil v denníku New York Post iránsky exilový novinár Amir Taheri. On i ďalší analytici hovoria príbeh celkom odlišný od toho, čo štandardne podávali médiá.
.dlhá predohra a podvod na úvod
O tých mizerných karikatúrach už bolo povedané takmer všetko a nie je potrebné sa k nim vracať. Boli však publikované v septembri minulého roku a viac ako tri mesiace nikto, okrem malej skupiny moslimských militantov v Dánsku, nereagoval. Na ich podnet vtedy žiadalo 10 veľvyslancov moslimských krajín v Dánsku, aby vláda zakročila proti zodpovedným, typicky ignorujúc prostý fakt, že vlády v demokratických krajinách nemajú moc cenzurovať tlač. V decembri zbalili niekoľkí zo zapálených dánskych moslimov fotokópie karikatúr do kufrov a vybrali sa burcovať do hlavných miest moslimských krajín. Urobili zároveň čosi zákerné a nečestné – k pôvodným karikatúram pridali vyfabrikované ďalšie, omnoho urážlivejšie, ktoré dánsky denník Jyllands-Posten nikdy nepublikoval. Neštítilo sa im spáchať vlastnými rukami ešte väčšiu blasfémiu, veď išlo o svätú vec – presvedčiť súvercov o hroznom zločine, ktorý sa stal v Dánsku. V Teheráne ich vtedy neprijali (sunnitskí aktivisti tam nie sú vítaní), ale podarilo sa im prísť do Káhiry, Damasku a Bejrútu a mohli poslať emisárov aj do Saudskej Arábie. V Káhire so svojou agitáciou nepochodili.
Vedenie Moslimského bratstva, na ktoré sa obrátili, sa vraj vyjadrilo, že nie je čas na cirkus okolo karikatúr, lebo sa práve chystalo na voľby a nechcelo si pošramotiť imidž „umiernených“ islamistov. Negatívnu odpoveď dostali v decembri aj od palestínskeho Hamasu, ktorý je odnožou Moslimského bratstva. Aj Hamas sa chystal na voľby a nepotreboval zastrašiť pouličnými výtržnosťami umiernených Palestínčanov. Jeho odpoveďou bolo „počkajte s tým, kým nezvíťazíme vo voľbách.“ Omnoho ochotnejšie uši našli moslimskí pútnici zDánska vKatare, odkiaľ vysiela televízna stanica al-Džazíra (tú vlastní katarský emir). Al-Džazíra sa špecializuje na burcovanie islamského sveta proti Západu a demokracii všeobecne a má aj svojho „redakčného“ islamského kazateľa. Je ním člen Moslimského bratstva Egypťan Jusuff al-Karadawi. Ten odvysielal karikatúry s patričným komentárom a zmobilizoval svoju sieť Moslimského bratstva v Európe, aby zaútočila na dánske noviny s tvrdením (pochybným), že zobrazovanie ľudí a špeciálne Proroka islam nedovoľuje a vydal hneď príslušnú fatwu. (Amir Taheri s iróniou dodáva, že sekciu bratstva vedenú al-Karadawim financuje Európska únia ako mimovládnu organizáciu.)
.hnev ulice na lízing
Až keď sa prvé „prenajaté“ davy objavili na televíznych obrazovkách, pochopil iránsky prezident Ahmadínedžád, že toto je príležitosť, ktorú zoslal, takpovediac, priamo Boh. Práve Dánsko má prevziať rotujúce predsedníctvo Bezpečnostnej rady OSN v júni, teda v čase, keď najpravdepodobnejšie predloží Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu MAAE Bezpečnostnej rade OSN prípad Iránu. Opečiatkovať preto Dánsko pred celým moslimským svetom ako nepriateľa islamu prišlo Iránu vhod. Svätým pohoršením motivovaný Ahmadínedžád teda rýchlo nariadil bojkot dánskeho tovaru a prezentoval seba a Irán ako vodcov svetovej protidánskej kampane. Zorganizovať pobúrený dav pred niektorú cudziu ambasádu tiež nerobí teheránskemu režimu problém, nebol to však veľký dav. Ďalší, kto sa chopil ponúkanej príležitosti, bol sýrsky prezident Bašar Asad. Vyšetrovacia komisia OSN chce vypočuť Asada a päť jeho príbuzných a pobočníkov (vrátene jeho mladšieho brata) v súvislosti s politickou vraždou bývalého libanonského premiéra Rafika Haríriho, ktorú spolu so sériou ďalších vrážd zorganizovali v Libanone. Aj prípad sýrskeho vražedného komplotu v Libanone sa má dostať pred Bezpečnostnú radu OSN v čase dánskeho predsedníctva. Pre tento prípad sa tiež isto hodí vykreslenie Dánska ako „nepriateľa islamu“, napriek tomu, že sýrsky režim je sekulárny a doma radikálnych islamistov tvrdo potláča. Už otec Bašara Asada, sýrsky diktátor Háfiz Asad, nechal v roku 1982 delostrelectvom a bombami zrovnať zo zemou sýrske mesto Hama, v ktorom bolo veľa prívržencov Moslimského bratstva.
Počet civilných obetí v meste Hama sa odhaduje až na 40-tisíc. Pouličné protesty vznikajú v arabskom svete ľahko a pri všetkých zvyknú byť televízne kamery. Televízne obrazovky na celom svete mohli tak vzbudiť ilúziu, že celý moslimský svet je v plameni a bez seba hnevom nad urážkou Proroka, ale nebol to celý moslimský svet. Amir Taheri v tejto súvislosti poznamenáva: „K zničeniu dánskych a nórskych veľvyslanectiev a konzulátov prišlo iba na dvoch miestach: v Damasku a v Bejrúte. Každý, kto pozná Sýriu vie, že v tej diktatúre sa spontánne demonštrácie nekonajú. A sýrska vláda zamietla žiadosť nórskeho veľvyslanectva o zvýšenú policajnú ochranu. Bolo jasné, že Sýrčania chceli, aby boli ambasády vyplienené. Útoky prenajatého davu v Bejrúte boli ešte cynickejšie. Sýrska strana Baas – ktorá celé roky vraždí, väzní a deportuje sunnitsko-salafistických militantov – sa náhle transformovala z radikálne sekulárnej a socialistickej strany na ,ochrancu viery‘. Dav, ktorý spáchal násilnosti v Bejrúte, priviezli autobusmi zo Sýrie, a tvorili ho militanti z Moslimského bratstva, ktorým nikdy nedovolili demonštrovať doma a z vlastnej iniciatívy.“ Teherán aj Damask využili šancu a prišli s pozoruhodnou diplomatickou iniciatívou: chcú zaradiť „ochranu náboženstiev proti blasfémii“ do agendy Bezpečnostnej rady. To by, prirodzene, dokonale zamútilo vodu a odviedlo pozornosť v čase, keď bude BR OSN prerokovávať práve správanie sa Iránu a Sýrie.
.čie city boli urazené?
A komu sa to vlastne ponáhľali mnohé médiá i politici ospravedlniť? Lebo to, čoho sme boli, cez televízne obrazovky, svedkami, nebol príslovečný hnev arabskej ulice, ale pouličné provokácie, výtržnosti a násilnosti vyvolané a koordinované tajnými službami totalitných režimov v Sýrii a v Iráne a ochotne spolupracujúcimi fundamentalistickými duchovnými. Využili bezvýznamný škandinávsky incident s karikatúrami a podarilo sa im vyvolať ilúziu globálneho moslimského hnevu. Mali na to primárne politické, a nie náboženské dôvody. Do Európy preskočil tento hnev v réžii radikálnych imámov a mešít financovaných Saudskou Arábiou a Moslimským bratstvom. Aj tu mal predovšetkým politickú motiváciu. Hlasy, ktoré žiadajú, aby všetci rešpektovali cítenie (aj náboženské cítenie) iných ľudí, a teda imoslimov, sú hlasy rozumu, dobrého vkusu a samozrejmých ľudských ohľadov. Ale city profesionálnych hrdlorezov zo sýrskych a iránskych bezpečnostných a tajných služieb, podobne ako city krikľúňov a násilníkov na objednávku, ktorí hrali svoje predstavenie o hneve pred televíznymi kamerami, ktorí plienili a podpaľovali diplomatické misie, ktorí zabili ľudí len preto, lebo vyzerali „ako Dáni“, ktorí volali po krvi a džiháde v európskych mestách, si zaslúžia asi rovnaké ohľady ako city hajlujúcich skinheadov. Možno veľa moslimov napokon uverilo, vďaka svojej tlači a televízii, že niekto vedome a spupne urazil ich vieru a Proroka. Nepálili však diplomatické misie a nevolali po krvi. To robila z tých 1,2 miliardy moslimov iba prenajatá hŕstka. Ale ani zraniteľnosť citov tej väčšiny netreba dramatizovať – vzhľadom na každodennú dávku odporných urážok a blasfémií na adresu Židov a kresťanov, ktorým sú vo svojich médiách denne vystavení a proti ktorým nijako neprotestujú. Aj ospravedlňujúce tóny európskych politikov, adresované vlastne temným diktátorom a ich tajným službám v pozadí, vyznievajú pri pohľade na zmanipulovaný scenár hnevu na lízing absurdne.
Áno, Asadovi, Ahmadínedžádovi a al-Džazíre sa vydaril ich zámer dokonale. Úzkosť európskych novinárov a politikov z možného osudu Thea van Gogha sa dala v európskom vzduchu priam dýchať. Práve preto to nie je dobrý okamih ani dôvod diskutovať o hraniciach slobody slova a o zranenom náboženskom cítení. Nie s nimi.
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 8/2006 dňa 20. februára 2006.
