Hodnoty a zahraničná politika

Pán predsedajúci, vážení hostia;

dovoľte mi na začiatku poďakovať predsedajúcemu za jeho milé slová. Ako to raz povedal prezident Lyndon Johnson po podobne milom privítaní: “Môj otec by mal z toho radosť a moja matka by tomu uverila.” Pokiaľ ide o mňa, urobím čo najviac preto, aby som Vás presvedčil o tom, že je to pravda.

Tiež chcem povedať, že som rád opäť v Bratislave. Je to moja tretia návšteva v tomto meste za posledných desať rokov. Vždy na mňa urobila dojem príjemného mesta, kde sa v obnovenom strede mesta zachovalo to najlepšie z jeho minulej architektúry. Vždy, keď sa vrátim, mám pocit, že je bohatšia a že je živším centrom kultúry ako predtým.

Je samozrejme aj hlavným mestom nového slovenského štátu, nezávislého, prosperujúceho, demokratického a spolunažívajúceho v mieri so svojimi susedmi v kontexte európskeho mieru garantovaného priateľskou prítomnosťou Ameriky. Ako ten, kto verí v možnosť a cnosť civilizovaného vlastenectva a národnej identity, Vám a Vašim susedom blahoželám zato, že ste to dosiahli a vytrvalo redukujete napätia zdedené z minulosti.

Mojou dnešnou témou sú „hodnoty a zahraničná politika“. Teraz si uvedomujem, že táto organizácia sa okrem iných cieľov venuje aj zahraničnej politike zakorenenej v slušných civilizačných hodnotách slobody a demokracie. Na konci tohto prejavu uvidíte, že ja vidím úlohu takýchto hodnôt pri formovaní – alebo, a to je presnejšie – pri obmedzovaní zahraničnej politiky. Avšak skôr, než sa dostanem ku koncu, musím zdôrazniť, že viesť zahraničnú politiku tak, aby sa držala takýchto princípov, je oveľa ťažšia a zložitejšia úloha, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad.

ŤAŽKOSTI S PRINCÍPMI

Bismarck raz povedal, že aj on by sa mohol pri tvorbe zahraničnej politiky držať konzervatívnych princípov, ale bolo by to isté, ako kráčať hustým lesom držiac v zuboch štvormetrovú palicu. Pripusťme, že Bismarck bol cynickým realizátorom realpolitik, ale bol aj skúseným diplomatom. A s úskaliami zahraničnej politiky, či už s princípmi alebo bez nich, mal bezprostrednú skúsenosť.

Problém principiálneho prístupu je v tom, že princípy sú vždy menej jasné, ako sa javia. Pozrime sa na jeden zdanlivo samozrejmý princíp, ktorý obvykle uprednostňujú konzervatívci, konkrétne na ten, že zahraničná politika by mala sledovať národný záujem. Problém spočíva v tom, že národný záujem je niekedy nejasný alebo zahmlený.

Bolo odstránenie Talibanu národným záujmom Ameriky? Áno. Uvedomovala si to viac než hŕstka ľudí pred 11. septembrom? Nie. V lete 2001, keď som bol šéfredaktorom United Press International, som mal to šťastie získať interview s Mullahom Omarom, ktorý viedol Taliban v Afganistane, prostredníctvom slávneho zahraničného korešpondenta Arnauda de Borchgrave. Bol to brilantný príbeh – interview s nastávajúcou búrkou. Ale nebol som schopný ním zaujať jediné noviny (okrem našej pravidelnej klientely, ktorá ho dostala automaticky). Američania – médiá, vláda a ľudia – si boli všetci blažene nevedomí vážneho ohrozenia národného záujmu, a to iba tri mesiace predtým, ako táto hrozba vybuchla v ich najslávnejšom meste.

Ba čo horšie, národný záujem sa nevyhnutne stane predmetom vážnej vnútroštátnej diskusie v rámci multikultúrnej spoločnosti, kde je podstata definície pojmu národ neurčitá. Žiadny európsky národ s veľkou moslimskou menšinou asi nedosiahne ľahko zhodu v tom, čo znamená jeho národný záujem v politike voči Blízkemu a Strednému Východu. A čím bude spoločnosť multikultúrnejšia, tým viac regiónov sa stane veľmi problematickými pri tvorbe európskej politiky.

Ak je teda národný záujem zložitejšou vecou, ako sme si na začiatku mysleli, tak čo potom s internacionalizmom? Mali by nás naše hodnoty nasmerovať k pripojeniu sa k ušľachtilému konaniu, s ambíciou postaviť mimo zákon genocídu a potláčať zločiny? Beda však: pokiaľ sa tento prístup dôkladne nepremyslí, môže mať ešte horšie následky. Západné krajiny v uplynulých rokoch akceptovali právnu zodpovednosť za zásah zabraňujúci genocíde ak k nej niekde dôjsť. To sa zdá byť obdivuhodné. Ale znamená to záväzok signatárskych štátov riskovať americké (a britské, francúzske a predpokladajme, že aj slovenské) životy vo vzdialených sporoch zjavne nesúvisiacich s ich záujmami (a snáď aj nepredvídaných pri pôvodnom výklade medzinárodnej dohody o genocíde). A tak, keď sa signatárske štáty chcú vyhnúť intervencii, ako sa to stalo v prípade Rwandy, tak jednoducho odmietnu uznať, že ide o genocídu, čím k ľahostajnosti pridajú ešte aj pokrytectvo. Iné pravidlá, ako napríklad zákaz presunu obyvateľstva, hoci sa dajú vnímať ako odradzujúce od etnických čistiek, môžu napriek všetkému zamedziť vyriešeniu konkrétnych sporov. Boli pravdepodobne jedným z faktorov komplikujúcich ukončenie nedávnych balkánskych vojen. Keď je všetko takto vyslovené a urobené, tak takmer jediným princípom, ktorý môže Bismarck dôsledne v zahraničnej politike dodržať, je pravidlo obozretnosti. A obozretnosť ponúka iba najvšeobecnejšie usmernenie k tomu, ako reagovať na konkrétnu krízu, pričom prvým prejavom opatrnosti je začať chápať fakty konkrétneho prípadu.

Sú to práve konkrétne okolnosti, ktoré, Burkeho slovami, „dávajú v skutočnosti každému princípu politiky jeho farebné rozlíšenie a rozlišujúci účinok. Práve okolnosti sú tým, čo robí každý občiansky alebo politický plán prospešným alebo škodlivým pre ľudstvo.” Takže sa teraz budeme venovať práve okolnostiam.

SVETOVÝ PORIADOK PODĽA AMERIKY

Dovoľte mi teraz upriamiť Vašu pozornosť na konkrétne okolnosti, za akých musí byť vedená zahraničná politika USA – pravdepodobne dominantnej medzinárodnej superveľmoci prinajmenšom počas väčšiny tohto storočia.

V skutočnosti sú hlavné fakty súčasnej medzinárodnej situácie mierne povzbudzujúce: USA sú jednoznačne najdôležitejšou mocnosťou sveta, ktorý je organizovaný zväčša na základe princípov národnej suverenity a slobodného obchodu, čo zohľadňuje americké záujmy a hodnoty. Aby bolo jasné: súčasná štruktúra svetovej moci má veľa chýb a nedokonalostí. Keďže medzinárodné vzťahy sú viac alebo menej civilizovaným zápasom medzi nezávislými štátmi (a čoraz viac aj medzinárodnými organizáciami), bude to tak vždy. Kľúčové body sú však jasné.

Hospodársky poriadok v dnešnom globalizovanom svete chráni slobody obchodu a investovania, ktoré americké vlády už od čias Hamiltona považovali za životne dôležité americké záujmy. Medzinárodné politické inštitúcie sú príliš slabé a závislé na dobrej vôli USA, na to, aby zredukovali výrazným spôsobom suverenitu USA, pokiaľ sami Američania nebudú podporovať tento trend. No a USA si vybudovali sieť spojencov a základní, ktoré im dávajú strategickú dominanciu pri ochrane ich záujmov kdekoľvek na svete.

Takže súčasná mocenská štruktúra sveta zahŕňa slobodný obchod, národnú suverenitu a strategickú prevahu USA. To sú záujmy, ktorých obrana stojí zato. Rovnako stojí zato aj obrana svetového poriadku, ktorý ich stelesňuje.

Napriek tomu je však tento medzinárodný poriadok ohrozený. Zdá sa, že s týmto súhlasí každý, aj keď nezhoda o povahe týchto hrozieb bude viac než výrazná. Liberáli a sociálni demokrati nám vravia, že dnes sú hlavnou hrozbou pre národnú a medzinárodnú bezpečnosť také novoty ako svetová chudoba, AIDS a klimatické zmeny.

To je do neba volajúci nezmysel. Existujú veľmi dobré dôvody na hľadanie riešenia týchto problémov: konkrétne ten, že pre ľudí je lepšie žiť dlho a zdravo v príjemnom prostredí ako krátko a v špine niekde na púšti alebo v močiaroch. Aby však tieto veci boli ohrozením našej bezpečnosti viac ako jednoducho sociálnym alebo prírodným zlom, museli by existovať vážne sily, ktorých úmyslom by bolo zhoršenie svetovej chudoby, šírenie AIDS alebo zohrievanie svetového podnebia za účelom podrobiť si nás alebo zastrašovať náš (tak ako vo filme o Jamesovi Bondovi). V skutočnosti každý, okrem zopár hysterických ľavičiarov, ktorí veria, že USA sú vinné z týchto zločinov, podporuje medzinárodnú spoluprácu pri ich riešení.

Ale ľudia sa pochopiteľne líšia v nazeraní na spôsoby ich riešenia, alebo na mieru zdrojov, ktorá by mala byť venovaná každému problému alebo sa dokonca líšia v nazeraní na povahu niektorých z týchto problémov. Niet pochybností o tom, že časom sa tieto spory vyriešia a následne sa problémy chudoby, AIDS a klimatických zmien budú riešiť. Či sa tak stane alebo nie, ani tieto problémy, ani s nimi súvisiace nezhody medzi vládami nepatria medzi bezpečnostné hrozby. Kampaň v prospech diskusie o nich pod touto hlavičkou je v podstate pokusom ľavice presmerovať finančné zdroje z obrany a zahraničnej politiky na ňou preferované sociálne programy.

To by až tak nevadilo, keby špecifické a/alebo tradičné bezpečnostné hrozby neexistovali – tak, ako sa občas zdalo, že si to navrávala v deväťdesiatych rokoch Clintonova administratíva. Nanešťastie, ako vedúca mocnosť sveta, USA budú v nasledujúcich desaťročiach pravdepodobne čeliť najmenej trom hlavným hrozbám:

1. islamskému terorizmu,
2. uchopeniu moci “nadnárodnými progresívcami” v medzinárodných inštitúciách a
3. vzniku nových mocností (najmä Číny), ktoré majú iné politické a ekonomické tradície.

Spolu s takými medzinárodnými trendmi ako pokles populácie v Európe a Rusku a nárast moslimského prisťahovalectva sú tieto tri výzvy schopné spôsobiť výrazné zmeny v medzinárodnom poriadku. A všetky tri majú Ameriku ako svoj cieľ.

A. Islamský terorizmus sa snaží Ameriku konvertovať alebo zničiť. Díva sa na Ameriku ako na Veľkého Satana a teda ako na hlavnú prekážku obnovy celosvetového islamského kalifátu.

Tieto ambície sú neprimerané. Je nepravdepodobné, že džihádisti porazia americkú armádu, obsadia Ameriku a urobia z islamu federálne náboženstvo. Avšak podľa bezpečnostných expertov by jedného dňa teroristi mohli zničiť niektoré americké mesto pomocou zbraní hromadného ničenia. Islamisti už oslabujú amerických spojencov v Európe kombináciou prisťahovalectva a kultúrnej diverzie. A naberajú na sile a získavaní nových prívržencov čím viac sa zdá, že USA sú neisté a nepreukazujú dostatok rozhodnosti v Iraku.

Dokonca aj keď je nepravdepodobné, že džihádisti dosiahnu svoj hlavný cieľ, mohli by byť úspešní v podkopávaní americkej prestíže, medzinárodnej izolácii USA, narúšaní amerického obchodu a investícií a príležitostne spôsobovať vážne straty na životoch prostredníctvom teroru.

B. Nadnárodní progresívci sa snažia spútať Ameriku tak, ako liliputáni spútali Gullivera. Medzinárodní úradníci a predstavitelia mimovládnych organizácií – ktorí spoločne vytvárajú skupinu nadnárodných progresívcov, alebo „tranzis“ – obvykle vnímajú USA ako nadmerne silné a snažia sa obmedziť ich kroky rôznymi spôsobmi. Sem patrí snaha začleniť americké medzinárodné zásahy pod pôsobnosť Medzinárodného trestného súdu, regulovať americké emisie uhlíka pomocou Kjótskeho protokolu a ustanovením regulácií Európskej únie za „zlatý štandard“ pre medzinárodnú ekonomickú reguláciu (čím by v podstate donútili výrobcov z USA k spĺňaniu predpisov EÚ).

Takéto skutky sú súčasťou frontálneho útoku „tranzis“ na národnú suverenitu a „vestfálsky“ systém národných štátov. Keďže demokracia je zasadená do národného štátu – a dodnes iba do neho – sekundárnym dôsledkom tohto trendu je prenos právomocí z demokracií na nikomu sa nezodpovedajúce medzinárodné organizácie kontrolované do značnej miery práve „tranzis“.

Aj keď donedávna boli ich hlavnou základňou OSN a jej inštitúcie, EÚ je čoraz významnejším zdrojom ich vplyvu – a čoraz viac vedomým ideologickým rivalom USA. Lídri a stratégovia Európskej únie obvykle vnímajú EÚ ako novú, postmodernú formu vlády – sčasti federálny štát, sčasti nadnárodná štruktúra – v ktorej občania s viacnásobnou identitou riadia jej navzájom sa prekrývajúce právomoci pod ochranou medzinárodného práva a za pomoci mimovládnych organizácií „občianskej spoločnosti“. Z tohoto pohľadu národné štáty – z ktorých USA sú najsilnejšie a najefektívnejšie – sú iba podradné a úpadkové prvky tejto novej medzinárodnej štruktúry. Nežiadúcim spôsobom rozlišujú medzi občanmi a neobčanmi pri priznávaní rôznych práv. A tak ich úloha pri ochrane týchto práv bola nahradená pôsobením medzinárodných a mimovládnych organizácií.

EÚ vníma ako svoju úlohu rozšíriť tento postmoderný systém moci na úkor národných štátov. Snaží sa premôcť odpor týchto štátov k medzinárodným pravidlám. A keď je tento odpor výsledkom demokratickej diskusie a volieb v liberálnych demokraciách, argumentuje tým, že medzinárodné pravidlá by mali mať prednosť pred „miestnym“ právom. Napríklad v súčasnosti EÚ diskutuje o návrhu, aby ministri zahraničných vecí jej členských štátov spustili celosvetovú kampaň za zákaz trestu smrti. Ale tie americké štáty, v ktorých platí trest smrti – nie vo všetkých je to tak – dospeli k tomuto rozhodnutiu po dlhej demokratickej výmene názorov. Prečo by ich názor mal byť zvrátený alianciou cudzích vlád, alebo, ešte horšie, globálnymi inštitúciami, ktoré sa nezodpovedajú žiadnym voličom?

C. Čína sa snaží súperiť s Amerikou. Čínske výzvy Amerike, hoci sú zrejme znepokojivé, sú najtradičnejšie a teda najviac zodpovedajúce ortodoxnému odstrašovaniu a diplomacii. Čína sa snaží stať sa ázijskou a svetovou superveľmocou a byť hegemónom vo svojom bezprostrednom okolí. To postupne povedie ku konfliktu s USA, najmä pokiaľ ide o Taiwan, ale význam Ameriky ako trhu pre čínsky tovar pravdepodobne odsunie akúkoľvek skutočnú zrážku na dlhý čas a azda aj natrvalo.

Aby zadržali Čínu v rámci ázijskej mocenskej rovnováhy, USA v tichosti vytvorili nové spojenectvá s Vietnamom a Indiou a zároveň udržujú na dobrej úrovni svoje vzťahy s Japonskom. Zároveň Washington nedávno postavil na vyššiu úroveň svoje hospodárske styky s Pekingom – uskutočnili sa tam návštevy na úrovni amerického ministra financií – aby sa zvládli akékoľvek prípadné spory skôr než sa vymknú z rúk.

ZMENA A JEJ DÔSLEDKY

Vzájomné vzťahy medzi týmito rôznymi výzvami majú za následok zaujímavé dôsledky – ktoré však sú niekedy povzbudivé.

Napríklad, tak Čína ako aj India sú pravdepodobnými spojencami USA proti islamskému terorizmu. Nepriateľský postoj Indie proti terorizmu je dobre známy. Tak USA ako aj vojna proti terorizmu sú tu populárnejšie ako v iných krajinách, vrátane samotnej Ameriky. Ale aj Čína má islamské frakcie. Ak tu bude islamský radikalizmus silnieť, bude to pre Peking ďalší dobrý dôvod na udržovanie dobrých čínsko-amerických vzťahov a na spoluprácu s americkými spravodajskými a policajnými inštitúciami vo vojne proti terorizmu.

Toto by sa mohlo uskutočniť na pozadí rastúcej čínskej a indickej prosperity a vplyvu. Existujú odhady, že v polovici tohto storočia Čína, India a USA budú – každý z nich približne rovnakým podielom – vytvárať tri štvrtiny svetového HDP. Na takéto odhady je nutné sa dívať s rezervou. Ale ak by boli pravdivé iba z polovice, tak obe ázijské mocnosti budú mať rastúci vplyv vo svetovej politike a v medzinárodných orgánoch.

Ako nové superveľmoci realizujúce svoje nové politické ciele, budú sa stavať veľmi odmietavo k veľkému nadnárodnému projektu ukrajujúcemu zo suverenity národného štátu. Už sa odmietli podpísať pod také dôležité nadnárodné projekty nadnárodných progresívcov ako Kjóto a Medzinárodný trestný súd. Pravdepodobne odolajú kampani EÚ za zrušenie trestu smrti. Výrazne utrpeli praxou EÚ spočívajúcou v používaní regulačných štandardov ako skrytej formy protekcionizmu.

S výnimkou otázok, kde ich špecifické záujmy budú diktovať opak, pravdepodobne budú dovedené k neformálnej podpore amerického odporu voči pokusu nadnárodných progresívcov o uchopenie moci.

Ako duchovná vlasť projektu „tranzis“, Európa stratí vplyv ako výsledok tohoto vývoja. Jej vplyv bude však klesať každopádne. Tie isté odhady, ktoré predpokladajú nárast podielu Číny na svetovom HDP na 25%, zároveň očakávajú pokles Európy približne na 10%.

Skutočne, Európa bude zasiahnutá na dvoch frontoch: popri strácaní svojho medzinárodnopolitického vplyvu, bude trpieť v dôsledku vnútorných nepokojov tým viac, čím viac budú rastúce moslimské menšiny uplatňovať svoj politický vplyv. Samozrejme, budú sa snažiť o zmenu zahraničnej politiky; pre európske vlády bude čoraz ťažšie otvorene podporovať USA v politike voči Blízkemu východu alebo vo vojne proti terorizmu (aj keď spolupráca spravodajských a policajných zložiek bude diskrétne pokračovať). Zaznamenajú však posun aj v takých vnútropolitických otázkach ako potraty, práva homosexuálov, trest smrti a pod.

Až doteraz bola EÚ hlavným podporovateľom týchto nových morálnych „práv“ (napr. medzinárodné „reprodukčné právo“ na potrat) na konferenciách OSN a iných medzinárodných podujatiach. Tak, ako porastie moslimský vplyv, „tranzis“ môžu zistiť, že ich európska základňa pre takúto politiku sa im stráca pod nohami.

Avšak najpochmúrnejšie vyhliadky do budúcnosti má Rusko. Oslabené demografickým kolapsom, ovládané kleptokratmi, stále ekonomicky pozadu, v súčasnosti využívajúce vysoké ceny energií, ale súc rukojemníkom budúcich zmien cien, spoliehajúc sa vo svojej armáde až na štvrtinu jej stavov pozostávajúcich z moslimov a oddelené od silnejúcej Číny spornou hranicou, Rusko zjavne čelí neprekonateľným problémom. A ak by upadlo do chaosu, to by jednak povzbudilo džihádistov a zároveň vystavilo Európu ďalším rizikám.

Naproti tomu, Amerika má široký manévrovací priestor v rámci týchto výziev a protirečení. Ale aby ho úspešne využila, jej politika musí vychádzať z troch vecí: odhodlania víťaziť, menej utopickej verzie šírenia demokracie a spoľahlivých spojencov.

VÍŤAZSTVÁ A PREHRY

Uchopme pri tomto bode horúci problém Iraku. Je dôležité zvíťaziť. Desí to nepriateľov a posmeľuje spojencov. A neexistuje žiaden dôvod predpokladať, že USA prehrali zápas v Iraku a naopak, existujú všetky dôvody nato, aby sme sa predčasne nevzdali.

Americké jednotky, americkí spojenci v koalícii a iracká vláda spoločne tvoria najväčšiu vojenskú a politickú silu v Iraku. „Príliv“ (a zmena taktiky amerických a koaličných síl) funguje. Sunitské povstanie postupne slabne – to na videu nedávno pripustil dokonca aj Usáma bin Ladin. A v Bagdade už vidno znaky skutočného a produktívneho hľadania politického kompromisu medzi všetkými frakciami: Kurdami, sunitmi a šiítmi.

Ak budú mať USA dostatočne silný „žalúdok“ na udržanie vojenskej prítomnosti v Iraku počas nasledujúceho desaťročia, niet pochybností, že pri moci zostane stabilná proamerická a demokratická iracká vláda, ktoré bude prípadne schopná sa udržať aj bez vonkajšej pomoci. Problém spočíva, podobne ako v prípade Vietnamu, na domácom fronte.

Ak domáci tlak v USA donúti Washington k znižovaniu stavov a stiahnutiu amerických jednotiek v priebehu najbližších dvoch alebo troch rokov, výsledok je oveľa menej čitateľný. Racionálnou úvahou je však predpoklad, že čelíme štyrom dlhodobým možnostiam, z ktorých sú dve všeobecne priaznivé a dve nepriaznivé.

Ide o:

(a) rozhádanú, ale viac-menej stabilnú vládu sunitsko-šiítskej koalície, formálne demokratickej, ktorá je spojencom USA a kontroluje Irak, ale ktorá musí dlhodobo bojovať proti slabým a sporadickým prejavom džihádistického povstania;

(b) vládu šiítskej väčšiny – zvolenej demokraticky, s neustálymi pokušeniami zavádzať sektárske represie, ale brzdenej obavami o dodržovanie ľudských práv zo strany svojho amerického spojenca, ktorá bude musieť bojovať proti silnému a rozšírenému sunitskému odporu podporovanému susednými krajinami.

(c) autoritársku vládu šiítov, ktorá je spojencom Iránu a vznikne ako dôsledok chaosu a občianskej vojny, nasledujúcich po americkom ústupe a ktorá, v ad hoc spojenectve s Kurdmi, rýchlo rozdrví akýkoľvek zostávajúci sunitský odpor.

(d) trvalú občiansku vojnu medzi sunitmi a šiítmi; obe strany budú podporované susednými režimami; táto vojna rozdelí neformálne Irak na rôzne regióny ovládané miestnymi náčelníkmi, teroristickými skupinami a kmeňovými vodcami, čo – v lepšom z prípadov – oslabí centrálnu vládu a pred čím si Kurdi radšej zvolia americký protektorát.

V prípadoch a) alebo b), ale najmä v prípade a) by USA mali na Blízkom východe silnú pozíciu. Ak by sa tak stalo, hoc aj po veľkom úsilí, udržalo by to nepriateľov „na reťazi“. Libanonská demokracia by pravdepodobne prežila; ostatné arabské štáty by brali viac do úvahy politiku USA a ľahšie by sa zvládali krízy v Iráne a Afganistane.

V prípade c) alebo d) Irán, Sýria a ich teroristickí spojenci by ovládli v strednodobom horizonte celú oblasť za desivých, ale aj nepredvídateľných okolností. USA by časom obnovili svoju miestnu pozíciu tak, ako to urobili po Vietname, ale bolo by to náročné a nákladné z viacero hľadísk. Vyžadovalo by si to väčšie vojenské zázemie. Znamenalo by to míňať cenné zdroje na obnovu stratených pozícií – pravdepodobne v samotnom Iraku, vzhľadom na jeho strategický význam. A bolo by nutné byť oveľa neľútostnejšími pri dosahovaní týchto cieľov.

Čím menej sa vás nepriateľ bojí, tým viac musíte urobiť, aby ste upútali jeho pozornosť. A tak by jedným z paradoxných efektov porážky v Iraku a ústupu z neho mohla byť zvýšená nevyhnutnosť vojenského úderu proti Iránu.

Dnes je dobrou správou skutočnosť – a to sa môže zmeniť – že najpravdepodobnejší výsledok v Iraku je niekde medzi a) a b). Okrem toho, ak európski spojenci Ameriky budú pripravení poskytnúť silnejšiu podporu pre rozhodný postoj pri jednaniach s Iránom, tak vojenská akcia na zničenie alebo zastavenie jeho nukleárneho programu sa môže stať nepotrebnou.

ŠÍRENIE DEMOKRACIE ALEBO PODPORA SLOBODY?

Bez ohľadu na výsledok, Irak zdvihol vyššie latku kladenú na budúce vojenské zásahy USA. To je politická realita bez ohľadu na ozajstné následky zásahu v Iraku. Bude iba okrajovo ovplyvnená tým, aký typ vlády vznikne v Bagdade. A samotný tento fakt ovplyvní všeobecnejšiu stratégiu šírenia demokracie.

Ak nebude vojenská sila USA dostupná v rozsahu dostatočnom na jej podporu, táto stratégia bude musieť byť ako obozretnejšia, tak aj viac závislá na miestnych politických silách. Bude sa musieť stať viac politikou podpory slobody a inštitúcií slobodnej spoločnosti v súčasných autokraciách ako politikou presadzovania demokracie (keďže to druhé nevyhnutne priamo ohrozuje existujúceho vládcu). Bude to musieť mať viac evolučný ako revolučný charakter.

Táto skromnejšia verzia „projektu demokracie“ je pravdepodobne žiadúca a azda potrebná z iných dôvodov. Vyhovuje hlavným potrebám Ameriky, aj keď nie vždy tým najvyšším ambíciám. Snaží sa o zlepšenie života arabských a islamských spoločností tak, aby prestali byť živnou pôdou terorizmu. Nepovedie Washington do sporov s priateľsky naklonenými režimami (aj keď bude vytvárať isté napätia vo vzťahoch s nimi). A je konzistentná so stratégiou otvárania trhov a uvoľňovania obchodu, lebo liberalizmus spája ekonomické slobody s občianskymi a politickými a posilňuje ich všetky spoločne.

Odvážnejšia politika zavádzania demokracie v iných kultúrach je na druhej strane formou liberálneho imperializmu, ktorá pravdepodobne zlyhá alebo si bude vyžadovať prítomnosť USA ako tútora po niekoľko generácií. Jednotlivci – Američania by museli žiť a pracovať v Iraku a iných vyvíjajúcich sa demokraciách počas celého svojho ekonomicky aktívneho života. Briti v devätnástom storočí boli nato pripravení; Američania v dvadsiatom prvom nie sú.

Aby som nebol obvinený z múdrosti generála po bitke, zacitujem, čo som napísal do National Review pred takmer tromi rokmi: „Ak je americkou politikou šírenie abstraktnej demokracie, tak sa staneme protivníkmi tých krajín – napríklad Jordánska – ktoré sú relatívne liberálnymi autokraciami a spojencami USA. Priateľské posmeľovanie k pohybu smerom k demokracii je však v dokonalom súlade s politikou rozširovania požehnania slobody. Je to tiež prístup, ktorý lepšie vyhovuje americkým záujmom v tomto regióne. Podobne je zmysluplnejšie naliehať na Saudov, aby liberalizovali svoju polototalitárnu spoločnosť, ako naliehať na predčasnú demokratizáciu, ktorá by pravdepodobne viedla k vytvoreniu extrémne fundamentalistickej anti-americkej vlády. Naozaj, šírenie slobody vo všeobecnosti menej pravdepodobne ohrozí stabilitu a neprivedie k moci islamofašistov tak, ako by to bolo v prípade priameho šírenia demokracie.“

Veď napokon (a napriek niektorým rétorickým excesom neokonzervatívcov), USA nie sú revolučnou mocnosťou, ktorá sa snaží vnútiť svoj vlastný systém vlády iným krajinám. Ak by ňou boli, neviedli by politiku, ktorá by sa dala opísať ako konzervatívna v každom zmysle slova alebo podľa amerických tradícií. Americké námorníctvo počas II. svetovej vojny načrtlo jedinečne konzervatívny prístup, keď pred návštevou zahraničných prístavov vystríhalo námorníkov, že sa stretnú s mnohými vecami, ktoré na nich budú pôsobiť ako zvláštne a odporné, ale dodalo: „Zásada, za ktorú bojujeme v tejto vojne, znie: „ži a nechaj žiť“.“ Ako momentálna mocnosť, Amerika musí preukázať túto umiernenosť vo svojom prístupe voči iným štátom a pri jej vlastnom úsilí o ich demokratizáciu.

Ako súčasť širšieho reformného programu je projekt demokracie najviac potrebný vo vzťahu ku globálnym inštitúciám. Po prvé, multilaterálne organizácie, najmä OSN, sa musia stať efektívnejšími a kontrolovateľnejšími. Po druhé, mali by sme byť skeptickí a reštriktívni v našom prístupe k zmenám, ktoré by poškodili americké záujmy ako napríklad v oblasti námorného práva. Ale predovšetkým, americký záujem o šírenie demokracie je najlegitímnejší na tejto globálnej úrovni, kde by sa mal zamerať na udržanie nadnárodných elít na uzde a podriadiť ich kontrole demokratických národných vlád.

Významnou reformou v tomto zmysle by bolo odňať byrokracii OSN a jej mimovládnych pendantov úlohu definovania svetovej politickej agendy, ktorú vykonáva prostredníctvom konferencií OSN o rôznych „právach“. Ďalej by malo nasledovať založenie demokratického bloku v rámci OSN. Tretím krokom by mohlo byť položenie väčšieho dôrazu na Spoločenstvo demokracií, založené ani nie pred desaťročím, ktoré by malo fungovať buď ako alternatíva k OSN alebo ešte skôr ako iniciatívna skupina v jej rámci. Spoločenstvo demokracií by mohlo zmysluplne agitovať za také reformy, ktoré by posilnili ako demokraciu, tak aj „demokracie“ v globálnych inštitúciách.

PRIATELIA „DOLU“

Či už pri vybojovaní vojny proti terorizmu, alebo zadržiavaní Číny, USA potrebujú spojencov. Toto sú úlohy, ktoré nemôžu splniť samy. Ale akých spojencov – a aký typ spojenectva – by USA mali hľadať? Vo všeobecnosti existujú štyri možnosti:

1. Koalície ochotných. Ak zohľadníme, že potreba spojencov je predpokladom, v skutočnosti nebude existovať možnosť čistého izolacionizmu. Ale tí, ktorí sú nervózni z neustálych alebo „zaväzujúcich“ aliancií, budú mať tendenciu preferovať koalície ochotných. Pôjde o aliancie ad hoc, definované a vymedzené účelom. Ich členovia spĺňajú tri podmienky: zhodujú sa na rovnakom hodnotení rizika; majú použiteľné zdroje a sú ochotní konať. Iniciatíva pre bezpečné šírenie zbraní Johna Boltona, jedna z najúspešnejších zahraničnopolitických inovácií Bushovej administratívy, bola dobrým príkladom. Nemá stály sekretariát; neukladá obmedzenia suverenity svojím členom a stáva sa nečinnou, ak neexistuje dôkaz o pašovaní zbraní hromadného ničenia. Koalície tohto typu sú mimoriadne užitočné, ale neexistuje žiaden dôvod, aby nemohli byť organizované v rámci formálnejších spojeneckých štruktúr. V skutočnosti spojenie „koalícia ochotných“ vzniklo v NATO pri riešení misií, ktoré neschvaľovali všetky členské štáty. A funguje to ľahšie, ak členovia koalície sú zvyknutí spolupracovať a majú kompatibilné vybavenie. Tak sa stávajú užitočnými šípmi v americkom tulci vojenských vzťahov, pravdepodobne však nie jedinými.

2. Kontinentalizmus. Hemisférická aliancia alebo hospodárska únia na štýl EÚ v prípade Amerík je neodbytnou ilúziou americkej pravice. Ako ukázal 11. september, v Latinskej Amerike neexistujú skryté sympatie voči USA a ich diplomatickej pozícii vo svetovej politike, čo by bolo potrebné, aby takáto aliancia fungovala. Takmer žiadna latinsko-americká krajina nebola pripravená pripojiť sa k americkému vojenskému úsiliu po 11. septembri. Ekonomická móda „neoliberalizmu“ modelu Reagana a Thatcherovej bola krátkodobá a nasledovala po nej finančná a politická nestabilita v Argentíne, Mexiku, Venezuele a inde. Existujú aj úspešné príbehy, napríklad slávne Chile. Avšak dokonca ani v týchto prípadoch lepšiu hospodársku výkonnosť amerického modelu voľného obchodu a lepšie obchodné styky s USA nesprevádzali výrazne zblížené diplomatické stanoviská, nehovoriac už o akýchkoľvek náznakoch vojenského spojenectva. A na rôznych miestach subkontinentu sa objavujú negatívne náznaky. Venezuelský prezident Hugo Chávez predlžuje životnosť revolučného castrizmu práve v čase, keď Castro umiera. Vytvára tiež spojenectvá s Iránom a inými islamistami, ktoré sú otvorene antiamerickou alianciou. Keďže USA má teraz milióny prisťahovalcov zo Strednej a Latinskej Ameriky, nekontrolované ilegálne prisťahovalectvo sa tým stáva vážnou hrozbou národnej bezpečnosti.

3. Naši európski spojenci. Dokonca aj v rámci NATO sa dajú spojenci USA označiť rôzne – od naozajstných a aktívnych priateľov USA (Británia, Poľsko) až po neobmedzene antiamerických a neutralistických (Španielsko). Muslimská imigrácia oslabuje ich puto s USA. Väčšina bola slabá na to, aby sa s nimi dalo počítať, keďže ich závislosť na sociálnom štáte zredukovala ich výdavky na obranu na menej ako tri percentá HDP. A Európou sa ženie smršť antiamerikanizmu, niekedy podporovaná vládami ako spôsob vybudovania európskej „identity“. Avšak USA si však nemôžu dovoliť vzdať sa európskych spojencov. Aj keď slabnú, niektorí z nich predstavujú jedny z najväčších svetových ekonomík a niektorí z nich majú jedny z najefektívnejších ozbrojených síl. Ak však má toto spojenectvo byť naďalej efektívne, USA musia radikálne zmeniť svoju politiku voči Európe. Mali by prestať podporovať európsku politickú jednotu, ktorá je teraz hnacou silou antiamerikanizmu, najmä v otázkach obrany. Mali by byť pripravené oddeliť proamerické štáty od antiamerických. Mali by podporovať nové demokracie v strednej a východnej Európe, ktoré, z pochopiteľných historických dôvodov, viac oceňujú potrebu zachovania americkej prítomnosti v Európe. A mali by sa snažiť odradiť Britov od ich rastúcej účasti na európskej vojenskej integrácii, lebo to ohrozuje úzku integráciu medzi americkými a britskými ozbrojenými silami. Predovšetkým by mali spustiť kampaň proti antiamerikanizmu rovnako, ako to urobila CIA proti komunizmu v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia. Po určitý čas však USA budú musieť počítať so sklamaniami zo správania sa svojich spojencov v NATO. Jeho zmena bude dlhodobou úlohou.

4. Nakoniec ostáva embryonálna aliancia, ktorá sa objavila v posledných pár rokoch medzi krajinami anglicky hovoriaceho sveta, alebo „anglosféry“. USA, Británia, Austrália, Nový Zéland a nedávno dokonca aj Kanada spolupracovali v Afganistane a Iraku. Táto spolupráca stavia na dlhodobých vzťahoch – Austrálčania bojovali v každej americkej vojne dvadsiateho storočia (a vždy na tej istej strane). A USA začali nedávno budovať novú vojenskú a diplomatickú alianciu s Indiou. Táto nová „koalícia ochotných“ funguje dobre, lebo kultúrna podobnosť jej obyvateľov zaručuje, že sa na svet pozerajú zhruba rovnakým spôsobom. V ideálnom prípade by anglosféra fungovala ako náhradná a doplňujúce aliancia k NATO, ak toto staršie spojenectvo znovu nadobudne svojho ducha. Ak nie, tak by mohla tvoriť základ stratégie USA voči terorizmu, na zadržiavanie Číny a dokonca ako rovnováha voči antiamerikanizmu separatistickej Európy. Aby sa tak ale stalo, Briti musia byť oddelení od europeizmu, do ktorého ich USA navádzali od roku 1950.

TRADÍCIA AKO ZDROJ POUČENIA

To, akú alianciu si USA vyberú – a bude to pravdepodobne zmes všetkých štyroch s prevahou Európy a anglosféry – samozrejme ovplyvní ich zahraničnú politiku. Zvážte, ako vojnové spojenectvo anglo-američanov so Stalinom ich priviedlo k politike appeasementu komunizmu, klamaniu o Katyňskom lese a obetovaniu slabších spojencov Sovietskemu zväzu. V skutočnosti ich to viedlo k popretiu a zneucteniu ich najhlbšie zakorenených inštinktov a hodnôt – a dokonca k vycúvaniu z kľúčového sporu o slobodu Poľska, kvôli ktorému sa začala II. svetová vojna. Tvorba politiky v kontexte aliancie sa stáva dialógom medzi našimi záujmami a hodnotami a záujmami a hodnotami nášho spojenca. Ak sú hodnoty spojenca hodnotami barbara, tak je ťažké zabrániť kompromisom na úkor našich vlastných hodnôt.

Skadiaľ však pochádzajú naše vlastné hodnoty? Vychádzajú z politických a morálnych tradícií samotného národa. Tradície sú akýmsi prejavom národnej letory. V prípade Ameriky a krajín širšej anglosféry je hlavnou tradíciou tradícia „usporiadanej slobody“ spojená s konzervatívnym whigovstvom Burkeho, Adama Smitha a Deklaráciou nezávislosti. Európske politické tradície, aj keď vytvárajú priestor pre slobodu, dávajú väčší dôraz na myšlienky centrálnej moci a materiálnej rovnosti. A tak liberalizmus a konzervativizmus v anglicky hovoriacom svete majú tendenciu k určitým odlišnostiam od porovnateľných tradícií na kontinente – ale nie takým odlišnostiam, aby boli nezlúčiteľné.

Ak aj znalosť tradície nám môže pomôcť predvídať všeobecné smerovanie zahraničnej politiky krajiny, nie je schopná pomôcť ho predvídať v konkrétnej situácii. Neponúka jednoduché a jasné usmernenie v tom, čo robiť v konkrétnej kríze alebo pri hľadaní odpovede na konkrétnu hrozby. Napokon aj izolacionisti niekedy uprednostnia intervenciu – Pat Buchanan bol odhodlaný bojovník studenej vojny – a intervencionisti sa tiež zriekajú tých zásahov, o ktorých si myslia, že sú príliš riskantné. Často nebude ani zhoda o charaktere a smerovaní hlavnej národnej tradície. Naozaj, v každej krajine existujú navzájom si konkurujúce tradície tak, ako v americkej zahraničnej politike napríklad tradícia wilsonovská, jeffersonovská, hamiltonovská a jacksonovská. A tak vo svojej novej knihe „Nebezpečný národ“ Robert Kagan tne do histórie, aby dokázal, že americkou tradíciou je ideologickými pohnútkami vedený intervencionizmus viac ako izolacionizmus. Jeho kritici, ako napríklad David Gordon z American Conservative, namietajú, že práve Kaganova interpretácia je to, čo je ideologické a že prekrúca historické záznamy, aby obhájil budúce intervencie. Všetky tieto faktory robia principiálnu zahraničnú politiku azda nie nemožnou, ale určite do značnej miery tvarovanou okolnosťami.

Môžeme však ísť ešte o čosi ďalej a tvrdiť, že hoci aj keď tradícia často ostane nemá, keď sa jej pýtame, čo robiť, bude veľmi hlasno protestovať, ak navrhneme, aby sa urobilo niečo, čo je nezlučiteľné s hodnotami, v ktorých je zakorenená. Appeasement Hitlera bol príkladom reálpolitiky, ktorá bola takmer zlúčiteľná s liberálnymi tradíciami Británie. Spojenectvo s Hitlerom proti Sovietskemu zväzu, akokoľvek by bolo výhodné, by vyvolalo hlboký ľudový odpor a odmietanie. Tradície v zahraničnej politike sú podobné morálnej intuícii v osobnom živote – fungujú spoľahlivejšie ako výstraha pred nemravnosťou než ako návod k cnosti. Stále však môžu plniť funkciu signálov.

Napokon, už sme tu rozobrali ako v zahraničnej politike sa nevyhnutne musíme stretávať, vyjednávať a robiť kompromisy s ľuďmi, ktorých prístup je vedený veľmi odlišnými národnými alebo kultúrnymi tradíciami, akou je napríklad islamská tradícia. Keď však jednáme so spojencami, táto nutnosť sa stáva príležitosťou na spojenie našich zručností a cností. Teoreticky by Európa a Amerika mohli spojiť „hard power“ a „soft power“, vojenské jednotky a mimovládne organizácie, demokratický idealizmus a obozretnú diplomaciu, do spoločnej politickej stratégie. Tento obchod však bude úspešný iba ak obe strany prispejú rovnako v prospech spoločnej veci. Dnes USA vnímajú Európu ako príživníka na amerických výdavkoch na obranu, ktorý na ňu neprispieva rovnakým dielom.

Stredná a východná Európa, vďaka svojim nedávnym dejinám, má lepšie porozumenie, než jej západní susedia, ako pre sťažnosti Ameriky tak aj pre jej strategické zámery. Bolo by užitočným príkladom hodnôt v zahraničnej politike, ak by to hovorili hlasnejšie v Berlíne, Paríži, Bruseli, Ríme a Londýne.

Autor je novinár a bývalý zvláštny poradca premiérky Margaret Thatcher.

Tento text je autorským prepisom prednášky, ktorá bola pod týmto názvom prednesená v Bratislave dňa 9. novembra 2007 na akcii organizovanej KI, Vydavateľstvom Ideál, Veľvyslanectvom USA na Slovensku a týždenníkom .týždeň. Autor je novinár a bývalý zvláštny poradca premiérky Margaret Thatcher.

Ďalšie informácie o prednáške a súvisiace mediálne výstupy nájdete na webstránke KI tu.