Tretie výročie irackej vojny uplynulo prednedávnom, stále je však príležitosť na rekapituláciu a na vyslovenie osobného názoru. Leží mi to na srdci aj z dvoch príčin, ktoré sa niekomu môžu javiť protikladné: hoci som bol od začiatku zástancom podpory zásahu, súčasne som viackrát vyslovil kritické výhrady voči spôsobom, ktorými sa zásah u nás aj v amerických debatách obhajoval.
Nech už voľby na Slovensku dopadli akokoľvek a nech bude akákoľvek výsledná konštelácia síl, rátajme s tým, že diskusie okolo prítomnosti našich vojenských jednotiek v Iraku budú opätovne otvorené. Poctivé zhodnotenie situácie je nevyhnutnou podmienkou na to, aby sme túto debatu viedli vecne a zodpovedne. (Som si jednak vedomý, že v podmienkach masovej demokracie je to stále ťažšie, a počas svojho pôsobenia v práve uplynulom volebnom období ako poradca dvoch predsedov parlamentu som túto skutočnosť mohol sledovať s pomerne dobrými informáciami.) Pravdepodobné je, že odporcovia zásahu sa tentoraz zhodnú s väčšinou niekdajších zástancov na tom, že z Iraku treba odtiahnuť čo najskôr a vypracovať na to jasný „priechodný“ harmonogram. Takto vymedzené „ihrisko“ neodporúčam akceptovať a už vôbec nie a priori – z dôvodov, ktoré uvediem nižšie. Najskôr však nesmieme zamlčať niekoľko bolestivých skutočností.
.neznáme neznáme?
Musíme si pripustiť, že naše informácie na začiatku konfliktu boli nedostatočné a skreslené. Pôvodná argumentácia v prospech zásahu proti Iraku utrpela vážne trhliny. Arzenál zbraní hromadného ničenia sa nenašiel. Irak však určite predstavoval dlhodobú hrozbu. Na začiatku roku 1991 existoval nielen pádny dôvod, ale aj príležitosť na likvidáciu režimu. Príležitosť sa nevyužila a následkom toho boli, okrem iného, masakre šiitského obyvateľstva Saddámovými jednotkami krátko po tom, čo boli šiiti opakovane vyzývaní na vzburu – to však už nenapravíme, hoci správne označenie pre politiku Západu môže byť iba slovo „zrada“. Môžeme sa domnievať, že dôvod na zásah trval ďalej. Nie však na okamžitý zásah ani nie na zásah „bez diskusie“. Nanešťastie, presne takýto zásah prebehol. Spojené štáty išli do konfliktu s dobrou vojenskou taktikou a stratégiou, s technologickou prevahou, ale bez jasnej politickej koncepcie. Keď niekedy počas ukončovania „hlavných operácií“ povedal Zbigniew Brzezinski (dosť tvrdo), že politická koncepcia pre Stredný východ neexistuje, zaniklo to vo vojnovej vrave a vlasteneckom nadšení. Išlo však o závažnú otázku. Neskôr to priznávali iní, napríklad Thomas Donnelly z American Enterprise Institute, a to určite nie z lásky k Saddámovi ani z antiamerického resentimentu, ani z pacifistickej ustráchanosti. To, čo sa v kritických momentoch dostávalo na stôl prezidenta Busha, boli zväčša plány „regime removal“, ale nie „regime change“. Inými slovami: všetci vedeli, ako zraziť hlavu tyranovi (aj ako k tomu poskytnúť spektakulárnu mediálnu zábavu), no málokto sa vtedy namáhal s otázkou, ako budovať alternatívny politický systém, či ako zvládať nasledujúce komunálne násilie. Nech už to bola vina kohokoľvek z tých, ktorí si dodnes pohadzujú rôzne „horúce zemiaky“, nenapraví to tak ľahko ani Rumsfeldove neveľmi vydarené cvičenie v aliteráciách na tému: „unknown unknowns“.
.technológia, demokracia, vojna…
Totiž: tých neznámych premenných nie je a nebolo až toľko. Existovali rôzne návrhy a rôzne možnosti postupov. K zásahu by mohlo dôjsť aj neskôr. Bolo možné uplatniť napríklad odstupňované metódy odstrašovania – impozantný zbrojný arzenál USA to umožňoval. Ak by to umožnilo pozornejšie posúdenie politických opcií, bol by to dobre vykúpený čas. Tieto argumenty však zapadli – aj preto, lebo „technológia nepustí“, len čo sa začnú prípravy na akciu – a to je varovná skutočnosť, ktorú treba brať do úvahy, no neslobodno jej dovoliť, aby diktovala politike a diplomacii. Čiastočne tiež preto, lebo aj tá časť americkej opozície, ktorá nebola „proti“, no uprednostnila by rozvážnejšiu debatu, nechcela byť pokladaná za nedostatočne vlasteneckú. A čiastočne (či predovšetkým?) preto, lebo v demokratickom rozhodovaní, ktorého aktéri hľadajú podporu verejnosti, nezavážia argumenty ani rozvaha, ale heslá, ľudové city a masové nadšenie. „Verejná mienka“ je vlak, ktorý sa ťažko rozbieha a rovnako ťažko brzdí. Demokratický politik preto najčastejšie siahne po tom, aby využil „moment sily“, ktorý má práve k dispozícii, a pokiaľ ho „stimuluje“, nerobí tak proti nastúpenému kurzu. V tomto sa „konzervatívci“ pramálo líšia od „liberálov“. A presne toto sa udialo v Spojených štátoch na jar 2003.
.bagdad nie je Saigon
Je jasné, že hlavný problém sa netýkal a nikdy nemohol týkať „hlavných bojových operácií“. Tie prebehli brilantne – proti katastrofálne neschopnému a väčšinou demoralizovanému nepriateľovi. Problém sa však týka skutočnosti klasicky opísanej Clausewitzom. Na začiatku vojnového úsilia sa vyskytuje politický cieľ – a dodajme, že ak nie je jasný, je to zlé. Ten istý politický cieľ sa opätovne vynára do popredia na konci vojnového úsilia – ak je to prekvapením, je to takisto zlé. Jednako, Irak nie je Vietnam. V americkej debate sa objavili argumenty, ktoré hovoria o „vietnamskej lekcii“ v tom zmysle, že tentoraz treba celú záležitosť vybojovať odznova a dôsledne – v Iraku. Ako argumentuje bývalý minister obrany v Nixonovej administratíve Melvin Laird – jediná možnosť, ako odísť z Iraku so cťou a bez porážky, je dôsledná, koncepčná a včasná „irakizácia“ (teda de-amerikanizácia) konfliktu. To je podľa Lairda presne to, čo USA vo Vietname mali urobiť a nakoniec neurobili, čím „vyrvali porážku spomedzi zovretých zubov víťazstva“. Domnievam sa, že tento scenár bude mať vysokú príťažlivosť pre tých pôvodných zástancov vojenského zásahu v Iraku, ktorí túžia vybŕdnuť z vojny čo najskôr, a to bez zbytočného vysvetľovania.
Je to politicky lákavé. No obávam sa, že chybné. Nie napriek tomu, ale práve preto, že žiadny „iracký Ho Či Min“ neexistuje. V Iraku nejde o ľavicovo-nacionalistický odboj. Ide o komunálnosektárske násilie (alebo, ak chceme, „etnicko-náboženské“ medzi sunitmi, šiitmi a Kurdmi, ktorých môžeme deliť na podskupiny). Predstavitelia znesvárených strán reprezentujú užšie záujmy, než by boli záujmy „ľudu“ či „národa“. Áno, naozaj sa dá uvažovať o tom, že ak by bol vietnamský konflikt včas „znárodnený“, teda ak by sa posilnili kapacity juhovietnamských vládnych síl spolu s uplatnením dôsledných ultimát ohľadom takých krokov ako uskutočnenie slobodných volieb, hralo by to do kariet spojeneckého režimu a krížilo plány Vietkongu. Ale v Iraku je tento postup oveľa menej účinný. Zisk každej zo strán sektárskeho konfliktu plodí strach a nenávisť ostatných, pričom vláda v Bagdade dnes sama situáciu neudrží. Nebude sa môcť spoľahnúť ani na jednotu a poslušnosť vlastných ozbrojených síl, ktoré sa skladajú a musia skladať z príslušníkov rôznych skupín. Ak teda chceme v Iraku slušnejší režim, musíme podporovať trpezlivú politiku dlhodobého vyvažovania, ukazujúcu „mrkvu“ aj „bič“ jednotlivým stranám konfliktu, tlačiac ich k ďalším kompromisom. A to je možné iba s prítomnosťou spojeneckých vojsk. Takýto postup bude vyžadovať citlivú politiku všetkých spojencov – tak voči Iraku, ako aj voči vlastným domácim politickým scénam.
.ak zvíťazí unáhlenosť…
Perspektíva teda nie je ľahká, je však stále otvorená – aspoň pokiaľ sme ochotní vidieť ju jasne. Je načase čeliť skutočnosti, ktorá sa netýka len voličských preferencií, ale aj prijatého záväzku. Opakujem: záväzku. Možno to znie vo svetle povedaného paradoxne, ale osudnou chybou sa môže stať práve to, ak spojenecké armády v krátkom čase odtiahnu z Iraku. To sa, samozrejme, vzťahuje predovšetkým na sily USA. Ale gestá, ktoré prezentujú malí spojenci, ak sa jeden po druhom chystajú jednostranne stiahnuť, ovplyvňujú negatívne cieľ a zmysel celej operácie a môžu tak spolupôsobiť pri budúcej prehre slobodymilovných síl v Iraku, ktorých očakávania by tak v priebehu 12 rokov boli opätovne vyvolané len preto, aby sa stali po druhýkrát obeťou zrady – zrady s krvavými následkami. Ak spojenci odtiahnu z Iraku bez vytvorenia dostatočne bezpečných (teda aj stabilných) podmienok pre novú vládu a občanov Iraku, je takmer isté, že sa tam budú musieť vrátiť neskôr. To však budú čeliť novej situácii, v ktorej sa stratí aj to, čo sa doposiaľ dosiahlo v budovaní inštitúcií. Budú čeliť nemej výčitke ďalších nevinných obetí a hlasnej výčitke tých, ktorí sa iba opätovne utvrdia v tom, že Američanom, Britom a Európanom niet v čom dôverovať.
Autor je politológ a spolupracovník KI.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 26/2006 dňa 26. júna 2006.
